Reč na pohrebe Jozefa Ľudevíta Miloslava Hurbana,

doktora v sv. bohosloví, farára hlbockého, vysl. superintendenta atď.;

povedal

Ján Leška,

senior nitriansky.

 

Smiluj se, smiluj, smiluj se, ó Pane!

Pospěš bolavé duše potěšiti;

Všakť z tvých vlastních úst ta útěcha vane:

Že nás nemyslíš a nechceš trápiti.

Ó viděls’ slzy, tíseň z Getsemany,

Slyšels’ z Golgaty: Lamazabachtani!

Toť naše tíseň, naše lkání bolné, –

Mrou duše naše v úzkostech nevolné,

A jen jeden vzdych, jednu prosbu máme:

Smiluj se, smiluj, smiluj se, ó Pane. Amen.

 

Kresťanské trúchlivé shromaždenie! Drahý otec náš, náš Hurban odchádza už; už z milých úst jeho, na ktorých zvykly lpeť duše naše, zaznieva posledné slovo, slovo lúčenia, slovo Pavlovo v Efeze: „A aj, já nyní vím, že již více neuzříte tváři mé, vy všickni, mezi kterýmiž sem chodil, káže o království Božím.“ (Skutk. 20,25). Náš Hurban umrel! Aký to dej! aký ohlas? aký otras! aké rozochvenie srdcí a myslí z toho jediného slova: Hurban umrel! Aj tam, kde Hurbana nemenovali svojím, zvlní sa ozvena, nastane otras, zostane dojem. No čo nám do nich? Nás, nás týka sa smrť Hurbanova, náš je žiaľ, naše srdce puká, naše srdce trúchli, naše srdce upí bolestne, lebo náš Hurban, náš otec umrel. Mne dostala sa smutná úloha byť rečníkom na Hurbanovom pohrabe. Ach, tak bych len mohol dostatočne oceniť našu ztratu, keby som do podrobna, hodne a pravdive vypočítal Hurbanove zásluhy, – a tak bych pravý a primeraný dal výraz nášmu žiaľu: keby som boľavé slzy naše vážil váhou ztraty, ktorú utrpeli sme ztratou Hurbanovou. No kto by dnes, v malej chvíli, v úzkom rámci pohrabnej reči mohol vypočítať Hurbanove zásluhy? a kto by dnes, v prvom otrase, keď smrť Hurbanova v dosahu a následkoch svojich ešte ani nemôže byť dostatočne povážená, – kto by už mohol nájsť primeraný výraz hlbokého žiaľu, ktorý rozrýva ranené srdcia naše? Je síce už historia života Hurbanovho až po posledný punkt zavŕšená a medzi dve dosky – kolísky a rakve zaviazaná, od onoho dňa, ktorý nám ho daroval, totižto odo dňa 19. marca 1817, v ňomž narodil sa z otca Pavla, kňaza beckovského, a z matky Anny Vörös, až do tohto dňa, v ňomž odchádza k otcom a navracia sa k matke všech vecí. Áno, otvorená je kniha života jeho pred nami: avšak, keby sme začali čítať, každý, každičký z nás musel by vytrhnúť kus vlastného srdca, musel by vytrhnúť kus vlastného srdca, musel by vypravovať výjavy a zažitosti svojho vlastného života; lebo tak je život Hurbanov a deje života jeho tak sú vpletené v život náš, a naše zkúsenosti tak sú srastené so srdcom, s účinkovaním, s prácou a bojom, s túžbami a snahami, s obeťmi a krížom života jeho požehnaného, že jeho deje sú deje naše, že i nevedome, necítene dýchame nimi, že i nehľadane, nerátane vstupujú na površie nášho života. A práve preto, keby som chcel vyobraziť Hurbanov život, jeho deje, jeho zásluhy, jeho práce a útrapy: musel bych hľadať látku nie len v tých verných očach milovanej manželky, ktorá vyše štyridsať rokov bola svedkom, súčastnicou a sústrastnicou jeho života, nie len v srdciach dobrých, drahých, otca svojho hodných dietok, nie len v prácach úzkeho kruhu účinkovania cirkevno-kňazského na Brezovej a v Hlbokom: ale musel bych sa dovolávať svedectva veškerej cirkve evanjelicko-luteránskej v hraniciach i za hranicami vlasti našej, a musel bych sbierať ohlasy z veškerého šíreho slovanského sveta, kam prenikla známosť mena Hurbanovho, kam zasiahla ozvena účinkovania jeho! Obmedzím sa však len na slzy naše: „Ó kdo mi to dá, aby hlava má byla vodou a oči mé pramenem slzí, abych dnem, nocí mohl oplakávat bolesti dcérky lidu mého.“ (Jerem. 9, 1). A pocíťte i vy, trúchliaci priatelia, pocíťte i vy, so mnou bolestný otras, hlboký žiaľ, ktorý spôsobila nám smrť Hurbanova. Bolesti a žiaľu nášho výraz nachádzame:

v Žalme 74, 9 – 12.

Znamení svých nevidíme, jižť není proroka, aniž jest mezi námi, kdoby věděl, dokud to? I dokudž, ó Bože! Útržky činiti bude odpůrce? a nepřítel ustavičně-liž rouhati se bude jménu tvému? Proč zdržuješ ruku svou a pravice své z lůna svého nevzneseš? Však jsi ty, Bože, král můj od starodávna, působíš hojné spasení uprostřed země!

Trúchlivé shromaždenie! Obsah LXXIV. Žalmu v našej Biblii Svätej označený je takto: „Lid Boží oplakává toho, jak se s ními v zajetí Babylonském dálo.“ Keď tedy vieme, že žalm tento je výrazom súženia v zajatí babylonskom utrpeného: jasný nám bude smysel náreku bolestného, keď ľud Boží horekuje: „Znamení svých nevidíme, proroka není, aniž jest mezi námi, kdoby věděl, dokud to?“ Dokedy, totižto, útoky činiť bude odporca, dokedy Hospodin zdržovať bude ruku svoju! Nás dnes zastihla rana bolestná, a nárek ľudu utrápeného ozýva sa z úst našich. Nárekom synov izraelských tlmočím bolesť, ktorá nás potkala. Naša bolesť pri smrti Hurbanovej:

  1. Proroka není,
  2. Znamení svých nevidíme,
  3. Není mezi námi, kdoby věděl, dokud to?

I.

Trúchlivé shromaždenie! Proroka není! Pohľaďme najprv k nášmu žalmu. Tento teraz prečítaný a k dnešnému bôlnemu kázaniu zvolený text je úzkostný výkrik srdca veľkou bolesťou ustrnutého. Ustrnuté srdce Izraelovo upí: proroka není. Toto bol smutný stav ľudu Izraelského, to jeho kleslá myseľ, jeho zmalátnenosť, strnulosť citu a ducha, že bol v rozptýlení opustený a utlačený: sila pak odporcov jeho v tom, že snažili sa utlmiť Izraela svojou prevahou a zbaviť ho jeho prorokov, učiteľov a umelých, čo tak trápne, tak porážlive a povážlive účinkovalo na ducha a myseľ jejich, že nado všetky biedy najväčšou biedou bolo ich povedomie: proroka není. V tomto trápnom postavení lkali bolestne: „Ach, Bože náš, proč zdržuješ ruku svou a pravice své z lůna svého proč nepovzneseš?“ Ó, zdalo sa jim, akoby Boh krížom bol založil ruky svoje; tak sa jim videlo, akoby pravicu svoju bol do lona schoval a nechcel sa dotknúť biedy ľudu svojho.

Či dnes pri smrti Hurbanovej netrnie srdce naše ustrnutím ľudu Izraelského? Áno, vidí sa nám, že Hospodin uťahuje a skrýva tvár svoju pred nami, že do lona kladie pravicu svoju, akoby necítil zármutku nášho. I my dnes, ako Izraelskí tam, lkáme tu: proroka není.

Spomeniem druhý bôlny výjav zo života ľudu Izraelského, z rovín moabských. Keď stratili svojho Mojžiša, zišli sa synovia izraelskí na rovinách moabských a tridsať dní kvílili a plakali nad Mojžišom, lebo – dokladá svedok svätý – „nepovstal více prorok v Izraeli podobný Mojžišovi.“ I my sme tak dnes; my dnes tu v Hlbokom, na rovinách moabských, oplakávame muža proroka, muža Božieho, muža nášho, prvého z ľudu svojho, najprednejšieho muža nášho, kňaza, učiteľa, proroka!

Nastaly, ach nastaly na prvom mieste tebe, ó milá cirkev hlbocká, dni plaču a kvílenia nad tvojím Mojžišom. Dlhšie, než tam Mojžiš, vodil teba tu Hurban po púšti tohoto sveta. Dával ti chlieb z neba, kŕmil ťa manou Božieho slova a k skale vôd živých privodil žížnivé duše tvoje. Od onoho dňa júnového 1843, v ňomž prvýkrát posadil sa na hore svätej tejto, aby učil hlbocké zástupy: až do toho dňa novembrového minulého roku, v ňomž v krásnom v nove ustrojenom chráme posledný krát požehnal vás, uplynulo viac než 44 roky; dlhšie tedy než Mojžiš bol vodcom vaším, viac než jedno pokolenie vzrástlo jeho slovom, slovom a duchom proroka tohto. I akožeby dnešný deň nebol dňom kvílenia vášho? akožeby celé Hlboké nekvílilo: proroka není!

I táto kvíľba nesie sa široko-ďaleko za roviny moabské, za údolia hlbocké. Váš žiaľ je náš žiaľ, je žiaľ celého ľudu evanjelického a zvlášte ľudu slovenského. Či nám nebol učiteľom a prorokom? A či mnohý i z nás kňazov vo veciach viery a učenia, v evanjelickej nauke, vo vernom vyznávaní Pána Ježiša Krista, pri čistom zachovávaní augšpurského vyznania nemusí sa priznať, že je zo školy Hurbanovej? Cirkev má svojich prorokov. A ktorý muž a učenec vžije a vpije sa v hlbinu pravdy Božej a mluví to a tak, čo a jak Boh dáva mu vymlúvať: je prorokom. Ktorý muž a učenec vie sa tak vžiť v túžby, potreby a v spasiteľné snahy ľudu svojho, v snahy života a spasenia večného, že žijúc ľudu ľud obživuje, ľud za sebou tiahne, zo sebou vznáša k Bohu, Spasiteľovi svojmu: je prorokom. Takým bol Hurban. Dnes odchádza. Ó, kvíľme, dajme sa v nariekanie: proroka není!

Že prorok, že vraj Hurban prorokom – snáď mnohí i takto porúhať sa budú. Ach, netajte sa, však i na vás účinkoval jeho zvláštny, mocný zjav, jeho nadšené oko, moc slova, smelosť výrazu, skalopevná ustálenosť v mužnom presvedčení. Dovoľte nám i vy zalkať: proroka není!

II.

Znamení svých nevidíme. Žiaľ náš pri smrti Hurbanovej má tú bolestnú, odôvodnenú príčinu, že znamení svojich nevidíme.

Izrael, ktorého spomína náš dnešný žalm, nad tým horekoval, že v rozptýlení a ponížení svojom znamení svojich nevidel a nemal, že nemal a nesmel mať znamenia, erbu, hesla a symbolu svojho zvláštneho stavu a života. To mu bolo tak bolestné, že ani nevedel, ako lepšie vyjadriť cit zármutku svojho, ako tým, keď rozhorekoval sa bolestne: znamení svých nevidíme.

Spomeňme si na milú cirkev našu u nás, či nenájdeme istú podobnosť s Izraelom v našom žalme spomínaným? Nevera, náboženská ľahostajnosť, vierovyznanská chladnosť dávno podžierali korene viery, čistého učenia, pravého evanjelického vyznania, verných symbolov a znamení našich. Náboženská ľahostajnosť s inými námerami spojená snažila sa už dávno strhnúť symbola, znamenia naše, a protikresťanský prúd tento oznamoval a oznamuje sa bez prestania v cirkvi našej. Vieme, aké Hurban pozdvihnul v cirkvi proti všetkým necirkevným snahám znamenie; znamenie viery, heslo Božieho slova, čistú nauku milej cirkve svojej evanjelickej. Dotknem sa niektorých bodov práce jeho a spomeniem nedeľnú školu na Brezovej, spolky miernosti, cirkevnú kázeň v Hlbokom, kňažské konferencie v senioráte nitrianskom, a zo spisov Uniu, Nauku, Cirkev evanj. luteránsku. Všade to isté znamenie naše. Ach, a jak mocne ozývalo sa slovo pravdy a života z úst jeho na kazateľni, jak potešiteľne od oltára, jak rozhodne na každom mieste. Mužne hlásano výmluvnými rty jeho slovo cirkve našej, vysoko držano znamenie symbolických zvláštností našich v jeho rečach, v jeho spisoch, v jeho kázaniach, v jeho konferenčných prímluvách, v jeho konventuálnych osvedčeniach. […] Však sme čakali, vyhliadali pri každom novom zjave cirkevnom, pri každom novom ruchu na pole cirkve našej zabiehajúcom, pri každej slávnosti, pri každom verejnom cirkevnom shromaždení, pri každej novej myšlienke, pri každej nahodilej otázke čakali sme na jeho slovo, ako na znamenie, a každé jeho slovo pôsobilo mocne, smerodajne, rozhodne. – Či nie tak? Povedzte vy, mužovia, mládenci, starcovia hlbockí, ktorí ste kŕmení boli jeho učením, akožto mliekom slova Božieho bezo lsti; povedzte vy, ženy a panny hlbocké, ktoré ste, ako Maria Betánska, u nôh jeho sedávali: či nebolo vám každé jeho slovo heslom, symbolom, znamením viery, lásky, mravu, čistoty, skromnosti, priamosti a pravosti života; či nebolo vám znamením spasenia večného? My, ach, my, idúc rozpomienkami svojími za odchádzajúcim, lkáme bolestne: znamení svých nevidíme.

III.

[…] Náš dnešný žalm má rovne na mysli nenahraditeľnosť proroka, keď úzkostne dokladá: proroka není a mezi námi není žádný, kdoby věděl, dokud to?

A kto nám nahradí Hurbana? Ach, bude nám, bude chybovať. Však sme boli privyknutí cele spokojne a spoľahlive dávať miesta jeho slovám, jeho radám, jeho napomínaniam, jeho káraniam. Veľmi často mysleli sme, že on myslí za nás a zostali sme spokojní; hľadeli sme, že on robí za nás, prišlo-li k práci, a mnoho, mnoho trpel, kde sme boli istí, že trpí i za nás. Keď prišlo čo pojednávať, čakali sme až Hurban príde; keď bola v čom pochybnosť, hľadeli sme, čo Hurban povie; keď šľahal kto po nás, nadstavil sa Hurban, aby zachytil šľahy, mierené na nás. A pohľaďme na milú cirkev hlbockú, čo tu vykonal pre mládež, čo pre chrám a školu, čo v biedach a úzkosťach jednotlivých cirkevníkov svojich. A mali by ste tu stáť svedkom vy všetci z mládeže slovenskej evanjelickej, ktorí jeho prispením, jeho prímluvou, radou a pomocou dostali ste sa k prameňom vyššej vedy. A keby každý, komu Hurban bol dobrým, prišiel sem s vďakou svojou, videli by sme mnohého známeho, neznámeho, pravda že i mnohých, ktorí teraz hádžu po ňom kameňom. A Hurban nado všetkými a ku všetkým s nevyrovnanou ochotou, s nežnou teplotou srdca, s obetivým sebazaprením, na všetkých pamätajúc, seba zapomínajúc, chudobný mnohých obohacuje. On iste, iste bude nám chybovať.

A keby sme aspoň vedeli, dokiaľ to?

[…] Je pravda, že Hospodin je verný v slove svojom a pamätlivý sľubu svojho, a ako zasľúbil, tak i učiní: vzbudí prorokov, pošle pastierov, dá učiteľov, kazateľov a bude zástupcom vdov a sirôt. Tomu dôverujeme. Je pravda, že každá doba má svojho muža, a ani tu Hospodin ruky svoje neschová. Je pravda, že dielo muža vynikajúceho nestlie, neshorí, nezahynie. Je pravda, že Hurban bude žiť v cirkvi svojej, v ľude svojom, v národe svojom na rad nesčitateľných rokov. My nemusíme sa báť, iní nemusia sa tešiť, že by s Hurbanom zhynulo dobré semä, ktoré rozsieval na poli cirkve Božej. A predsa, predsa želieme, že nám zostáva nenahraditeľným. […]

Že nemôže so Simeonom v každom ohľade povedať: „Již viděly oči mé;“ že s Mojžišom len z ďaleka, z hory Néboh dano mu hľadieť na zem zasľúbenú: čo na tom? Však odpočinutie a sviatok ľudu Božiemu je teprv odložený, sviatok a odpočinutie kynie až za bránami večnosti! V svetle večnosti jasné sú snahy, práce a boje naše.

Iď tedy už, otče drahý, k odloženému odpočinutiu a sviatku večnému; iď, kde Kristus Ježiš prijíma verného služebníka; vojdi v radosť Pána svojho.

A vám, vám duše milené, rozkoš a radosť srdca mrúceho, vám posledný pozdrav, posledný bozk, posledné slovo a slzu rozlúčenia: […] Všetkým, všetkým slovo útechy a nádeje: „Však jsi Ty Bože, král můj od starodávna, působíš hojné spasení uprostřed země a vychováváš nás k dědictví neporušitelnému, nepoškvrněnému a neuvadlému v nebesích.“ Amen.

(Jozef ŠKULTÉTY,  Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana. V Turč. Sv. Martine, 1888, s. 29-38.)

Reč seniora Jána Pravoslava Lešku (1831 – 1909) bola prednesená 23. februára 1888 na Hurbanovom pohrebe v Hlbokom. Leška v nej skoncentroval prvky Hurbanovho života a činnosti, vyjadril všetky obavy i nádeje po i Hurbanovej smrti, stratu pre rodinu, cirkev i národ, poukázal na situáciu Slovákov, ktorú prirovnal k „babylonskému zajatiu“.  Realitu doby zakryl biblickou alegóriou a je zaujímavé aj to, čo nevypovedal. Zaslúžil si tak svoju prezývku – Ján Zlatoústy. „Vlniace sa more národa tíšilo sa až po tejto reči.“ Niet preto divu, že pre národný zápal a odpor proti maďarizačnej praxi bol v roku 1890 Leška z postu seniora odvolaný.

 

Pripravil PETER PODOLAN