„U nás cirkevný život charakterizuje stagnácia. U nás je cirkev od teológie takrečeno oddelená. V cirkevnom živote sa hlásajú tie staré náhľady, ktoré zdedila jedna generácia od druhej.“

„U nás nejaká vedecká teologická myšlienka nespôsobila dišputy, vymieňanie myšlienok, rozruch, obrat v zmýšľaní atď. Mne sa tak zdá, akoby sme boli podrobení nejakému fatalizmu.“

„Všade, kde teológia vidí nejaký nedostatok v cirkevnom  živote, má siahnuť do stavu vecí tendenciou vždy reformačnou. Lebo reformácia šestnásteho storočia nie je niečo absolútne. Reformácia  je princíp  pokroku a vývinu. A práve v pokroku záleží kultúrny vývin a rozvoj každého národa.“

„Slovom, každého v náboženských a morálnych veciach poctivo zmýšľajúceho človeka najživšou potrebou je reformácia. To je myslím jasné každému. To hlásajú všetky uvedomelé, stav veci najnovšej doby poznajúce kruhy teologické.“

Takto hovorí Ján Lajčiak vo svojej reformátorskej knihe Slovensko a kultúra, písanej zväčša počas prvej svetovej vojny a vydanej roku 1920. Dvojnásobný zahraničný doktor filozofie (Die Plural- und Dualendungen am semitischem Namen, Leipzig 1902) a teológie (Ezechiel, sa personne et son enseignement, Paris 1905). Prekladateľ Žalmov (1904) z hebrejčiny a Evanjelií (1912) z gréčtiny do slovenčiny, ktorý okrem domácej nemčiny a maďarčiny vedel francúzsky, anglicky a taliansky, ktorý študoval asýrčinu, sýrčinu, arabčinu, egyptčinu, etiópčinu, perzštinu, sanskrit, staroslovienčinu, čínštinu, ktorý napísal i cigánsku gramatiku a ktorého rodná evanjelická cirkev a. v. poslala po doktoráte v Paríži rovno na jednu z najchudobnejších evanjelických fár, na zastrčené Boce, kde vraj ani vrabce nelietali, lebo by nemali čo zobať. Európana Dr. Jána Lajčiaka – pretože si dôsledne písal „háčik nad c“, ale aj pre nepohodlné liberálne teologické myslenie – nevzala do svojich služieb ani ev. bohoslovecká fakulta v Bratislave, ani zásluhou tiež Slováka a tiež luterána, komeniológa Jána Kvačalu – ruská univerzita v Jurjeve.

Okrem skromného seminára Klubu nezávislých spisovateľov, ticho, bezozvenne prešlo osemdesiate výročie jeho smrti – zomrel štyridsaťtriročný, priam symbolicko-tragicky, na prahu oslobodenia a svojich práve odklínaných možností – 28. októbra 1918. Azda najvzdelanejší Slovák svojho času, ktorý sa mohol uplatniť na univerzitách v cudzine, ale dobrovoľne zostal na roli dedičnej doma, dostal za odmenu údel na Slovensku z najneuveriteľnejších, najtemnejších. A jeho reformátorská veľkniha, vlastne prvá sociologická diagnóza aj možná duchovná terapia Slovenska(?) Slovensko a kultúra nám neraz asociuje akúsi Timravu, rozpísanú do kriticko-realistickej aj modernej prózy; tak ako sa povedzme v Dostojevskom spoznávajú a variujú najväčší Rusi – spoznávali sa v Lajčiakovi, berúc z neho nápovede, najkritickejší a najotvorenejší slovenskí duchovia, napríklad v mladých rokoch Michal Chorváth a celoživotne Alexander Matuška. S rešpektom hovoria o knihe naši sociológovia, občas v nejakom citáte vyčneje, a predsa do myslenia a povedomia, do krvného obehu našej kultúry neprenikla, podstatne sa v ňom neumiestnila: prišla ako zjavenie, zasvietila sťa lietavica a zašla, zapadla, akoby jej predtým  nebolo: sťa nepotrebná a rozpačitá spomienka.

Kdeby nie: patril aj nepatril k hlasistom, čerpal i nečerpal z Masaryka, bol Slovák, ale i Európan, a najmä: bol moderný učenec – zároveň však veriaci človek a teológ; no nie na všeobecne slovenský, čiže hnilobne konzervatívny spôsob, ale „na novej času vlne“, takej, čo svojou rezkosťou doteraz môže teológom prečistiť tradíciou zalepené oči a zaspaté rozumy. A v národnej kultúre? Najmä v prelomových dobách černejú sa naše dedičné znamienka ako fatálne, pretože akoby hrozivo nevykoreniteľné povahové črty; znamienka, ktoré práve on objavil a platne definoval.

Kňazi? „V privátnych kňazských domoch teológia visí na klinci…“ A na verejnosti? „V inteligentných kruhoch Slovenska hrá kňazstvo len podradnú úlohu… Prečo? „Žije …zatvorené pre každú voľnejšiu myšlienku.“ A mladší? „ …niet energie u mladého kňazstva liberálnu mienku svoju dať najavo“. Navyše: „…mladšia generácia je vychovaná na teologických ústavoch v duchu liberálnom, ale príduc do života zlenivie.“ A tí, čo boli v cudzine? „Vraciame sa z cudziny viac ako slepí obdivovatelia cudziny, ale nie ako samostatní  myslitelia. A doma? Kde človek a aké motívy obdrží? Doma sa chvastáme našou ortodoxiou slovenskou. Ortodoxizmus, to je najpohodlnejšie stanovisko… Ortodoxizmus práve pre svoj skamenený konzervativizmus je hotovým nepriateľom všetkej voľnej myšlienky. Preto je on takým nesympatickým každému slobodnejšie zmýšľajúcemu človeku.“ A jednotlivci? Gazdovanie s talentami? „…U nás nie na hodnotu ducha, na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často prídu do popredia piadimužíci, kdežto charakter býva negligovaný.“

Lajčiakovu rakvu na kraji Pribyliny „po nábožnom speve húfu mládeže privítal precítenými slovy domáci farár Rázus,“ píše Janoška. Priam symbolicky, dodajme, pretože v kritike najmä vlastnej cirkvi akoby prevzal Lajčiakov post a štafetu. Ten Martin Rázus, ktorého 110. výročie narodenia tiež len prelietlo nad nami v októbri minulého roku a o ktorom – našťastie – stihol vyjsť prvý diel dôkladnej, peknej a čisto urobenej monografie Michala Gáfrika (Martin Rázus I., Osobnosť a dielo, NLC, 1998) – práve taký Rázus, ktorý podľa svojho monografistu „stelesňuje v sebe nielen svoj individuálny osud, ale kus novodobej slovenskej duchovnej histórie, novodobého slovenského myslenia a zápasov.“ Je skrátka akousi myšlienkovou, umeleckou a mravnou križovatkou, zjavom s odkazom pre našu chvíľu kľúčovým.

Držme sa chvíľu Rázusa, pre ktorého byť protestantom znamenalo byť rebelantom. Rázusa priam titanického, ktorý si dovolí opraviť dokonca Evanjelium. „Dávajte, čo je cisárovo cisárovi a čo je Božieho Bohu?“ Ale ba! Nech vás ani nenapadne. To je kompromis, zbabelosť a vykrúcanie. „Dávajte, čo je Božieho Bohu – a len čo zvýši, cisárovi!“ Nejde o rečnícke gesto, ani rétoriku, ale o Rázusov „etický maximalizmus“, ako píše Gáfrik, „akýsi  kategorický imperatív opravdivého intelektuála: myslieť slobodne, a neustúpiť od poznanej pravdy, napriek akémukoľvek štekaniu predstaviteľov moci a jej poddajných tlčhubov.“ A vyplynulo mu to ako pokračovanie „mravných princípov …tradične hlbokého demokratizmu slovenskej národnej myšlienky,“ s ktorou i s jej martýrmi a vynaloženou mravnou energiou sa cíti bytostne a nerozlučne spriaznený.

(Práve takéto idey jeho, Rázusovej, Slovenskej národnej strany, majú na míle ďaleko od šovinistických, nedemokratických aj málo kultúrnych ideí dnešnej Slovenskej národnej strany: zíva medzi nimi priepasť úrovne a diskontinuity nielen ideovej, ale najmä  mravnej! Celkom tak, ako je dnešná a spolitikárčená Matica, nestotožniteľná a neporovnateľná s ideami Matice Moyzesovej, Kuzmányho, Škultétyho, Vlčkovej, alebo hoci „matičnej myšlienky“ Štefana Krčméryho, Hronského, Antona Banika, Jána Martáka, či Alexandra Hirnera. Národnosť môže byť iba „nádoba lidství“, odkazom národných dejín nemôžu byť ukoristené bohatstvá a zabrané územia, ale to duchovné a mravné, čo sa zdvihlo nad touto zemou z jej zápasov a utrpenia ako stále nevypočutá a nedokončená modlitba. Počúvajte dnešných politikov, čo majú plné ústa národa, zvrchovanosti, ekonomickej prosperity – a pozrite sa dozadu: na Hollého, Štúra, Hurbana, Vajanského, Kmeťa, Štefánika, Rázusa, Krčméryho a iných im podobných – ako sa im dnešní privatizéri národa v ničom nepodobajú: ani úrovňou myslenia, ani vzdelaním, ani čistotou úmyslov, ani kultúrou prejavu, ani výslednými činmi!)

Rázus ani podľa Gáfrika „zmysel a poslanie náboženstva“ nevidel v uzavieraní sa do seba (v hlásaní slova Božieho podľa cirkevných formúl), ale v náboženstve pre život, „v záujme zdokonalenia človečenstva.“ Sme v blízkosti „dvoch cirkví v jednej cirkvi“: v blízkosti vetvy pietistickej a vetvy aktivistickej, nadpisom tejto úvahy povedané, sú na Slovensku evanjelici a sú protestanti. Ján Lajčiak i Martin Rázus výsostne naplnili vetvu druhú, aktivistickú, vzdelanecko-tvorivú a mravne protestantskú. Kultúrno-národnú, nie kostolnícky uvzdychanú. Reformovať život, stŕhať kráľovstvo Božie na neutešenú zem, modliť sa najmä chlapskými a statočnými činmi, vlastným neohybným charakterom – a všetko ostatné, aj milosť a spása, vám bude pridané. Takže Lajčiakov imperatív permanentnej reformácie ožíva práve v kňazovi, ktorý Lajčiaka v deň reformácie pochovával!

„My sa často honosíme našou reformáciou a naším protestantizmom. Púhym výrazom zakrývame často nedostatky nášho cirkevného života. Nazdávame sa, že Luther a Melanchton vykonali všetko za nás a že my máme teraz založiť ruky. Títo mužovia, čo vykonali, vykonali sami za seba. Reformácia Lutherova bola podrobená historickým podmienkam. Reformátori teda nevykonali dielo dokonalé, ale podali človečenstvu dokonalý princíp, totižto princíp reformácie. My máme v tomto duchu reformátorskom  pokračovať.“

Tak ešte Ján Lajčiak v kapitole Slovensko a náboženstvo svojej veľknihy – a takto nasledovne jeho spriaznenec Rázus, keď kritizuje reformáciu aj Luthera: Ak Luther „stav vojenský, ako i vojnu ospravedlňuje,“ píše Rázus, lebo vraj človek kresťan je podriadený Božej vôli, aj keď sa vrchnosť „rozhodne za vojnu. Vrchnosť je Božia ustanovizeň,“ píše Luther. Teda je ňou i jej počínanie. – Lebo „čo je vojna iného, ako zavrátenie nespravodlivosti a zlosti? Prečože válčia ľudia, ak nie preto, aby vydobyli mier a poslušnosť?“ – tak neuveriteľne reformátor Martin Luther. A ešte neuveriteľnejšie: „Preto si Boh meča tak veľmi váži, že ho svojím riadením menuje a nechce, že by sa vravelo a verilo, že je to ľudsky vynález a ustanovizeň. Lebo tá ruka, ktorá s mečom narába – tá je už potom nie ľudskou rukou, ale rukou Božou, a nie človek, ale sám Boh je ten, ktorý vešia, v kolese láme, stína, vraždí, bojuje; všetko to je jeho práca, jeho súd“ – takto ho cituje Martin Rázus, a vyzerá to, akoby citoval dákeho jezuitu.

Vzbĺklo totiž sedliacke povstanie, evanjelickými pánmi kruto potlačené, no Lutherov ľud už číta jeho Bibliu, rozmýšľa o pravom zmysle Kristových slov Reči na Hore. Kristova reč, hovorí Rázus, už vtedy ťažko skúšala svedomie mnohých: môže kresťan tiahnuť do vojny? nespreneverí sa Jeho slovám? nestratí spásu vlastnej duše? – a vtedy Luther – na žiadosť rytiera Kramma – napíše Libellus de militari christiano, knihu o kresťanských vojakoch.

Martin Rázus nekompromisne uzaviera: „Luther vychodí z veľmi naivného predpokladu o cieľoch válčenia i o jeho podstate. Dôvody sú nedostatočné, nelogické, odvolávanie sa na reči Písma ľubovoľné.“ Litera zabíja, duch je ten, ktorý obživuje: Biblia je podľa Rázusa aj labyrint, do ktorého je potrebný vodca. „Litera sa dosvedčila veľmi zlým vodcom ešte len u takých veľkých duchov, ako bol Luther.“ Neviedol ho na tomto mieste Kristov duch, ktorý sa dá poznať v Reči na Hore, ale svojvôľa doslovnej inšpirácie, alebo najpresnejšie: politická taktika. Takže vlastne litera vytvára ortodoxiu a obe zabíjajú Kristovho aj reformačného ducha. Potrebujeme slobodný, kritický a vzdelaný rozum, aby nás nezotročila litera, ale navštívil a osvietil Duch – duch Kristovej Reči na Hore; ten je v nej jasný a rozpoznateľný. S literou navyše prichádza, tuhne a kamenie ortodoxia, a mŕtvie tvorivý Kristov, teda aj reformačný duch. A ten duch potrebuje ustavičnú kritiku litery, čiže aj reformu ortodoxie, lebo ju vytvorila práve litera. Živý, čiže tvorivý Kristov duch si vynucuje permanentnú otvorenosť, permanentnú kritiku, permanentný protest – čiže permanentnú reformáciu!

Počiatočné slová Jána Lajčiaka o teológii a reformácii si takto spriaznene podávajú ruky s citovanými slovami Martina Rázusa: obaja sú síce evanjelikmi, ale viac protestantmi. Tento kritický a vzdelanecký prúd v protestantizme, premenený na národnú kultúru, vytvoril mocnú a plodnú kultúrno-mravnú tradíciu: vrcholil počas protireformácie, dominoval celé národné obrodenie až po Martinskú deklaráciu; naposledy vyšľahol v Slovenskom národnom povstaní a – okrem jednotlivcov – hanebne zlyhal a odumrel počas komunizmu.

„Prečo ste vy luteráni tak upadli?“ (Fr. Mikloško)

Po Liptákoch, Lajčiakovi a Rázusovi, nasleduje Lipták tretí, biskup v. v. Július Filo st., považovaný v evanjelických kruhoch za kňaza vzdelanca. Aký však po predošlých menách zostup, aké vytriezvenie a rozčarovanie! Čítame jeho Spomienky a úvahy (vyd. M. Vaška, Prešov, 1998) a očakávame to, čo sa od pamäti a celoživotných reflexií vždy čaká. Niekoho, koho tlačí osobné poznanie, chce nám povedať čosi svojho, osobitého a nového o tom, čo sme vospolok poznali a videli, čosi, čo rozširuje doterajšie, jednoducho niečo originálne, obohacujúce, jedinečné.

A čím nás vzdelanec, ktorý bol dvadsať rokov za komunizmu biskupom východného dištriktu, čímže nás ide prekvapiť? Konvenčným rétorickým a frázovito farárskym jazykom, priam rúhavým oproti Lajčiakovmu a Rázusovmu, školáckym čierno-bielym myslením, nevybočujúcim z katechizmu, novota je len v trápnosti sebavytŕčania, zahaľujúceho sa do pokory Božieho sluhu. A najmä v odmietaní Nežnej revolúcie, ktorú si píše v úvodzovkách, v obhajovaní seba aj režimových biskupov Jána Chabadu a Jána Michalku. Na falošnosť sme upozornení už v kapitole Pôsobenie na Boci, čiže na dávnej fare Jána Lajčiaka. Šťastný to farár na Boci, tá postava zo slovenských najtragickejších: veď živí pamätníci „na svojho učeného kňaza spomínali s láskou“, bol výborný kazateľ, čo „rezal do živého“, „bojoval najmä proti alkoholizmu“, podporoval družstevnú myšlienku, choval včely a ovečky, pestoval kvietky – ajhľa, bukolika na Boci, hodná 19. storočia. Prečítajme si však úvod Samuela Štefana Osuského k vydaniu Slovenska a kultúry z r. 1920, a dozvieme sa čosi o realite celkom opačnej, Lajčiakovej i jeho cirkevníkov, zachvejeme sa nad jeho tragédiou. Ak J. Filo st. píše, že v jeho presvedčení o súlade medzi vierou a vedou, v tom, že „náboženstvo má držať krok s vedeckým a kultúrnym pokrokom,“ ho istí „oltárni bratia nepochopili a pokladali ho za liberála,“ to je podľa Filovho kontextu zanedbateľný malérik, neskrýva sa za tým jeden otrasný osud a životná tragédia zavinená vlastnými, jednoducho nehodno sa o tom bližšie zmieňovať. Všetko musí byť cirkevne harmonické, ružové a optimistické, veď nás vedie náš Pán, osvecuje Duch svätý a čaká spása a milosť Božia.

„Treba sa nám naozaj veľmi vážne zamyslieť nad tým, prečo sme my evanjelici druhej polovice tohto storočia takto tragicky zlyhali. Z tých, ktorí v minulom storočí po každej stránke vývodili, ktorí mali svojich prorokov v cirkvi a vodcov i bardov v národe, zostali len akési  trosky – chorý, chradnúci organizmus. Už sa nevieme asi na nič iného vzchopiť, len na ponáranie do minulosti a vynášanie záslužných činov a mien. A tu sa treba už raz pozrieť pravde do očí, nabrať odvahu  a povedať si, akí sme, a nie, akí sme boli!“ – to však nepíše J. Filo st., ale Ján Antal v úvode k Filovým Úvahám o stave Ev. a. v. cirkvi – a diagnostikuje veľmi dobre.

Lenže to, čo nám potom predvedie Július Filo st., je iba ďalšie zatemňovacie cvičenie a služba staroznámej vladárke lži; jeho slovníkom povedané: služba diablovi. „Korene úpadku treba hľadať už v dejinách,“ vraví J. Filo st., a v ničom inom nie, ako v starom  Kollárovom: „Nábožnosť a národnosť sú sestry.“ Zbystríte pozornosť, ale zmeraviete:

„19. st. však silne poznamenalo aj evanjelickú zbožnosť v negatívnom smere, a to v oblasti teologickej a vieroučnej. Kazateľne sa stali často tribúnami národných zápasov, odznievali vlastenecké a osvetové reči, propagovala sa kultúra, kým pravovernosť viery a biblicita dostali sa na vedľajšiu koľaj a do najsakrálnejšej oblasti zasahoval duch antropocentrického liberalizmu.“ Zápas za národnú slobodu a kultúrnu existenciu Slovákov, tých prvých šíkov evanjelických kňazov a národovcov, oslabil podľa J. Filu st. cirkev, neupevnil a nepriviedol k jednote, pretože „došlo k spovrchneniu zbožnosti a vyprázdneniu bohoslužobného života, v ktorom sa čisté evanjelium aj cirkevná pravovernosť dostali na okraj.“ Aj Martin Rázus vraj zotrvával „na pozíciách nacionalistických – hoci pán biskup v. v. by mohol vedieť, že tie pozície boli rýdzo demokratické a kresťansko-humanistické, že Rázusova kritika mierila predovšetkým do slovenských radov; že napríklad r. 1917  pri Aranyovej storočnici vzdal maďarskému básnikovi hold samostatnou básňou, lebo mu bol „bližším ako štréber mojej krvi.“ Odporúčame pánovi biskupovi prečítať si monografiu Michala Gáfrika – mimochodom, prečo ju nevydal Tranoscius? – ak naozaj nevie, tam uvidí, kto, čím a kým bol Martin Rázus: že predstavoval kultúrny a mravný výkvet aj chválu práve svojej cirkvi. A ktorý nielen národ a štát, aj cirkev túžil reformovať: čítajme jeho články v medzivojnových Cirkevných listoch – o naliehavej potrebe prekladu Biblie do slovenčiny, o slovenskom prebásňovaní Zpěvníka a Tranoscia, čítajme jeho články proti formalizmu a úpadku ducha, alebo – nie najmä? – o utláčaní individualít v slovenskej evanjelickej cirkvi.

„Liberálny protestantizmus svojím individualizmom, racionalizmom a špekulatívnosťou“ –pokračuje J. Filo st. – „aj vieru v Boha chápal a predstavuje ako prevažne záležitosť intelektu, rozumu, pritom menší dôraz dáva na city a s nimi spojenú mystiku.“ Povedali, že pánovi biskupovi hrali. Individualizmus a kritický racionalizmus má ev. a. v. cirkev vo svojom erbe, ak by bol pán biskup proti nim, musel by z evanjelickej cirkvi vystúpiť. A viera v Boha chápaná prevažne ako záležitosť intelektu? To by intelektuál musel prestať byť intelektuálom a zabudnúť, že má rozum: my si skromne myslíme, že aj rozum je z Božej dielne, aj ním chápeme a približujeme sa Bohu – popri  poznávaní intuitívnom, isteže, pritom tie city a mystiku evanjelický inteligent vo svojej suchárskej cirkvi pramálo nachádza a musí si ich doplňovať povedzme barokom, Orientom alebo osobnou kontempláciou: tak napríklad Albert Schweitzer, u nás Ivan Krasko, Július Barč-Ivan aj iní – nechcem vyzrádzať „heretikov“.

„Protestantizmus svojím pragmatizmom sa často zameriava na dosahovanie hospodárskych, neraz efemérnych cieľov,“ píše ešte pán biskup, „venuje pozornosť otázkam dňa a odsúva na okraj otázku večnosti.“ Do pozornosti Dr. J. Filu st. odporúčame protestanta T. G. Masaryka – o ktorom písal, ibaže nevieme, či ho dobre pochopil – tohto realistu, aktivistu a muža činu, pre ktorého najvýsostnejším imperatívom bolo žiť maličkosti a veci každodenné: sub specie aeternitatis, spod uhla večnosti.

To práve pragmatizmus biskupov a vedenia evanjelickej cirkvi sa počas komunizmu zameriaval na dosahovanie bezprostredných, neraz efemérnych cieľov a slúžil úžitku dňa na úkor zabudnutej večnosti. Servilnosť, utilitarita, poníženosť a ustrašenosť, nijaká protestantská hrdosť a vzdor neviedli komunistických biskupov, pardon, biskupov za komunizmu. Ochotne a bez ťažkostí na vlastný prospech slúžili diktatúre, útlaku ducha aj vlastnej cirkvi – kňazi toho času držia o tom v zálohe nejedno trápne svedectvo.

A málo sa v Evanjelickej cirkvi a. v. aj po novembrovej revolúcii zmenilo. Po generálnom biskupovi P. Uhorskaiovi, ktorý – obklopený radcami a sluhami najpodivuhodnejšími –porevolučnú situáciu a potreby v cirkvi nezvládol, zvolilo nejednotné a neujasnené kňazstvo Dr. Júliusa Filu ml., syna autora pretriasaných Spomienok a úvah. Ako v mečiarovskej vláde, aj v evanjelickej cirkvi prišiel k návratu a novej vláde duch starých, neplodných a charakterovo pokrivených štruktúr: nechceme ukazovať prstom – príležitosť sa iste naskytne. Nijaká mravná očista, nijaká obrodná a tvorivá reforma – ako v parlamente a politických stranách, tak aj v evanjelickej cirkvi. Trápny, hnilobný duch neplodnosti, konzervatívnosti a netvorivosti vládne v jej časopisoch, vo väčšine kázní, aj v osobných rozhovoroch. Tvorivé a nadané kňazské výnimky, ktoré pravidlo len potvrdzujú, sú sklamané a bezmocné: to, čo po revolúcii prišlo, sme predovšetkým v našej cirkvi nečakali. Poznáme priateľov, pre ktorých najväčším porevolučným sklamaním je dnešná Slovenská evanjelická a. v. cirkev. Úryvok z listu charakterného a vzdelaného kňaza,  ktorý nikdy nielen za komunizmu, ale aj po ňom! –nemal na ružiach ustlané, zhŕňa a najvýsostnejšie môže korunovať doterajšie:

„Žiaľ, je to prehra na celej čiare nás, ktorí sme vedeli, kde stojíme v zápase proti tej oblude komunizmu a ateizmu. Žiaľ, to, o čom sme si mysleli, že zmizlo z dejín sveta, ale aj z dejín našej malej cirkvi, je tu opäť. Neokomunizmus. V našej cirkvi tí, čo trpeli, bojovali, už zväčša pomreli, tí, čo zostali, sú bezohľadne odstraňovaní a dopredu sa pretisli tí, čo ovládajú moral insanity, a keby len to! Ale sú uprednostňovaní. Nič sa nezmenilo. Tí, čo žili a ničili zbory, súc na výslní komunizmu, teraz opäť vládnu v cirkvi. To je hrozný dôkaz mravného úpadku cirkvi za totality, ale aj po nej. Všimli ste si iste, že predstavení cirkvi vôbec nehovoria o mravnom profile ev. kňaza, ani však nemôžu, veď sú v tej špine minulosti namočení až po uši. Cirkevníci, ktorí  hromžili vtedy nad ich činmi, pomreli, a tí mladí o tom nič nevedia, lebo sa o tom nepíše, nehovorí. Pár všeobecných konštatovaní o totalite, tí, čo jej boli v službách, dnes hovoria, ako keby oni boli postihovaní a pod. Človek je nad tým zhnusený až do hĺbky duše, starozmluvní proroci, keby dnes žili, mali by o čom hovoriť. Nik doteraz nevyslovil, ako to za totality v cirkvi bolo, katolícka cirkev členov Pacem in terris preložila na malé farnosti, u nás dostávajú popredné miesta. O tempora, o mores!!! To bola najväčšia chyba, čo urobil Uhorskai, bál sa toho zemetrasenia v cirkvi, nechcel si vziať na svedomie preloženie farárskych rodín na podradné miesta, a ostatok dokončili mladí farári, ktorí sa chytili hesla gen. biskupa, že do cirkevných grémií dnes treba  mladých, – isteže, veď tí nič nevedia o tom, ako to naozaj bolo. Nemám už ďalej chuť o tom písať, lebo mi stúpne adrenalín…“

(OS, 1999)

Postscriptum

Dnes môžem prezradiť, že vzdelaným, charakterným a stále otĺkaným kňazom bol Dušan Albini, synovec biskupa Juraja Janošku; ten, ktorý mi vtedy napísal, že to bola prvá kritika ponovembrovej evanjelickej cirkvi, aj prvé verejné – dodnes aj posledné – vykričanie jeho prípadu.

Žiaľ, môj text uverejnila len OS (1999), a veľa ľudí v cirkvi, ktorých sa mal dotknúť, ho nečítalo. Nielen preto ho uverejňujem v reformačnom čísle Tvorby, ale najmä preto, že ani po osemnástich rokoch sa pomery v ECAV nenapravili. Páchne to ďalej nielen v štáte dánskom, ale aj v cirkvi evanjelickej, svojej minulosti nehodnej.

Aj keď predsynodálna búrlivá a nádeje prebúdzajúca diskusia v Melanchtone (2004-5) – pozri texty Nedokončená reformácia v tomto čísle – signalizovala, že veci sa obrátia k lepšiemu – nestalo sa, a žalostný stav ECAV, predovšetkým jej vedenia, sa iba konzervuje. Takže pri všetkej skromnosti si myslím, že text spred osemnástich rokov je ešte aktuálnejší ako vtedy.