(Voľne podľa Ibsena a Muncha)

A ZNOVA RAZ PRI POTULKE MESTOM UVIDELA muža, ktorý ju už dávno priťahoval čímsi tajomným a nevysvetliteľným. Nebolo na ňom nič mimoriadneho, nebol vysoký ani nízky, chudý ani silný, pekný ani škaredý, nesmial sa ani nezazeral, vždy bol však sám ako ona, chodil zdanlivo bezcieľne po uliciah ako mladšie vydanie Poeovho Muža davu. Prejdúc popri ňom sa mu tentoraz uprene zadívala do úzkych očí, on si to musel všimnúť, nedal to však na sebe vedieť, pokračoval ďalej v rovnakom tempe k neznámemu cieľu. Po niekoľkých krokoch sa obzrela za ním, on však už stihol zmiznúť v zástupe uponáhľaných chodcov. Na najbližšom rohu ho na svoje prekvapenie stretla zas, nechápala, ako sa sem tak rýchlo mohol vrátiť, pootvorila ústa, sčasti od prekvapenia, sčasti preto, že sa jej zachcelo vykríknuť od úžasu, v poslednom okamihu sa však ovládla a kráčala ďalej, a on jej zase zmizol z dohľadu, ticho, diskrétne a rýchlo ako prízrak. Na chvíľu zastala, viackrát si zhlboka vzdychla, obrátila sa a rýchlym tempom sa dala do kroku, v nádeji, že muža dobehne a nejakým posunkom, alebo hoci aj zbytočnou otázkou mu naznačí, že sa o neho zaujíma, že má pocit, ako keby si oni dvaja  vzájomne boli niečo dlžní, vysvetlenie, dotyk rúk, výmenu prejavov sympatií, azda aj spoločné posedenie pri šálke kávy, toľko aspoň na začiatok, a neskôr sa už uvidí… Prešla až na dolný koniec dlhej ulice, muža však nikde nebolo vidieť, zadychčaná a sklamaná zastala na rohu, obzerala sa na všetky strany a zazdalo sa jej, že chladivý vánok, ktorý jej zľahka rozčechral vlasy, bol prvým znamením prichádzajúcej jesene. Vytiahla si z kabelky hrebeň, podržala ho chvíľu medzi prstami, no hneď ho vložila naspäť, odrazu jej bolo jedno, ako vyzerá. Bola posadnutá týmto mužom, chcela stoj čo stoj prísť na koreň jeho tajomstvám, nemusí sa medzi nimi nič odohrať, musí však aspoň začuť jeho hlas, dozvedieť sa jeho meno a vypočuť si jeho životný príbeh… Prešla do neďalekého parku, sadla si na lavičku pod starým dubom, stále plným zeleného lístia, naokolo bolo ticho, po chodníku prešiel mladý manželský pár s malým synom na trojkolke, z diaľky sem doliehal škrekot čajok, ona pocítila sucho v hrdle, ako keby na ňu prichádzala horúčka, všetky mestké šumy slabli, akoby sa vzďaľovali, či do konca odcchádzali, sťahovali sa do inej skutočnosti, a vtom – je to možné? – tesne povedľa nej kráčal onen záhadný muž, takmer sa nohavicou dotkol jej kolien, zmmätene sa mu zadívala do tváre a uzrela v nej nekonečný, nevyliečiteľný smútok, z mužových očí akoby sa zračilo vedomie straty čohosi, čo až nemožno vrátiť späť, spolu s úzkosťou, strachom z budúcnosti… Alebo sa jej to iba zdalo? A či to bol dokonca iba sen?… Ostala ako prikovaná k lavičke a sledovala, ako muž, zhrbený, pomalšou chôdzou ako si ho pamätala z predošlých stretnutí, mizne za odkvitnutými orgovánmi na kraji parku… Až po chvíli vstala, dlaňou si pohladila neposlušné vlasy, pevne zovrela v prstoch remienok kabelky a kráčala po stopách muža, presvedčená, že sa ešte raz stretnú, lebo azda aj on by rád z nej vymámil nejaké tajomstvo, je však plachý, životom sklamaný a azda priveľmi duševne ochromený, aby sa odvážil nadviazať s ňou kontakt… Postupne sa vzďaľovala z centra mesta, na oblohe sa zbiehali tmavé chmáry, v jej duši vzrastala únava, bolesť, sklamanie, ale aj smäd po silnom zážitku, po zásadnej zmene v jej jednotvárnom živote. Prešla popri hostinci, kde kedysi sedávala s priateľmi, teraz však už nejaký čas neobývanom, dvere boli zamknuté visiacou zámkou, pred nimistála zabudnutá stolička s rozpadnutým operadlom, pocítila, ako od mora zadul vietor, prešla cez širokú asfaltovú cestu k prístavu a uzrela, ako od opusteného móla pomaly, ticho a dôstojne pláva biela loď s niekoľkými ľuďmi na palube. Prešla až na koniec móla a zadívala sa na rozčerenú morskú hladinu, sivú a tajomnú ako duša vesmíru, akoby na nej spočinul Duch boží z čias pred stvorením sveta… Ešte nikdy v živote necítila v sebe takú prázdnotu, aj spomienky na detstvo a mladosť v nej bledli, unikali z jej pozornosti ako kŕdle divých vtákov. Naľakala sa tohto pocitu, lákali ju morské vlny zopár metrov pod jej nohami, mimovoľne sa obrátila a pomalým krokom kráčala naspäť k centru mesta, matne dúfajúc, že v dave anonymných chodcov sa aspoň čiastočne upokojí. Po niekoľkých okamihoch zazrela ísť oproti sebe muža… áno, bol to on… kráčal pomaly a tvrdo, zdal sa jej menší a útlejší ako zvyčajne… ústa mal zlostne skrivené, z očí mu sršala nenávisť… Zastali si na tri kroky od seba a premeriavali sa nič nechápajúcimi pohľadmi… ona sa roztriasla po celom tele, nechala si kabelku skĺznuť na žulové kocky… Jej dych bol horúci ako púštny vietor… So zúfalým gestom si roztrhla košeľu a odhalila hruď…  Muž vytiahol z vnútorného vrecka nôž, dlhý, ostrý, sivý… Ona sa rozbehla proti nemu – a nôž jej bleskovo vnikol pod rebrá… Kolená sa pod ňou podlomili, chvíľu ostala kľačať na dlažbe a hlavou jej prebehli slová improvizovanej modlitby…

ISTÁ PANI VČELIČKA, KULTÚRNA osoba, miluje koncerty klasickej hudby. Aj teraz ju vidíme, ako sa, sviatočne oblečená, namaľovaná a navoňavkovaná, s verným manželom po boku, posúva ku koncertnej sieni. Vchádza do vestibulu, zavesí si kabát do šatne a plná zmyselného očakávania vchádza do sály, so zdvorilým úsmevom ďakuje návštevníkom, ktorí kvôli nej povstávajú, aby mohla prejsť k svojmu sedadlu. Huslisti a čelisti už ladia nástroje, pani Včelička si s pohnutím uvedomuje, že toto je jej druhý domov, že tieto známe tóny sú po manželovi, deťoch a vnúčatách to najdrahšie, čo vlastní jej srdce, ako vždy v takýchto chvíľach je plná nádeje, že tu zase raz zaznejú jej také známe, oblažujúce zvuky a melódie… Svetlá zhasínajú, obecenstvo pomaly tíchne, len kde-tu ešte počuť šepot a kdesi vzadu narušujú posvätnosť chvíle akísi nenapraviteľní oneskorenci. A konečne… konečne sú tu prvé ozajstné tóny klasiky, rezolútne a vitálne ako veľrieka, trubky a trómbóny pripomenú pani Včeličke jarný vietor, fúkajúci predmestskou uličkou, na ktorej kedysi vyrastala, sláčikové nástroje zase jej mladícke zaľúbenia, odrazu sa jej v mysli vynorí jej milovaný Teodor, chlapec, ktorého nikdy nedostala, no ktorého miluje ešte aj dnes… A tisnú sa jej slzy do očí… Aký veľký a citlivý musel byť majster, čo zložil takúto hudbu, pomyslí si, ozajstnú symfóniu života. A akí úžasní sú títo hudobníci, zdá sa jej, že nehrajú na strunách huslí, ale na jej citoch a spomienkach… Symfónia sa trochu spomaľuje, utlmuje, akoby muzikanti naberali druhý dych, pripravovali sa na ďalší rozmach vitality, pani Včelička sa odrazu vidí kdesi pri zátočine rieky, pred ňou osamelý, starý rybár, azda jej vlastný starý otec, nad vodou tichúčko krúži čajka, je horúci letný deň, všetko je akési vláčne, lenivé, ležérne… Tu zrazu flauta kdesi v tme akoby burcovala k novému pohybu, k dozrievaniu plodov v okolitých záhradách, po flaute zvyšuje tempo vari až tucet sláčikov a po nich aj trubky trombóny, sem-tam začuť aj klavír, harfu a činely, všetko naberá priam nadľudskú vitalitu, pani Včelička si chtiac-nechtiac spomenie na svoje tri pôrody, na krik novonarodencov a svoje mliekom naplnené prsníky… a musí si vreckovkou utrieť slzu, po nej ďalšie slzy, celé vnútro sa jej trasie od dojatia… Nad krajinou akoby letel kŕdeľ divých husí, potom zaburáca hrom, tvár sa jej čoraz viac sťahuje do grimasy plaču, je rada, že ju nikto nemôže vidieť, iste je škaredá ako bosorka, ako zhubný nádor, ani jej muž zrejme nič netuší, sedí tu nepohnute ako socha, a hudba sa pomaly upokojuje, stišuje, zrejme sa už blížime k finále, pomyslí si pani Včelička, áno, symfónia života, má to začiatok, prostriedok i koniec, je to rozumné a účelné ako stavba ich rodinného domu, každý tón má svoje miesto, svoje poslanie ako my tu na tejto planéte, táto hudba nás dojíma, lebo je príbehom nášho života, odleskom našich úsilí, nášho narodenia, detstva, dospievania, dospelosti i starnutia… Toto je niečo iné ako to moderné vrzúkanie, ten šum a buchot bez ladu a skladu, bez deja a melódie, bez ľudského citu, tam človek nevie, čo ktorý tón znamená, všetko je tam akési chaotické a odtrhnuté od života… A pani Včelička sa odrazu usmieva, už sa teší na záverečné nasadenie trombónov i na posledný úder bubna, ktorý nasadí korunu tomuto triumfu tvorivosti, tejto metafore  jej vlastného, konkrétneho života… Ba či naozaj života?

TMAVOMODRÝ PODVEČER. ŽENA SI SADÁ DO POLOHY lotosového kvetu, napätie v kolenách aj v krížoch akoby potvrdzovalo jej symetriu, symbolizujúcu možnosť harmónie kozmu i jej duše. Pred chvíľou, keď počúvala Brandenburský koncert číslo 1, ju striaslo pri pomyslení, že jeho skladateľ mal ma svedomí dvadsať tehotenstiev, dvadsať smrteľných hriechov, z ktorých sa vykupoval svojou cherubínskou hudbou… v zápätí sa s tým zmierila ako (azda) s nevyhnutným štádiom na ceste človečenstva k spáse, kde sa vznešenosť bije s vulgárnosťou a ľudský duch je neustále vystavovaný pokušeniu klesať do kŕča živočíšnosti, ktorý nám ako had v rajskej záhrade slizko sľubuje jednoduché riešenia… Pokúša sa zachytávať ozveny zvukových arabesiek v sebe, hrdinských súbojov lesného rohu s davom sláčikov, úsilia oslobodzovať sa od diktátu krvi, hlavou jej prebehne spomienka na mŕtveho vrabca na chodníkuv parku, na hlboké oči mladého hodinára, čo jej dnes vymenil baterku v hodinkách po nebohej matke, na pach výfukov áut čakajúcich na križovatke. Rada by sa konečne ponorila do vlastného dychu, do kozmického rytmu krúženiahviezd, ktoré už dávno nevidela, iba postupne v nej doznievajú Bachove tóny a spomienky na dnešok aj včerajšok, nie, stále nenachádza dostatok sústredenia, zrejme aj to je osudová nevyhnutnosť jej bytia, ktorú treba akceptovať ako nedávny požiar v obchodnom dome, ako už dávnu stratu panenstva a pomerne divokú mladosť… Áno, aj ona si kedysi užívala života, ako sa to bežne vraví, to je však už iba minulosť, za ktorou jej nie je ani trošku ľúto. Našťastie ostalo to bez trvalých následkov… Boli tu aj neúspešné pokusy stať sa umelkyňou, dodnes si myslí, že niektoré z jej malieb na skle neboli najhoršie, oveľa nepríjemnejšie pocity mala, keď si uvedomovala, že súčasťou jej umeleckých ambícií je aj márnomyseľnosť a závisť voči lepším a úspešnejším, načo sa prinútila zavesiť štetec na klinec, čo nebolo ľahké, najskôr sa to podobalo odvykaniu si od požehnania a kliatby nejakej drogy. Dnes je už, chválabohu, z toho vonku, nie, nijaké chválabohu, ani bohužiaľ, jednoducho je z toho vonku, jeden začarovaný kruh sa uzavrel, na rade však boli ďalšie… Nadýchnutie, jemný vánok sa cez nosné dierky vtiera do jej tela, potom zase von, na chvíľku akoby sa telo menilo na ducha, okamih na večnosť, dnešok na nadčasovosť… „A čo láska?“ vyruší ju ďalší vnútorný hlas, „láska, láska, láska…“ Proti jej vôli sa jej do mysle vnucuje táto staronová mantra, je tým dosť zaskočená. Láska? Existuje vôbec? Láska ku komu? Nenamýšľaj si nevinnosť, si zaľúbená, nie do jedného, ale hneď do viacerých, mužov aj žien, miluješ ich, brániš sa však tomu, aby si ich vlastnila a ešte viac, aby oni vlastnili teba. Hráš pred nimi, a niekedy aj pred sebou divadlo, tváriš sa ako nezištná priateľka, súčasne vieš však byť sklamaná z ich správania, nielen z neopätovaných citov, ale aj z ich nedôstojných rečí a nerozumných životných rozhodnutí. Prečo ich teda miluje? Nie azda preto, že sa cíti byť rovnako nedokonalá ako oni?… A čo by urobila, keby niekto z nich jej city opätoval a navrhol by jej, ako sa vraví, trvalý vzťah? Prinajmenšom G. už niekoľkokrát robil na to narážky, zdá sa však, že sa zľakol jej ľadovej masky… Dúfa, že stále má dostatok síl na to, aby takéto návrhy odmietala, jednak preto, že sa nechce k nikomu priväzovať a jednak, lebo je presvedčená, že najopravdivejšia láska je taká, čo sa nedočká naplnenia, práve tak ako najkrajšie obrazy sú tie, čo nikdy neboli namaľované. Nenaplnená láska v sebe nosí nádej na čosi ešte lepšie, kým naplnená, ak ju vôbec tak možno nazvať, je plná vášní, podozrievavosti a nenásytnej túžby vlastniť druhého človeka, o tom by vedela napísať zopár divokých románov… A navyše, keby sa pripútala k jednému človeku, musela by sa zrieknuť všetkých ostatných, a to v nijakom prípade nechce. Konečne je zase ponorená do svojho dychu, jedinej istoty tejto formy bytia, ktorá sa raz musí skončiť. Ba či sa naozaj niekedy skončí?… Úzky prúd vzduchu dnu, úzky prúd vzduchu von… Cíti sa ako Panna Mária, oblažovaná Duchom svätým, to však vari nechcela, a či predsa..? Prúd vzduchu von, prúd vzduchu dnu… Rozšíriť tak lásku k týmto niekoľkým vyvoleným na celé ľudstvo, zvieractvo, rastlinstvo, nerastnú prírodu, na celý Kozmos, čiže aj na seba samú… Ozaj, miluje sa vlastne? Miluje dostatočne intenzívne svoj dych, svoje telo, svoju myseľ, celú svoju, toľkými náhodami stvorenú identitu?… Vdych, výdych, únava chrbta, kolien, preciťovanie bolesti, pripomenutie všetkých prežitých útrap, počnúc zúfalým výkrikom v momente príchodu na svet… Uvedomenie si utrpenia všetkého živého… Je možné prežiť svoj život zasvätený súciteniu s celým svetom?… Vdych, výdych… pichnutie v kolene. Túžba po splynutí s nadskutočnom, márne úsilie zmieriť sa s vlastnými ohraničeniami… Vdych, výdych, tmavomodrý nepokoj mysle… Večná jeseň existencie…