Pozdrav Johna Pálku Dňom Milana Hodžu 2017

Vážení kolegovia,

pozdravujem Vás z amerického Seattlu a vítam Vás na tohoročnej vedeckej konferencii v rámci Dní Milana Hodžu.

Keď som sa trochu zamyslel nad významom týchto konferencií uvedomil som si, že sú dôležité aspoň z dvoch hľadísk. Po prvé, boli to vedci – historici a politológovia – ktorí zachovali meno a odkaz môjho starého otca počas 40 rokov komunistického režimu. Vtedajšia vláda sa snažila Hodžovo meno vymazať z verejného života a zo školských učebníc a viac-menej sa jej to podarilo. Mimo rodiny boli to vedci, ktorí Hodžovu prácu skúmali a o nej písali. Len čo to zasa bolo možné, organizovali o ňom konferencie a publikovali zborníky. Boli to vedci, v prvom rade nebohý historik Pavel Lukáč, ktorí požiadali vládu Slovenskej republiky, aby Hodžove telesné pozostatky previezla domov.

Po druhé, Hodža sám bol do určitej miery vedcom. Nielen že bol intelektuálom, urobil doktorát z jazykovedy a bol jedným z prvých ôsmich profesorov na Univerzite Komenského. Celý život bol hlbokým mysliteľom a Juraj Fabián o ňom napísal, že bol jedným z dvoch alebo troch zakladateľov politológie na Slovensku.

Je teda primerané, že počas Dní Milana Hodžu sa venuje vedecká pozornosť aj Hodžovi samotnému ale aj iným politikom a významným osobnostiam jeho doby. Zborníky, ktoré sa publikujú na základe týchto konferencii od roku 2005, predstavujú obrovský príspevok k dejinám politického a intelektuálneho života na Slovensku.

Taká veľká práca, vykonaná počas viac ako desiatich rokov, by nebola možná bez neustálej a prezieravej práce niekoho, kto je ochotný sa tomu venovať. Ten človek je riaditeľ Politologického ústavu Slovenskej akadémie vied a dnes aj môj osobný priateľ, Miroslav Pekník. Dovoľte, aby som sa mu pri tejto príležitosti verejne poďakoval.

Ešte raz Vás vítam a želám Vám zaujímavú a úspešnú konferenciu.

John Pálka,

emeritný profesor biológie na Washingtonskej univerzite v Seattli

a vnuk Milana Hodžu

*

Uverejňujeme príhovor-posolstvo Johna Pálku, vnuka Dr. Milana Hodžu, ktoré tohto roku adresoval  Hodžovým dňom, uskutočňovaných každoročného júna v Hodžovom rodisku v Sučanoch,  s pripojenou málo známou básňou Janka Jesenského, pre strach komunistický štyri desaťročia neuverejňovanou.

Práve pri jej čítaní si uvedomujeme pohnutý osud, politickú tragédiu tohto výnimočného človeka, syna štúrovského, sučianského farára Ondreja Hodžu, brata veľkého Michala Miloslava, ktorý takisto ako jeho synovec, len o storočie skôr, musel opustiť tento národ: práve preto, že preň oddane, zo všetkých síl pracoval.

Nebol bez otáznikov život Milana Hodžu – najmä ten, ktorý sa volá Československý rozkol; bol pragmatik, hoci výsostných činov aj úmyslov: najväčší z nich nesie názov Federácia v strednej Európe.

Ako ďaleko domýšľal budúcnosť strednej a podunajskej Európy! Širšie, jasnozrivejšie aj podloženejšie ako napríklad Eduard Beneš v Úvahách o slovanství, konkretizovaných pre oba národy osudnou zmluvou a spoluprácou so Stalinom. Asi aj preto videl v ňom tento omylmi a vinami oťažený nehodný nástupca Masarykov, svojho veľkého konkurenta, tak ako v M. R. Štefánikovi a Štefanovi Osuskom, ktorých v slepej ctižiadostivosti neodpustiteľne odstavoval. Práve týchto troch, v ich čase najväčších slovenských politikov – Európanov.

Ale že jeho, Milana Hodžu, zavrhne aj Slovenský štát (hoci v národnom záujme nadviazal spoluprácu aj s „otcom národa“ Andrejom Hlinkom), že po odchode  do emigrácie vynesie nad ním ortieľ osemnásť rokov väzenia (nad  Štefanom Osuským väzenia doživotného!) – to je neuveriteľné, alebo: opakovane a po slovensky tragické. Práve toto čierne fatálne znamenie vztyčuje nad Milanom Hodžom pri jeho smrti básnický nekrológ Janka Jesenského.           (jv)