Dušan Třeštík, český historik, odborník na raný stredovek v jednom zo svojich zamyslení na margo starších dejín konštatoval, že naše dejepisectvo je naplnené úsiliami o utváranie rozličných obrazov našej minulosti. Podľa neho „Neexistuje žiadna jediná pravda o dejinách existujú iba príbehy na témy dejín. A sú to práve národné dejiny, ktoré týchto príbehov ponúkajú množstvo. Problém vidíme potom v tom, že v prípade príbehov z národných dejín, ale napríklad aj dejín duchovných, cirkevných nachádzame množstvo hotových príbehov, ktoré sa stali súčasťou mimohistorických myšlienkových komplexov – nacionálnych, konfesijných a pod. Práca historika potom spočíva v kategorizácii týchto príbehov v ich interpretácii a recepcii, pričom sa má postupne čistiť pole, zvážiť pomernosť faktu a fikcie, čo je ale práca nie vždy úspešná. Túto skepsu v tzv. pravdivosť historického rozprávania výstižne formuloval poľský historik Krzystof Pomian vo svojej knihe Minulosť ako predmet viery. Podľa neho všetky príbehy známe z histórie nie sú príbehmi o niečom, ale predovšetkým príbehmi pre niekoho. Medzi historickým rozprávaním a rozprávaním imaginatívnym tak podľa neho nie je podstatný rozdiel. Vo svojej skepse v súvislosti s chápaním dejín môžeme dokonca dospieť k poznaniu, že sa pohybujeme v zajatí istých „predsudkov“, ktoré sa do dejinných príbehov v priebehu historického vývinu dostali a stali sa súčasťou určitej tradície, mentality, kultúrnej konvencie a pod. Môžeme sa potom pýtať nestávajú sa dejiny aj dejinami ilúzií? Skeptik by povedal, že v podstate áno, ale zároveň by sa mohol aj opýtať, či to neboli práve ilúzie, sny a ideály, ktoré v procese historického vývinu vytvárali podložie toho, čo dnes nazývame kultúrna identita.

Tohtoročné 500. výročie reformácie nabáda k uvažovaniu nad príbehom reformácie, príbehom, ktorý sa dokázateľne výraznou mierou podieľal na formovaní našej kultúrnej a duchovnej identity. Mnohé naše doterajšie uvažovania o dejinách evanjelického (protestantského) spoločenstva dokazujú, že evanjelická identita sa rodila v zápase víťazstiev i prehier, bola posilňovaná ambicióznymi projektmi i nenaplnenými víziami, veľkorysými programami i potupnými zlyhaniami.

Na  počiatku našich literárnych dejín stoja dva základné pramene. Sú to dve legendy, ktoré nazývame moravsko-panónske legendy Život Konštantínov a Život Metodov a text predslovu k evanjeliu Proglas. Ide teda o literárne texty, ktoré nám v súlade s dobovým ranostredovekým kánonom a stredovekou poetikou personalizujú príbehy cez postavy Konštantína, Metoda a Svätopluka. Do príbehu Veľkej Moravy sa tak dostáva široký rozmer duchovného, náboženského, kresťanského bytia a rozmer politickej  a ideologickej stratégie vedúci neskôr postupne ku konštituovaniu etnického národného povedomia.

Proglas v dejinách literatúry charakterizujeme ako prvú slovanskú báseň, ktorej pravdepodobným autorom bol Konštantín. Väčšina interpretácii tohto textu oceňuje jeho bohatú metaforiku ,jeho formu opretú o tzv. trimeter jambický, teda verš starej monumentálnej gréckej drámy a predovšetkým sa táto báseň považuje za jedinečnú oslavu jazyka a písma, ktoré Konštantín s Metodom na Veľkú Moravu priniesli. Pokúsme sa však pozrieť na tento text aj z hľadiska jeho určenosti. Je to predslov k evanjeliu, spôsob výkladu, uvedenia biblického textu, ktorý bol zvyklosťou od prvých vydaní Biblie, pretože zároveň mal slúžiť aj ako akási pomôcka pre kňazov. To znamená, že text má prioritne teologický obsah a v tomto zmysle ide o pozoruhodný teologický traktát, ktorého básnická podoba sa snúbi s  rytmizovanou prózou, teda útvaru, ktorý bol základnou formou stredovekej teologickej literatúry. Ak súhlasíme s názormi, že pravdepodobným autorom Proglasu je Konštantín, jeden z najvzdelanejších mužov vtedajšej Byzancie, pokúsme sa trochu zamyslieť nad možnosťou výkladu: „dobre počuj národ sloviensky, vypočuj Slovo od Boha Ti zoslané, slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce posilní, Slovo, čo Boha poznávať ťa pripraví…“

Pred časom evanjelický teológ prof. Igor Kišš upozornil na kľúčovú úlohu pojmu slovo (logos) v byzantskej teológii. Podľa Byzantíncov Boh prehovoril k ľudom prostredníctvom svojho syna Ježiša a jeho prostredníctvom sa zvestovalo slovo božie. Skrze Božieho syna sa dal Boh poznať vo svojej láske. Človek je stvorený na obraz Boží, preto všetko musí byť v súlade s Logom, so Slovom a všetko musí zodpovedať tomuto humanistickému posolstvu: Slovo pozbaví života zvieracieho, žitia smilného, humánnym a kultúrnym musí byť celé žitie, humánne musia byť vzťahy medzi ľuďmi i medzi národmi. Podľa Proglasu v slove v cudzom jazyku nemožno počuť iba hlas medeného zvona, ale treba porozumieť Božiemu posolstvu , preto je potrebné „prečítať“ Božie posolstvo ako posolstvo hlásajúce rovné a predovšetkým humanizmom naplnené vzťahy medzi národmi a jazykmi. Takto možno chápať byzantské posolstvo, ktoré priniesli Konštantín s Metodom na Veľkú Moravu a v tomto duchu chceli učiť aj svojich nasledovníkov, slovienskych učeníkov. Podľa I. Kišša je pravdepodobné, že práve toto humanizujúce posolstvo bolo čímsi, čo Rím a západná teológia v takejto podobe neprijali. V západnej teológii totiž zvesť o Kristovi mala skôr individualistický charakter a sústredila sa na zdôrazňovanie posmrtnej spásy. V týchto súvislostiach sa teda zdá, že teológia Byzantíncov smerovala trochu ďalej, okrem spásy, Boh ponúkal aj humanistickú víziu sveta, ktorá mala preniknúť prostredníctvom slova aj do svetských štruktúr.

Snáď aj vo svetle takto ponímaného posolstva Proglasu sa nám aj lepšie preukáže modalita chápania Slovanstva, ktorá mala v dejinách našej kultúry a literatúry viacero podôb. V pohnutých časoch náboženských sporov najmä v 17. storočí, keď sa predovšetkým náboženské prenasledovanie protestantov a ich následné vyhosťovanie z krajiny stalo aj literárnou témou ožili „spomienky“ na cyrilometodské dedičstvo, pričom sa v literatúre objavujú dve ideologické tendencie, ktoré potom nadlho prežívali v literárnych spracovaniach i v myslení. V r. 1655 vychádza prvý katolícky spevník Cantus catholici, ktorý zostavil jezuita Benedikt Szölösi. V pomerne rozsiahlom latinskom predhovore pripomína slávnu minulosť viazanú na prvých vierozvestcov Cyrila a Metoda, dôležitosť ich misie a kultúrnu a duchovnú silu prvého ranostredovekého štátu Veľkej Moravy. Szölösi chce predovšetkým obrániť jednotu cirkvi, cirkvi katolíckej – všeobecnej, a preto zdôrazňuje v súvislosti s veľkomoravským odkazom tézu, že kresťanstvo sa dostalo na toto územie vďaka týmto vierozvestcom a zároveň, že táto časť uhorského štátu je priamym pokračovateľom Veľkej Moravy, má teda právo na štátnu, národnú a etnickú jedinečnosť, ale aj na konfesionálnu jednotu.

Protestanti však išli v chápaní príbehu o byzantských učencoch trochu iným smerom V osudoch vlastných vyhnaných a prenasledovaných duchovných videli obraz dávnej doby, keď podobným údelom prechádzala slovanská liturgia. Zároveň protestantskému ponímaniu bol blízky aj jazykový aspekt, iniciovali sa preklady Biblie do domácich jazykov pretože iba cez poznanie Písma sa viera môže stať vnútornou záležitosťou veriaceho, jeho vnútorným presvedčením.

Literárnu reflexiu takejto spomienky na cyrilo-metodský odkaz vidíme v pomerne rozsiahlej latinskej básni českého exulanta Jakuba Jakobea Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa – Gentis slavonicae suspiria et vota (1642). Z Čiech do Uhorska prišiel Jacobeus, rovnako ako viacerí českí nekatolícki vzdelanci po bitke na Bielej Hore, ktorá otvorila prenasledovanie nekatolíkov v Čechách. Usadil sa najprv v Trenčíne, pretože tu bol všeobecne známy priateľský postoj k českým exulantom grófa Gašpara Ilešháziho, vzdelaného predstaviteľa protestantov, podporovateľa umenia a literatúry. Báseň sa dlho považovala a často sa aj v súčasnosti považuje za akýsi predstupeň národných obrán Slovákov. Literárnohistorický výskum už dávnejšie dokázal, že Jacobeova báseň je v podstate aktualizovanou adaptáciou 366 veršovej básne Tempus erat, quo parva quidem, sed debita caelo gens (Boli časy, keď síce malý národ, ale oddaný nebu) z tlače Libellus supplex (Prosebná knižočka, 1614) českého humanistického básnika Václava Klementa Žebráckeho (Zebracenus Clemens Venceslaus, asi 1589 – asi 1637). Napriek tejto dokázateľnej kompilácii má táto báseň jedinečné postavenie v kontexte tvorby tematicky sa viažucej k nábožensko-vlasteneckým témam. Jakobeus sa usiluje podľa vzoru antických básnikov vytvoriť akýsi národný epos, ktorý by zdôraznil dejinné okolnosti Slovákov v kontexte ich duchovného a kultúrneho bytia. Podáva obraz života Slovákov ako spoluúčastníkov na budovaní mnohonárodnostnej uhorskej vlasti, podčiarkuje ich víťazstvá a pripomína časté a trpké prehry. Práve v tejto básni nájdeme jednu z prvých zmienok o cyrilo-metodskej misii ako o duchovnom začiatku Slovákov, tézu, ktorá sa nadlho stala aj programom emancipačných snáh Slovákov. Misiu Cyrila a Metoda Jakobeus pripomína aj v historickej práci venovanej dejinám českej cirkvi Obraz premien českých evanjelických cirkví v prekvitajúcom kráľovstve českom, 1642. Jakobeus samozrejme pracuje s pojmami Slavica gens, natio Slava aj ako s historickými termínmi zahŕňajúcimi všeobecne Slovanov, ale zároveň deklaruje jasné vymedzenie Slovanov (Slovákov) ako etnika žijúceho v uhorskej vlasti, dokonca si pomáha aj teritoriálnym vymedzením prostredníctvom pomenovania riek Hornád, Bodrog, Tisa, Dunaj.

V tomto zmysle je zaujímavé metaforické ba až symbolické ponímanie Dunaja ako hlavného reprezentanta a svedka údelu Slovákov i Slovanov. Obraz cyrilo-metodskej misie zároveň využíva ako upozornenie na nebezpečenstvo, ktorým už cirkev v minulosti prešla a zdôrazňuje myšlienku o spoločnom utrpení cirkvi a vlasti. Svoje rozprávanie začína historickým exkurzom do časov začiatkov pokresťančovania a pripomenie pôsobenie Cyrila a Metoda, ktorí „vyzdvihli medzi českým národom pravé svetlo evanjelia, žiariace uprostred temnôt sťa denné slnce a s božou pomocou obrátili v Prahe na spasiteľnú vieru Ježiša Krista i Bořivoja i Ludmilu, jeho manželku.“ Celé dielo je popretkávané pasážami z dobových kroník, historických spisov, je tam množstvo biblických citátov a prebratých pasáží od antických vzorov. Jakobeus v podstate adaptuje viaceré české pramene, zaujímavý je však jeho určitý nadhľad, resp. pokus o objektívne popísanie udalostí, ktorých bol svedkom a ktoré ho v podstate priviedli k vlasteneckému cíteniu. Na základe pomerne objektívneho popísania historických udalostí stavovských bojov Jakobeus dospel k názoru, že krivdy páchané na cirkvi majú nebezpečný dosah aj na prežitie vlastného národa. Samotné venovanie diela G. Ilešházymu je na jednej strane akýmsi osobným volaním o pomoc a podporu v nezávideniahodnej situácii exulanta, ale zároveň Jakobeus chcel upozorniť tohto významného šľachtica a uznávanú autoritu na nebezpečenstvo postupného narastania konfesionálneho napätia v Uhorsku. V istom zmysle varoval pred možnými nebezpečenstvami pre cirkev i národ vo všeobecnosti. Svedčí o tom aj zmienka o „skazonosnom more“ v dedikačnom úvode, ktorá môže byť aj narážkou na rysujúce sa nebezpečenstvo náboženského prenasledovania.

Jakobeus parafrázuje Vergíliovu Eneidu, opiera sa o Bibliu a predovšetkým v obrazoch matky Slovákov pracuje s motívmi Piesne piesní i so žalmickými motívmi. Báseň Klementa Žebráckeho sa sústreďovala na nárek cirkvi, ktorá je ponížená a ako Kristova nevesta vhodená do náručia nepriateľov. Žebráckemu išlo najmä o vykreslenie neutešenej situácie nekatolíckych stavov v Čechách, ktoré vyústilo do belohorskej porážky. Tieto motívy dokonale využil aj Jakobeus. Jeho matka Slovákov je predovšetkým protestantská cirkev, ktorá reprezentuje cirkev chrániacu národné záujmy a útoky na ňu sú zároveň aj útokmi na samotný národ. Prežitie a usušenie sĺz Matky Slovákov je nádejou pre celý národ. Jakobeus to veľmi jasne formuluje v záverečných veršoch svojej básne, v dialógu Krista s Matkou Slovákov:

 

  Dcéra moja, už neplač nad smutným osudom viac.

Pravicou touto len teba som bíjal a bíjavať budem,

  v otcovskom náručí s láskou vždy som ťa choval však vedz.

Zanechaj strach (len upri pozornosť na moje slová)

   nikdy ja nemávam, nie, lakomú ruku, to ver.

Kým len budú na nebi hviezdy, kým v mori zas piesok,

   o teba ľúbezná, budem, o teba starať sa vždy.

 

Nariekanie cirkvi ako trpiteľky nájdeme v slovenskej duchovnej poézii aj pred touto Jakobeovou básňou napríklad v duchovných piesňach Eliáša Lániho, pričom si autor rovnako „pomáha“ obraznosťou z Piesne Piesní i žalmov. Avšak stotožnenie cirkvi s matkou národa (Slovákov) uviedol do našej literatúry až Jakub Jakobeus.

V súvislosti so spomínaným teritoriálnym vymedzením územia pomocou riek Hornád, Bodrog, Tisa, Dunaj Jakobeus vymedzuje svoje chápanie etnicity reprezentované nielen jazykom, ale aj pozoruhodnou kultúrno-duchovnou minulosťou. Hlási sa zároveň k multietnickému Uhorsku, v ktorom by mali jednotlivé etniká žiť vo vzájomnej zhode, a tak nasledovať humanizujúce Božie posolstvo. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť Jakobeovu kázeň Anamnisis, to jest: Věčná a neumírající paměť založení domu božího národu Uherskému v svobodném a královském městě Prešově (1642), ktorú predniesol pri príležitosti založenia nového maďarského chrámu v Prešove. Jakobeus sa v kázni predstavil ako „národu slavného a starožitného slovenského služebník“ pričom slovenských aj maďarských veriacich vyzýva, aby sa spoločne starali o chrám a spoločne sa modlili za požehnanie „národu uherskému“. Táto kázeň, ale napokon aj Jakobeov pokus o národný epos jasne dokazujú vnútorne ukotvenú etnickú, národnú toleranciu, ktorá bola sformulovaná v slovenskom protestantizme už v základných článkoch Žilinskej synody a na ktorej neskôr vyrastali celé generácie slovenských vlastencov.

Zdôrazňovanie slovanského kontextu, ktorý hlásal myšlienky humanity, vzájomnej tolerancie, ale aj potrebu zotrvať na presvedčení napriek nepriazni osudu, to  boli hybné sily veľkomoravského odkazu a cyrilo-metodskej misie v dielach slovenských protestantov. Aj toto je zázemie, ktoré potom samozrejme aj pod vplyvom pangermánskych tendencii priviedlo Jána Kollára k myšlienke slovanskej vzájomnosti a štvorkmeňovej štruktúre budúcej slovanskej ríše. Pri hlbšom skúmaní celej problematiky Kollárovej koncepcie však dospejeme ku konštatovaniu, že táto koncepcia prekračuje medzislovanský rámec a v podstate poskytla vo svojej dobe aj akúsi víziu budúceho usporiadania Európy, v ktorom zohrávajú podľa Kollára Slovania významnú úlohu. Kollár vo svojich viacerých dielach zdôrazňuje jedinečnosť princípu všeľudskej humanity, ktorá má byť akýmsi integračným princípom budúceho spolunažívania. Túto univerzálnu ľudskú tendenciu Kollár vidí v slovanskej kultúre, ktorá môže vniesť do európskej kultúry univerzálnu a čisto ľudskú dimenziu. Jeho úsilie o integráciu Slovanov malo byť aj príkladom pre akúsi novú európsku nacionalitu, ktorej sa cez integráciu podarí vytvoriť nadnárodný model vzájomnosti národov.

Veľkomoravský príbeh je v našich dejinách jednak príbehom budovania prvého ranostredovekého štátu vytvoreného podľa karolínskeho vzoru, ktorého existenciu dokladajú aj materiálne pamiatky (archeologické nálezy a jednak je to príbeh bratov Konštantína a Metoda. Život týchto príbehov je zároveň poznačený ich tragickým koncom. A práve toto chýbajúce pokračovanie, tá nepretržitosť vývinu, ktorú chceme v dejinách vidieť ako neustále skvalitňovanie, zhodnocovanie ľudského bytia nám ponúklo množstvo zaujímavých možností, ktoré si priam pýtali literárne spracovanie. Veľkomoravský príbeh tak vyústil do príbehu slovanského, do konštituovania ideí o základoch slovanskej kultúry, stal sa duchovným zmyslom národných dejín. Takto konštruovaný rozmer Veľkej Moravy dopracoval v podstate v 19. storočí „otec českého dejepisectva“ František Palacký, ktorý poukázal na fakt, že Veľká Morava je príklad reálnosti sna o veľkej slovanskej ríši, sna, ktorý bol živý predovšetkým v prvej polovici 19. storočia. Tento koncept, totiž spĺňal predstavy o vytvorení federalizovanej habsburskej monarchie opretej o Slovanov a súzvučal aj s dejinnou filozofickou koncepciou nemeckého teológa a filozofa Joachima Herdera, ktorý určil Slovanom významné miesto pri budovaní novej, lepšej Európy.

Zdá sa, že práve tento herderovský pohľad na slovanský príbeh napomohol evanjelickej inteligencii podieľať sa takou výraznou mierou na formovaní jazykovej a kultúrnej svojbytnosti Slovákov. V polovici 18. storočia väčšina príslušníkov evanjelickej inteligencie študovala na univerzite v Jene. Tu mali možnosť nielen čítať v origináli Herderove spisy, ale Herdera ako weimarského kazateľa aj počuť. Medzi mnohých Herderových poslucháčov patril aj neskorší profesor na bratislavskom evanjelickom lýceu, zakladateľ Katedry reči a literatúry česko-slovanskej Juraj Palkovič. Palkoviča oslovili najmä staršie Herderove spisy ako Fragmenten uber die neuere deutsche Literatur, ale najmä Idee zum ersten potriotischen Institut fur Algemeingeist Deutschland. Práve Herderove názory na vzťah jazyka, literatúry a kultúrneho života krajiny stáli v pozadí Palkovičovho úsilia o založenie Katedry reči a literatúry česko-slovanskej (resp. Ústavu reči a literatúry). Aj na základe Herderových myšlienok o jazyku ako základného atribútu národa, ale aj atribútu kultúrnej pamäti a tradície sa pre Palkoviča a pre celú jeho generáciu vrátane mladších Kollára, Šafárika obradný jazyk slovenských evanjelikov, teda biblická čeština stala výrazom slovenského národa a prostredníctvom jazyka obraňoval aj národ. Ešte pred Palkovičom herderovskú myšlienku o reprezentatívnej funkcii jazyka vyslovil v zaujímavom obrannom spise tolerančný ev. kňaz Ján Hrdlička Vznešenost řeči české, neb slovenské vůbec, ktorú publikoval v r. 1785 v Starých novinách literního umění, ktoré vydával v Banskej Bystrici O. Plachý. V r. 1809 vydal J. Palkovič Herderovo spracovanie Lutherovho Katechizmu: Katechyzmus doktora M. Luthera s obširným katechetyckým výkladem vysocce osvíceného doktora Jana Gottfrýda Herdera. Dôležitú úlohu v súvislosti s jazykovými a národno-obrodeneckými úsiliami zohrala najmä posledná časť Herderovho výkladu – Pravidlá života, ktorá sa sústreďuje na podčiarknutie dôležitosti humanizácie spoločnosti, na potrebu podporovať v človeku „ dobré vlastnosti“. Odozvu týchto myšlienok môžeme nájsť neskôr v známej kázni Jána Kollára O dobrých vlastnostech národu slovanského, či neskoršie v známej kázni Nábožnosť a národnost sú sestry:

„Nábožnosť a národnosť, viera, služby Božie a národná reč sú navzájom spojené takým silným zväzkom, tak sa vzájomne podporujú, že o tom aj najvýznamnejší ľudia povedali, že sa dá najvrúcnejšie a najúprimnejšie modliť iba vo vlastnej materinskej a národnej reči. Nábožnosť podporuje v našom srdci lásku k národu a vlastne nám pripomína onú pravdu: Kto nemiluje brata alebo svoj národ, ktorý vidí a s ktorým žije ako môže potom milovať Boha, ktorý je neviditeľný? Nábožnosť poskytuje národnosti mravnú bezpečnosť a istotu držiac jej pred očami zrkadlo božích prikázaní, aby si ich stále pamätala a neustupovala od nich.“

Tieto Kollárove myšlienky rezonovali pomerne dlho v povedomí evanjelickej inteligencie a svoju úlohu zohrali aj pri spomínaných unionistických bojoch, v ktorých išlo o zdôrazňovanie čistoty a jednoty lutherského protestantizmu a o presvedčenie, že Maďarmi preferované spájanie sa s  kalvínmi by znamenalo aj stratu národnej identity. Tu napríklad J. M. Hurban vo svojom rozsiahlom spise Únia, čili spojení Lutheránú s Kalvíny v Uhrách (1846) popri menách ako Hodža, Cochius, Matuška vyzdvihuje aj Kollára, ktorý sa stavia proti synkretizmu cirkví. Hurban zároveň vycítil aj potrebu vyšpecifikovať slovenské územie a dosiahnuť tak popri náboženskej jednote aj určitú teritoriálnu jedinečnosť. Pri „kreslení“ hraníc slovenského dištriktu sa v mnohom kopírovalo členenie budúceho slovenského územia podľa dištriktov evanjelickej cirkvi a.v. Napokon to boli až 60-te roky 19. storočia, ktoré pôvodné myšlienky o jazykovej a kultúrnej svojbytnosti dotvorili do presadzovania dôsledne politicky prepracovanej koncepcie slovenského Okolia. Do tejto myšlienky, ktorá bola výsledkom „slobodnej premávky náhľadov, citov a dejepravných spomienok“[1] sa preniesli úsilia celých generácií, rezonovali v nej prvotné obranné idey, obrany jazyka a jeho fungovania v literárnom a cirkevnom kontexte, medzikonfesionálne vzťahy i podporné skupinové i individuálne vystúpenia v prvej polovici 19. storočia.

[1] Zápisnica zo Slovenského národného shromaždenia v Turčianskom Svätom Martine dňa 6. a 7. júna 1861. In: Slovenské národné shromaždenie v Turčianskom Sv. Martine 1861. Zostavil A. Sládkovič. Do tlače pripravil Fr. Hrušovský. Martin 1941, s. 61.