Poézia Ivana Laučíka (1944 – 2004) sa zvyčajne ľahko nepoddáva interpretácii. Aj kultivovaní čitatelia si pri nej neraz kladú otázky, na ktoré sa im nedostáva vysvetlenia. Po literárnovednom portréte básnika (Ivan Laučík. In: Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia. Bratislava: AOSS, 2005, s. 225-255) sa pokúsim o interpretáciu jednej z jeho neskorých knižne neuverejnených básní Stopa Seamusa Heanyho v Dobrej Nive (RAK, 5, 2000, č. 3, s. 21), na ktorú ma upozornil Matúš Mikšík, zaoberajúci sa poslednými básňami tohto autora. Báseň som posunul viacerým priateľom básnikom, ktorí na ňu reagovali napospol kladne, ale súčasťou ich ohlasov boli aj niektoré interpretačné otázniky.

Stopa Seamusa Heanyho v Dobrej Nive

Múmia mačky leží pod strechou
na škvrne svetla. Iba tá sa hýbe.
Medzery sa šíria medzi škridlami.

Č/e/rvotoč prešiel dverami,
všetko sa zdá,
rebrík zas končí v temnotách.

Ó večná zima
v truhliciach sivovlasých sestier:
hranaté, rozsušené čižmy
ležia ako kamene na dne studne.

Dedičia predali dom i s roztvoreným Tranosciom.
Prichádzam zavrieť ten spevník,
preplnený švabachom a vidinami…

Zostáva mi zniesť mačku zo strechy
a zabudnúť sa v tom dome navždy.

 

Dobrá Niva je dedina neďaleko Zvolena. Jej názov sa zrejme viaže na nivnú pôdu na aluviálnych sedimentoch pozdĺž riečky Neresnica, ktorá preteká obcou. Miesto sa vyznačuje aj miernou kotlinovou klímou. Pomenovanie Dobrá Niva v sebe nesie hodnotovosť, prívlastkom zvýraznenú. Geografický názov v básni môžeme vnímať aj ako zvýznamnený, ako dobré miesto na život. V slovenskom literárnom kontexte môže Dobrá Niva pripomenúť posledné pôsobisko Jána Hollého Dobrú vodu, prípadne, pre znalcov biografie Ivana Kraska, rodisko jeho matky Dobrý Potok (aj vzhľadom na to, že kraskovský motív sa vo štvrtom odseku stane súčasťou básne).

Báseň sa vyznačuje účinnou hutnosťou. Autor prostredníctvom konkrétnych čiastkových reálií – priestor pod strechou (povala), škridly, dvere, rebrík, truhlice postupne predstavuje dom, hoci toto pomenovanie sa objaví až v piatom odseku. Na tieto objekty sa viažu najmä záporné vlastnosti. Prvé tri verše sú výraznými detailnými zábermi. Obraz mačky, už dávno uhynutej a zoschnutej, zakonzervovanej slnkom, predstavenej metaforou „múmia mačky“ je rámcujúcim motívom básne. Metaforický výraz múmia dáva obrazu kultúrny rozmer, hoci ide o prirodzenú mumifikáciu, o mačku vysušenú slnkom. Mumifikácia ľudí i domácich zvierat vrátane mačiek bola príznačná pre staroegypskú kultúru, mačka sa vnímala ako posvätné zviera. V prípade Laučíkovej básne sa metaforickým výrazom múmia teda nepriamo pripomenie dôležitosť mačky ako živej súčasti domácnosti i uctievaného zvieraťa v staroegypskej kultúre. Metafora má povahu preludu, pretože v skutočnosť o múmiu nejde (s pojmom prelud najmä pri analýze poézie a výtvarného umenia pracuje Andrea Bokníková – porovnaj jej knihy Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia I. Portrétne štúdie a rekonštrukcie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012, s. 104, 192; Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia II. Kaleidoskopy. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012, s. 18, 21, 47, 57, 64, 74, 80, 96, 102, 110, 151, 163).

Múmia „leží“ „na škvrne svetla“, ktorá sa na rozdiel od mačky „hýbe“ (v závislosti od pohybu slnka na oblohe), uplatní sa tu kontrast nehybnosti a hybnosti. Slovo škvrna je v prvom význame zašpinené miesto (Krátky slovník slovenského jazyka. Štvrté, doplnené a upravené vydanie. Ed. Ján Kačala. Veda, vydavateľstvo SAV: Bratislava, 2003, s. 742), v syntagme „škvrna svetla“ je významové protirečenie, ide o svetelnú oxymorickú metaforu. Segment „Múmia mačky leží pod strechou / na škvrne svetla“ je dvojnásobným preludným obrazom, stavebne je skôr hypallagou, pretože v skutočnosti sa škvrna viac vzťahuje na múmiu mačky ako na svetlo. Je to iba jedna z možných interpretácií, lebo slovo škvrna má aj druhý, neutrálnejší význam: nepravidelná plocha odlišujúca sa farebne ap. od okolia (v rámci neho sa uvádza astronomický výraz slnečné škvrny a anatomický výraz žltá škvrna ako miesto najostrejšieho videnia v oku – tamže). Mačka, niekdajšia samozrejmá súčasť vidieckeho domu, tvor spoluutvárajúci domáckosť prostredia, je mŕtva, je už len akoby múmiou, muzeálnym exponátom, v básni je to nástupný elegický motív. Uhynutú mačku, hoci mumifikovanú, ponechanú na povale, môžeme v rámci slovenskej kultúry vnímať ako kaz domu, to, že ju po úhyne nik nezahrabal do zeme, je v rozpore s naším odvekým prirodzeným správaním.

Ďalší záber v treťom verši prináša údaj, že dom je pokrytý škridlami, ktoré sa rozostupujú. Objasňuje sa tým prienik svetla na povalu a súčasne sa dozvedáme, že ide o poškodenú strechu a teda o chátrajúci dom.

V kontraste s mačkou ako užitočným zvieraťom, ktoré je však nehybné, mŕtve, sa v druhom odseku objavuje agilný neviditeľný drevokazný škodca „č/e/rvotoč“. Dom bol dlhší čas opustený, bez ľudí, lebo dverami prešiel črvotoč, nie človek. Autor uvádza obidva hláskové varianty tohto slova. Ako ukazujú slovníky slovenského jazyka, v šesťdesiatych rokoch sa pred variantom červotoč uprednostňoval variant črvotoč, dnes je to naopak. Básnik nepriamo zaznamenáva tento posun, pričom dáva prednosť črvotoču, tvaru, ktorý sa niekedy označuje ako krajový a v básni ho možno vnímať ako indikátor miestneho koloritu a rudimentárnosti. Navyše hláskové ustrojenie pomenovania črvotoč vo väčšej miere zvukovo konotuje zavrtávanie sa tohto hmyzu do dreva. Poukázanie na dvojtvar a uprednostnenie prvého variantu možno vnímať aj ako reakciu na unifikáciu jazyka, ako doklad úsilia o zachovanie jeho dimenzionality.

Druhú časť dvojveršového podcelku „všetko sa zdá, / rebrík zas končí v temnotách“ nemožno čítať iba doslova. Básnik nepoužil slovo tma, ale významovo viacrozmerné pomenovanie temnota, dokonca v zosilnenom plurálovom tvare. Temnoty sú pomenovaním metafyzického priestoru, za ktorým je aj „reálna“ tma priestoru povaly i špecifický priestor ako „úložisko“ ostatkov, miesto s múmiou mačky. Skutočnosť sa zmenila na zdanie, na svet neskutočna a život, výstup po jeho priečkach, sa cyklicky končí v temnom neznáme. Konotáciu motívu rebríka ako biblického Jakubovho (Gn 28), ktorej sa nemôžeme vyhnúť, pri tejto interpretácii odsunieme ako nekompatibilnú.

S citoslovcom „Ó“ na začiatku tretieho odseku vstupuje do básne citové vzrušenie a odsek nadobúda charakter povzdychu: „Ó večná zima / v truhliciach sivovlasých sestier: / hranaté, rozsušené čižmy / ležia ako kamene na dne studne“. Do básne po dvoch zvieracích tvoroch vstupujú dve ľudské bytosti – dve bývalé spoluobyvateľky domu. Povzdych vďaka prívlastku v syntagme „večná zima“ pôsobí bezútešne, azda až fatálne. Záporné údaje o dome vrcholia, zo zmyslových kvalít sa k slovu dostáva chlad –– „večná zima“, ktorej priestorom sú „truhlice sivovlasých sestier“, čo v dome vyrastali a medzičasom zostarli. Chlad je aj na dne studne, a také sú aj kamene. V básni bez chromatickej živosti autor exponuje sivú farbu ako symbol staroby a naznačuje jej implicitnú významovú spojitosť so zimou. Výraz „večná zima“ konotuje smrť. Večná zima v truhliciach sestier sa priblíži priamo, referenčne vyjadrenými frapantnými konkrétami, vzápätí aj metaforizovanými. Pri obraze čižiem si uvedomíme asociatívnu paralelu s obrazom mačky: mačka je vysušená, čižmy sú „rozsušené“, oba obrazy sú súčasne príznačne statické. Usúvzťažnenie hranatých, rozsušených čižiem a kameňov na dne studne má vizuálno-taktilnú povahu. Protikladne sa tu zráža sucho (čižiem) a voda či vlkosť (studne, kameňov), ale čitateľ si vyberá iba kompatibilné významy. Obraz evokuje existenciálnu ťaživosť situácie („kamene“). Celkove má obraz metonymickú povahu, metaforické usúvzťažnenie čižiem v truhlici s kameňmi v studni sa uplatňuje v jej rámci. V rámci básne tu kulminuje predmetnosť.

V ďalšom odseku zaujme nielen údaj o predaji domu dedičmi, ale aj motív Tranoscia a jeho významové tvarovanie: „Dedičia predali dom i s roztvoreným Tranosciom. / Prichádzam zavrieť ten spevník, / preplnený švabachom a vidinami…“  Tranoscius zastupuje dôležitú nábožensko-kultúrnu tradíciu, predaj domu „i s roztvoreným Tranosciom“ vyjadruje prinajmenšom nezvládnutosť rozlúčky dedičov s domom predkov a s miestom, kde vyrastali. Veršom „Prichádzam zavrieť ten spevník“ do básne priamo vstupuje lyrický subjekt, za ktorým stojí básnik, a svoju úlohu „zavrieť ten spevník“ chápe ako akt dôstojného uzavretia príbehu bývalých obyvateľov domu a vzhľadom na to, že kniha je napísaná švabachom, nie latinkou, teda je veľmi stará, je aj príbehom generácií. V tomto verši je istá vznešenosť a vyjadruje aj vznešenosť básnikovho poslania. Básnik preberá úlohu, na ktorú azda nemali dosť síl dedičia. Do úvahy treba brať aj to, že otvorenie a zavretie kancionála v starých vydaniach i pre ich „okovanosť“ bolo osobitným úkonom.

Motív Tranoscia, jeho roztvorenosť a zavretie korešponduje s pasusmi v dvoch básňach Ivana Kraska o matke, je výraznou polohou intertextových konotácií básne. V Kraskovom Vesper dominicae okrem iného čítame: „Tranoscius má / pootvorený“,  v básni v próze Bože, kam…? o básnikovom rodnom dome básnik hovorí „Len nikdy, nikdy už nevidieť v ňom ustarostenú matičku moju, s vráskavým čelom, skloneným nad Tranosciom. Už nie, už nikdy nie, lebo dospievala svoj starodávny chorál, zavrela starú okovanú knihu pradedov: ‚Den nedělní‘ sa skonal a skonali sa i všetky jej dni bremien a horka“ (o Kraskových básňach pozri Ján Zambor: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. Bratislava: LIC, 2016, s. 129-136).

Slovo preplnený vo verši „preplnený švabachom a vidinami…“ znamená nadmieru preplnený, prekračujúci mieru naplnenia – písmená a vidiny sa vlastne tlačia, akoby sa na stránky Tranoscia nevmestili. Pri čítaní sa za slovom švabach vynára aj zvukovo podobné slovo šváb, čo zakladá latentnú zvukovú metaforu, „preplnený švabachom“, čiže nemeckými neskorogotickými písmenami, asociuje aj preplnený švábmi, druhom hmyzu žijúceho i v domácnostiach. Zvukovou podobnosťou slov sa aktivuje ďalšia vizuálna predstava, ktorou sa naznačuje nebezpečenstvo zničenia knihy. Tri bodky na konci tohto verša významy umocňujú a súčasne konotujú neuzavretosť implicitne naznačeného diania. Nezabúdajme, že sa ocitáme v priestore dlho neudržiavaného domu. Metafora – rovnako ako „škvrna svetla“ – je znova kontradikčná, oxymorická. Nakoniec aj vidiny vo verši „preplnený švabachom a vidinami“ vnímame nielen ako biblické videnia, ale aj ako zdania, i halucinačné, preludy, druhý výraz významovo dotvára prvý, priradenie pomenovaní je aj významotvorným postupom. Laučíkovo uvoľnené utváranie obraznosti je v danom prípade založené na juxtapozícii. Autor rozvíja motív zdania, ocitnutia sa v neskutočnom, preludnom svete.

V záverečných dvoch veršoch „Zostáva mi zniesť mačku zo strechy / a zabudnúť sa v tom dome navždy“ básnik ústami lyrického subjektu vecne prehovorí o vnútornej povinnosti zniesť mŕtvu mačku zo strechy, aby ju – ako predpokladáme – niekde pochoval, a súčasne sa otvorene priznáva k hodnotovému svetu, ktorý dom zastupuje, a k svojmu vzťahu k tomuto svetu. V intenciách kultúry, v ktorej žijeme, netreba mačku zachovať ako múmiu, ale pochovať. Zabudnúť sa znamená dopustiť sa niečoho nenáležitého, urobiť niečo mimovoľne, neovládnuť sa, neopanovať sa, pozabudnúť sa (Slovník slovenského jazyka. V. diel. V – Ž. Ed. Štefan Peciar. Vydavateľstvo SAV: Bratislava, 1965, s. 385). V danom kontexte tento výraz neznamená iba ostať. Zotrvanie v dome čiže v hodnotovom svete, ktorý zastupuje, je vzhľadom na súčasný civilizačný trend akoby niečím nenáležitým. Nenáležité sa vynára ako dôležité, ba podstatné. Ostať je podľahnutie téme (aj citové), ale význam nenáležitosti súčasne vyjadruje odstup od nej. Zabudnutie sa v dome intenzifikované časovou príslovkou „navždy“ prichádza ako výraz postupu a jednoznačného postoja lyrického subjektu, ktoré sa podávajú ako samozrejmé a spontánne. Báseň, ktorú žánrovo možno označiť za elégiu, vyznieva ako stotožnenie sa so strácajúcim sa. Trvanie minulého so svojou kultúrnou hodnotovosťou básnik záverečnými veršami predlžuje.

Odkazom na Seamusa Heanyho (1939 – 2013), nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1995), sa Laučíkovo prihlásenie sa k minulému hodnotovému svetu kompatibilizuje s hodnotovým svetom tohto írskeho básnika, ktorý sa orientoval na básnické uchopovanie vidieka a národných kultúrnych tradícií. Laučík sa týmto intertextovým odkazom súčasne zaštiťuje a svoju báseň univerzalizuje. Medzi poéziou oboch básnikov možno vyznačovať aj ďalšie paralely (osobitne význam krajiny a prírody v poézii, záujem o keltskú minulosť, archeologické motívy, nekomformné spoločensko-politické postoje či odmietanie hodnotového relativizmu). Typologické paralely jestvujú aj medzi tvorbou iných novších či súčasných slovenských básnikov a Heanyho poéziou. Heanyho básnická tvorba knižne vyšla v dvoch českých a v jednom slovenskom preklade (Přezimování pod širým nebem. Preložil Zdeněk Hron. Doslov Z. Hron. Praha: Odeon, 1985; druhé, upravené a rozšírené vydanie Praha: Mladá fronta, 1999; tretie rozšírené vydanie Praha: BB art, 2002; Jasanová hůl. Preložili Ivana Bozděchová a Ewald Osers. Predslov Miroslav Holub. Doslov I. Bozděchová. Praha: VOLVOX GLOBATOR, 1998; Na okraji vôd. Preložila Jana Kantorová-Báliková. Doslov J. Kantorová-Báliková. Bratislava: STUDŇA, 2000).

Laučíkova báseň je napísaná voľným veršom. Na jej začiatku je funkčný presah. V básni zaznamenáme čiastočnú rýmovú-asonančnú a eufonickú výstavbu, ktoré majú najmä zvýrazňujúcu funkciu. Pokiaľ ide o to prvé, medziodsekový rým škridlami – dverami, trojnásobný rým dom – Tranosciom – švabachom, asonanciu zdá – temnotách a medziodsekové asonancie ten spevník – zo strechy a vidinami – navždy. Laučíkova rýmovo-asonančná technika sa istou mierou prízvukovej nepresnosti vymyká očakávaným sylabotonickým štandardom. Z eufonických postupov si možno všimnúť najmä aliteráciu „Múmia mačky“, kumulácii sykaviek viažuce sa na predstavu svetla: „na škvrne svetla. Iba tá sa hýbe. / Medzery sa šíria medzi škridlami“ či  funkčné opakovanie drsnej spoluhlásky r vo verši „Č/e/rvotoč prešiel dverami“.

Inšpiračný zdroj vzniku básne mi pomohla vyjasniť poetka Anna Ondrejková. Na základe mojej prosby sa obrátila na Laučíkových príbuzných a poslala mi text básnikovho syna Ivana, ktorý je spolu so svojou ženou vlastníkom dobronivského domu:

„Ide o starý gazdovský dom s hospodárskymi budovami. Kúpený bol v roku 1997 nevestou Ivana Laučíka. Pred kúpou domu bol tento dom mnoho rokov opustený. Inventár posledných obyvateľov – gazdov (pracovníkov JRD) bol v tom čase zachovaný. Humno bolo plné sena, dreváreň bola plná dreva a studňa plná vody. Povaly, o ktoré boli opreté staré rebríky osídlili mačky, kuny a osi. V zmesi starých klobúkov, teplákov, krojov a podkov, prachu a pliev, nedohorených sviec sa nachádzali aj polorozpadnuté modlitebné knižky, spevníky a Tranoscius. Počas rekonštrukcie Ivan Laučík bol mnohokrát pomáhať. Viackrát prespal v lete na dvore v stane. Tranoscius mal na predných prázdnych stranách rôznymi pisateľmi tužkou zaznamenané informácie o narodení a úmrtí rodinných príslušníkov pôvodných obyvateľov domu. Odniesol si ho do Liptovského Mikuláša.“

Dňa 23. júna 2017 v podvečer som cestou z východu do Bratislavy Dobrú Nivu navštívil. Dom Laučíkovcov som neidentifikoval. O takom mene nič nevedeli dedinčania, ktorých som zastavoval, ani chlapi v krčme, dokonca ani bývalý dlhoročný poštár. Nič nevedeli ani o básni Ivana Laučíka. Napriek tomu boli priateľskí a dobre sme sa porozprávali. Potešilo ma, že v Dobrej Nive je veľa vkusne zrekonštruovaných starých domov, takže presná identifikácia jedného z nich mi nepripadala taká dôležitá. Pomerne upravená je aj celá dedina, pekne situovaná medzi vrchmi v širšej kotline, akurát ňou prechádza dosť frekventovaná cesta.