Čítajúc Denníky Františka Hečku a Márie Jančovej (1938 – 1966), túto dobrú aj zlú, úsmevnú aj pohoršujúcu knihu, jedinečnú však a pravdivú v autentickosti: aj prostorekosti aj prostoduchosti; ale knihu vzácnej dokumentárnej ceny – v tom alebo onom mysle. Knihu, ktorá ma prekvapila aj tým, čo si v nej tento veriaci komunista myslel práve o komunistoch, ktorí – práve mne – kazili a s inými aj pokazili život.

O riaditeľovi martinského gymnázia Dušanovi Jamriškovi, kádrovníkovi Neografie Karolovi Trtílkovi a „ideovom vedúcom“ vydavateľstva Jánovi Brezinovi, o dvadsať rokov normalizačnom riaditeľovi Ústavu slovenskej literatúry. Napokon o Jánovi Roznerovi, v Antimemoároch neuvádzanému pre nedostatok miesta. Tento posledný isteže môjmu životu neublížil, v päťdesiatych rokoch však ubližoval hodnotám, a má výrazný podiel na písaní najčernejšej kapitoly dejín slovenskej literatúry.

Čuduj sa svete, na akých cestách, u akých ľudí natrafíš, aby sa potvrdila tvoja osamelá pravda!

Ak sa niekto prekvapil, že si práve Františka Hečku volám za svedka, toho, ktorý s klapkami na očiach kráčal od Hlinku k Stalinovi, z katolíckej cirkvi do komunistickej strany, odpoviem, že kráčal vo viere síce naivnej, ale opravdivej, vo viere zakaždým síce bigotnej a čiernobielej, väčším vzdelaním neskomplikovanej, tvrdohlavo ortodoxnej, voči kritike a novému poznaniu uzavretej – aj keď sa jej skutočnosť veľmi ironicky usmievala – ale opravdivej. Hodnovernosť jeho svedectva vidím v tom, že sa v peripetiách komunistického režimu nemenil a vo všetkom bol opravdivý.

Opravdivý: ako katolík, ako hlinkovec, tak aj komunista: vo výsledku však komunista nezištný, takrečeno idealistický; skrátka komunista veriaci, s morálkou viditeľnou najmä v jeho manželstve a rodinnom živote, v odpore voči nezriadenému životu bratislavských, v komunistickej viere pre neho labilných a vlažných spisovateľov. Nielen u tých, ale aj u mocných sveta; napríklad voči ministrovi Kopeckému pre jeho hrubosti a vulgarizmy, voči mŕtvemu, ale normotvornému Petrovi Jilemnickému: že v Sovietskom zväze žil nadivoko s akousi cigánkou, že bol neverný – aj v rýchlikovom spacom vozni – svojej smrteľnej chorej prvej žene, že bol pôžitkár atď. Z pozície morálky vlastne nepomenovane kresťanskej; tej, ktorú v ňom zaňuchal nielen Brezina, ale prekvapujúco aj Tatarka – to, že sa v Drevenej dedine aj inde zastáva nie síce cirkvi, ale náboženstva. Áno, a okrem toho veruže nevolal, aby niekoho odsúdili a popravili.

Hečkovo „obrátenie Pavla na Šavla“ malo azda korene v jeho spolucítiacom, hlbokom prežívaní chudoby dedinského človeka, ťažkého života slovenského sedliaka a roľníka: čítajme jeho básnické zbierky Vysťahovalci alebo Na pravé poludnie, a najmä rodinnú ságu Červené víno. A veril, naivne, prostoducho, nezaťažený veľkým vzdelaním veril, že komunistický režim zmení slovenskej chudobe život, uveril skrátka v jeho „slnečné socialistické zajtrajšky“.

Ale náboženstvo? To, ktoré mu v Drevenej dedine vyčítali práve na to povolaní: „bývalý“ katolík Dominik Tatarka a  do rodiny evanjelického biskupského tajomníka priženený Ján Brezina – to náboženstvo ako také – nie cirkev – obhajoval (dokonca v prednáške na Jamriškovom gymnáziu v Priekope!). Stal sa vraj ateistom, píše v autobiografickom pamflete Od veršov k románom, „ale pritom som bol presvedčený, že ľud náboženstvo potrebuje, bez neho by stratil dobrý mrav, spustol by spoločensky.“

Ukážte mi na Slovensku toho času komunistického spisovateľa, ktorý by bol také čosi povedal!

Ale dosť o Hečkovi – poďme k tým, ktorých on vyvolá ako komunistických  zvrhlíkov!

Oživme si z Antimemoárov: Dušan Jamriška, evanjelický rechtor v Slovenskom Pravne, na fašiangovej svadbe (1950) v Dražkovciach, ešte predrieka pred jedlom modlitbu a pomodlí sa za novomanželov – ale v septembri toho istého roku už účinkuje ako komunistický sekerník vo funkcii – on, s učiteľskou cirkevnou maturitou – novopečeného riaditeľa gymnázia v Martine. Učiteľ z evanjelického semeniska v Banskej Štiavnici, kde bol riaditeľom môj tesť. Ctižiadostivý študentík chodil aj do jeho rodiny: „zlatý Dušan“, vravela moja dobrácka svokra, kým som jej nevytmavil, ako terorizoval a vyhadzoval študentov, okrem iných aj Ivana Passera, Evu Passerovú i jej zaťka, čiže mňa!

Makarenko, tak sme ho volali – a tak ho volá aj Hečko! – činil sa makarenkovskejšie ako ten z červeného Ruska: politická uvedomelosť, triedna nenávisť, zväzácke krúžky, manifestácie, brigády, zväzácke schôdze v škole do hlbokého popoludnia, v rámci družby s robotníckou triedou sobotné popoludňajšie brigády v Stalinových strojárňach, ba v nočných hodinách mlatebné brigády v Priekope. Akoby si to domkári – železničiari doteraz nepomlátili sami bez brigád, bez agitačnej hystérie aj nočného mlátenia! Kto to kedy videl: mlátiť na dedine v noci! Možnosti nočných úrazov, zväzácke nadšenie, všakže, vylučovalo.

Koľko zostávalo času na domáce úlohy a prípravu do školy môžete si domyslieť.

Súdruh rechtor, alias riaditeľ Makarenko, terorizoval aj Hečkovu dcéru Magdu – a tak spisovateľ, uznávaný stranou a vládou, vystúpil na rodičovskom združení, a povedal si svoje. („Obklopili ma profesori. Všetci sa veľmi tešili, že sa ktosi našiel na ich riaditeľa, kto sa ho nemusí báť.“) Z rozprávania iných viem, že na ďalšom rodičovskom združení prehovoril Hečko asi tak, že videl už školy v Sovietskom zväze, Poľsku aj kdesi v Ázii – ale takú, ako je toto gymnázium, ešte nevidel a nepoznal. Účinok? Makarenko, obvinený a porazený – na radosť prítomných – bezmocne vypochodoval z miestnosti. Z gymnázia vypochodoval, žiaľ, až v polovici osemdesiatych rokov, stihnúc ešte vydať maturitné diplomy miestnym a okresným komunistickým funkcionárom s piatimi ľudovými, v lepšom prípade meštiankami.

Nechajme ešte slovo Hečkovi: „Ostatne o tomto direktorovi idú také chýry ako o najhoršom a najpodlejšom človeku v okrese. Niet ani žiaka vyšších tried, niet učiteľa na škole, niet rodiča, čo by ho mal v láske a úcte. Každý ho nenávidí. On vytvára na škole nedýchateľné ovzdušie, atmosféru strachu a skrytej nenávisti. Bývalí maturanti hovoria o ňom ako o psovi. A sú i takí, ktorí po skončení školy boli na konci s nervami, po neľudskom ponižovaní týmto socialistickým talmudistom a – nepoviem čo.“

Škoda, že sa nestalo skutkom to čo Hečko zamýšľal: „poprezvedať sa o ňom všetko, čo ako spisovateľ potrebuje, a potom ho strčiť do románu zakotvenom v slovenskom štáte. Nikde inde nenájdem, čo prejdem celý štát, takú typickú postavu ľudáckeho teroristu.“ (!)

Čaro nechceného: ako tie dve totality dojemne, priam sestersky súvisia!

Na inom mieste píše o Jamriškovi (s. 272) doslova ako o človeku bezcharakternom a zbabelom. Po rokoch, keď som bol redaktorom Slovenských pohľadov a písal sa rok 1968 – my, súdruh Makarenko dostanúc – pre zmenu on – kádrovo existenčný strach – predstavte si – žiadal, prosil bratanca mojej mamy dr. Jána Jesenského, vtedajšieho predsedu rodičovského združenia na Jamriškovom gymnáziu (kde bola pred maturitou, čiže v priamom Jamriškovom ohrození jeho dcéra Jela), aby som – počúvajte dobre! – o ňom, čiže o tom, čo postváral, koľkých povyhadzoval a zmrzačil – aby som o Jeho riaditeľskom Veličenstve nepísal!

Bezcharakterný, zbabelý, poondiaty – a zároveň vypočítavý a vydieračský: opisovaný charakter je týmto výsostne potvrdený.

Ani mi na um nezišlo písať o tomto takzvanom človeku, noriť sa do smradu, čo po sebe zanechal.

*

Druhý výtečník počul na meno Karol Trtílek (Hečko ho – cudne? – píše Drtílek ) – to je ten, ktorý čoby kádrovník v Neografii, bol nielen proti môjmu „povýšeniu“ z pomocného robotníka na pomocného korektora a namiesto odporúčania do školy dal mi do rúk prihlášku na brigádu do ostravských baní.

Nielen syn triedneho nepriateľa zavretého v Žingoriáde – mal s ním dočinenia aj spisovateľ František Hečko. Nech vraví za toho syna – veriaci komunista, spisovateľ František Hečko:

V závere akéhosi aktívu učiteľov z okresu o. i. ráčil povedať súdruh Trtílek, „že sú ľudia, ktorí žijú dvojakým životom, ukazujú dvojakú tvár, inak žijú doma, inak predstierajú navonok, inak píšu.“ Keď sa ho učitelia pýtali, kto to je – on: „spisovateľ Hečko“.

A opäť čaro nechceného: akoby tie slová neboli ako šité práve na toho, kto ich povedal!

Takže: Hečko odmietol ísť na „pohovor s inteligenciou“, ktorý zvolával tajomník OV KSS, náš hrdina Karol Trtílek. „Veď je to božie hoviadko, čo mi vynadalo pred učiteľmi do nemravných, buržoáznych, osobne menejcenných a sám neviem akých. Videl som ho v nedeľu na aktíve okresných komunistov (keby som bol vedel, že tam bude sedieť za vrchstolom, nebol by som šiel!) – mladík namyslený, ctižiadostivý, taký istý pes, akým je riaditeľ gymnázia, teraz jedenásťročenky. Znásilnil všetko študentstvo i celý profesorský zbor, urobil už svoju úlohu, povereníctvo ho malo zbaviť funkcie a preložiť do iného mesta.“ A veriaci komunista dodáva: „Teraz všetko, čo bude robiť, bude už len škodiť výchove socializmu. Taký istý je i Trtílek. Každý režim má svojich psov. Toto sú psi socialistickí.“ A hneď nato: „dúfajme, že socializmus sa už zaobíde bez nich.“

Veruže sa zaobišiel, a ešte ako!

Zasmejete sa, alebo Vám je smutno. Koľko úprimného zanietenia vynaloženého v mene toho, čo nikdy nemalo byť, a nikdy azda existovať nebude.

Po mene však vyvolal oboch psov, čo ničili moju mladosť, aj mladé roky mnohých.

Tento kádrovník, už ako tajomník OV KSS, rozpredával a bral peniaze za akési pozemky, robiac aj iné čachre-machre, až ho preložili kdesi na juh. Keď si „stranícky trest“ odpykal, vrátil sa do rodného mesta a v sedemdesiatych normalizačných rokoch bol znovu vedúcim „personálneho oddelenia“.

A po revolúcii? Ako majiteľa jednej a pol účastiny, kúpenej za 1500 vtedajších KČS, stretol som ho – sťaby spolučlena! – na schôdzi bývalých martinských urbarialistov. Čítaj o tom, kto chceš, v prvej kapitole Listov zo starého dvora.

A onen pes prvý? Trpel napokon akýmsi druhom stihomamu: pani Trnovská, predtým Passerová, mi hovorila, že idúc po námestí popod ich obloky, díva sa starnúci Makarenko do zeme, ale keď ich prejde, „čosi v ňom“ mu nedá, a obzrie sa dozadu, hore do ich oblokov.

Alebo on sám hovorí iným: prečo pán Trnovský, idúc na prechádzku so psom, vždy prejde popri jeho motorke, ktorá mu stojí pri budove gymnázia, a chce mu vraj do nádrže nasypať piesok!

Napokon čosi smutné, ale konečne trochu ľudské: moja rodina Otka Jesenská, ktorú ako učiteľku pre náboženstvo prenasledoval, v neslávnom závere jeho života, ho z ulice vrávorajúceho doviedla domov a doslova uložila na posteľ.  „Čosi iné“ vtedy z neho prehovorilo: „Vám som možno ublížil.“

Po rokoch, desaťročiach, keď sú už všetci pod zemou, keď aj mňa čosi-kamsi prijme rodná hruda, čoraz jasnejšie tuším, že tieto nespravodlivosti, ublíženia a neprávosti človek nerozrieši ani neodčiní: že posledné slovo nad nimi povie Najvyššia Spravodlivosť. „Má jest pomsta i odplata“ – stojí v Biblii Kralickej.

*

Ešte tretieho hrdinu môjho života vyvoláva Hečko v Denníkoch: dr. Jána Brezinu, onoho „vedúceho vydavateľstva“, rozumej: Matice slovenskej začiatkom päťdesiatych rokov. A potvrdzuje a rozvádza to, čo o ňom viem a zažil som s sním ja. Hečko veľmi dobre vie, kto je talent a kto by len rád ním bol, ako tento nešťastník Brezina; práve on a jemu podobní, sú snaživci idúci hlava nehlava za chimérou úspechu a výhod, i tej takzvanej slávy.

Takže: „Tento netalentovaný človek terorizuje celý spisovateľský zväz. Ústa má veľké – zožral by aj Jonáša. Chce výnosné miesto na Zväze (v nakladateľstve nie, lebo to v raj nie je pre neho)… strká sa na vysoko platené miesta: plat, byt, postavenie – nič inšie.“

Ale to už vyzerá, že Hečku nechávam písať pamäti, ktoré mám napísať ja – ale neodpustím si, čo nasleduje: „Nie je veru nič horšie nad to, keď si niekto o sebe myslí, že je popredným spisovateľom (Kusý a Rosenbaum ho kedysi v tom utvrdili), poberá celé roky štátne štipendium, a nič nevytvorí (peniaze hodené do vody!), a chce, aby mu slúžil celý svet.“ (271) Všeličo z toho, čo Hečku stretlo, on vraj zapríčinil – „najmä ono naháňanie pre náboženstvo“ – sic! – čo je vraj „štýlové od človeka, čo má sobotársku mater a biskupovu dcéru za ženu!“ – presne rečeno: dcéru biskupského tajomníka Pavla Neckara. Hej, „to je on, bezcharakterný chlap, namyslený a sebecký človek bez iskričky básnického talentu. Všetci ho nenávidia, ale nik s ním nechce nič mať, lebo všetci trúfajú, že ich pošpiní…“.

A tohto človeka poverila strana, aby skonsolidoval Ústav slovenskej literatúry, po okupácii tak nebezpečne zliberalizovaného. Súdruh Brezina úlohu splnil – staronová metla dobre mietla – a po úspešnom splnení úlohy poslala ho k vode.

Ale ešte predtým žiadal veľavýznamný riaditeľ, aby jeho rodný dom vyhlásili za národnú pamiatku, ešte predtým povyhadzoval z Ústavu mnohých, a voči mne sa choval ako k menejcennému kádru, ktorý v akadémii nemá miesta.

Nech mu je zem ľahká, a nech aj tam súka svoje duchapusté verše.

Ale to „naháňanie pre náboženstvo“ je Brezinova zvrhlá zlomyseľnosť, na ktorú ako muž priženený do hochluteránskej rodiny nemal nijaké právo.

*

Záverom dva minipríbehy: Oľga Hirnerová, ktorá sa kamarátila s ich dcérou Magdou a bola u nich možno denným hosťom, na vlastné uši počula ako Hečko zahlásil svojej Marke: „Kedy už dáš dolu to svinstvo?!“ Tým „svinstvom“ boli sväté obrázky rozvešané po stenách bytu.

Katolíctvo, hoci v pamflete Od veršov k románom tvrdil, že v pätnástich rokoch sa stal ateistom, bolo u neho živé ešte po vojne. Správca Matice Ján Marták mi rozprával, ako na Božieho tela – asi v roku 1946 – 1947 – si obaja Hečkovci kľakali na ulici pred vyložené okvetované oltáriky a zbožne sa prežehnávali; kľakali si vraj i  do kaluží, lebo v Martine na Božieho tela pršalo. A istý Hečkov úvodník v Matičnom čítaní – alebo Slovensku? – bol taký plný opakovaného Pána Boha, že správca nadkonfesionálnej Matice musel katolícizujúcemu šéfredaktorovi povedať: „Fero, daj už tomu Pánu Bohu trochu pokoja!“

Riešte rovnicu o dvoch neznámych: medzi bigotným katolíkom a bigotným komunistom. Dospejete k výsledku, že rovnica je totožná, čiže identická, ako nás učili v škole. Prejsť od jedného k druhému bolo ako prejsť z jednej do druhej izby toho istého domu: cez prah, na ktorom sa ani nepotkli. Prípad nielen Hečkov, ale aj Mihálikov a Tatarkov – u každého na inej úrovni, s iným obsahom a vzdelaním, aj odlišnou morálkou.

*

Z rukopisu Zápiskov z mŕtveho času, v kapitole Tiene na zlatých šesťdesiatych rokoch, pri zužovaní rozsahu som vylúčil aj text o Jánovi Roznerovi:

A to som nehovoril o vysoko angažovanom aktivistovi Jánovi Roznerovi, o jeho ideologických ťaženiach chcejúcich pomarxističťovať neuvedomelú slovenskú literatúru. Len jeho výpad proti Lukáčovej Záhrade útechy alebo Bednárovmu Sklenému vrchu si koleduje, aby sme o ňom ako intelektuálovi pochybovali.

Pridávam pikantériu, ktorú mi rozprával Jozef Felix na jeho zdravotnej prechádzke popri Dunaji: Stalo sa, že Zväz spisovateľov niekedy v päťdesiatych rokoch usporiadal školenie či besedu – o ničom inom ako o stranou nariadenom väčšom zbere slepačích vajec a o ich vplyve na rozvoj socialistickej literatúry. „Prosím vás, on dobre vedel, že je to hlúposť, ale rozoberal a pochvaľoval to, poslušne a s pretvárkou, uvedomelo, ako nariadila strana.“

A teraz, čiže v roku 2009, z duba spadol, oddýchol si – tu ho máš: akoby spomienková próza Sedem dní do pohrebu, po nej Noc po fronte (2010) a Výlet na Devín (2011). Prvá, s veľkou ľahkovernou pompou prezentovaná ako román, dokonca v samom Martine inscenovaná ako hra s veľkým disidentským svedectvom o Zore Jesenskej; na jej jazykovej kultúre a vynikajúcej slovenčine – mimochodom – sa Rozmer cieľavedome priživoval. Niet v tých knihách sebaobviňujúcej alebo opravdivej katarznej reči o ním samým páchaných hriechoch na slovenskej literatúre. Ak, tak len en passant, akože to bolo, ale akoby vlastne nebolo, nikomu a ničomu sa neublížilo, nič tragického sa dokopy nestalo.

V akej jazykovej a štylistickej podobe prišiel do Romboidu (svedectvo Olega Pastiera) prvý rukopis Jána Roznera, vedia vtedajší redaktori; podoba v akej prišiel, bol neuverejniteľný; to, čo išlo do tlače, bolo výsledkom apretačnej driny redaktora. Text poslaný zas do Pohľadov začerstva po Novembri takisto nevyniká veľkou štylistickou kultúrou. Roznerova štylistická ťažkopádnosť a chudobná slovenčina bola už za socializmu známa – kým jeho články a preklady nepreštylizúvala jeho pozdná, ale prvá manželka Zora Jesenská.

Že by teda „z mocného tvorivého rozmachu, presvedčivého autorského gesta“? – ako píše v úvode (kto iný?) Vladimír Petrík, chlapec pre všetko. Že by naozaj vzopätie „k skutočnej tvorbe“ a vo výsledku „suverénny tvar“? Skôr bude treba veriť klebetám, ktoré o Siedmich dňoch do pohrebu (aj o ďalších dvoch knihách) kolujú, že ich upravovala, doštylizúvala či aj dotvárala druhá Roznerova manželka, poetka Sláva Manicová (Ranená očami, 1943), a Roznerova komunistická spolubojovníčka aj spoluemigrantka Agnesa Kalinová.

Uisťujú ma v tom slová Kornela Foldváriho v dekoratívnej relácii (Devín 4. 8. 2017) o Agnese Kalinovej, že totiž tesne po Novembri 89, keď sa s ním v Nemecku stretol, Rozner o svojich písačkách pochyboval a nemal sa k ich publikovaniu; to iba po jeho smrti, keď ich jeho druhá žena „poskladala a dala do poriadku“, mohli na Slovensku uzrieť svetlo sveta. Ale to, že niekto nedorobené, neusporiadané texty skladá a dáva ich do poriadku môže znamenať, že ich aj nezostriháva a najmä jazykovo a štylisticky neupravuje? Najmä keď ide o poetku čistej, peknej slovenčiny a rutinérsku redaktorku?

Začali sme Hečkovými a Jančovej Denníkmi, naše rozprávanie aj dokončíme nimi. Čítajme na strane 395-6: „V Slovenských pohľadoch má pán Rozmer článok venovaný Matuškovej knihe Pre a proti. Nejde o to, že v záhlaví malo sa zaskvieť meno Zory Jesenskej, ktorá článok vlastne napísala (alebo aspoň prepísala), ale ide o to, že Ján Rozmer, tento najväčší vrtichvost v Bratislave, mal predsa len robiť sebakritiku a nenapádať neadresne kdekoho za chyby a svinstvá, ktoré páchal alebo účinne pomáhal páchať sám Rozner. Píše čosi o paralýze estetického myslenia, ale mne sa zdá, že Roznerovi ide o paralýzu mravného myslenia“ – vylučujúc všakže, paralýzu vlastnú, dodávame my.

O šesť riadkov ďalej: aký je Rozmer ničomník, o tom svedčí táto veta v článku: „Používanie nárečových slov v prozaickom diele bolo buržoáznym nacionalizmom“. Zabudol tento ničomník, že Zoru Jesenskú vlastne on mordoval pre „nárečové slová“ v preklade Tichého Donu. Jesenská bola vtedy rozhodnutá, že keď sa Roznerov článok zverejní, že sa zastrelí. Kvôli tomu nosila“ – vraj – „revolver. Teraz ťahajú spolu – ako vetry dujú: buržoázna nacionalistka sa spojila s buržoáznym kozmopolitom. Nie nadarmo sa písalo a hovorilo, že tieto dve veci sú stranami jednej mince.“ A keby sa uverejnil list, ktorý svojho času poslal Rozner Márii Jančovej, a konfrontoval ho s tým, čo rozpisuje tento pán dnes, „bolo by čierne na bielom, že naozaj niet v Bratislave väčšieho vrtichvosta od neho. Naozaj, mravná paralýza.“

Ešte niečo: kvitlo vtedy skupinkárenie a kliky, organizovali sa ideologické ťaženia: raz proti buržoáznemu nacionalizmu, raz proti buržoáznemu kozmopolitizmu, bola karvašiáda, „aktívovskí revanšisti“ (zo zlopovestného aktívu 1950), rozmanité aj protirečivé zákulisné ťahy, výpady, osočovania, skryté taktizovania, tiché aj verejné osobné spory a nenávisti.

Karvašiáda? „… to skupinkárstvo začal Rozner s Karvašom a použili naň úbohú Zoru Jesenskú (jej pekný a čisto ľudský cit ľúbostný). Preto vec odpudzuje – i trápna je zároveň. Všetci spisovatelia o tom totiž vedia – iba Zora hluchá, slepá a ohlúpnutá rútila sa bojovne vpred, i teraz ešte bojuje (…) vo všetkom počúva svojho duchovného otca Roznera.“ Inde: „Jej je prvší Rozner, … čo on povie, to je pre ňu sväté (…) Jesenská pokladá Roznera za zástupcu prinajmenej Marxa a Engelsa, nehovoriac o ostatných klasikoch marxizmu-leninizmu. No dobre.“ (s. 263-4)

Dobre? Vari nie dobre; škultétyovsky rečeno: nedobre.

***