Keď si to dávam do súvisu: Ako je možné, že jeden volený predstaviteľ cirkvi môže podľa Zákonníka práce len tak bez ďalšieho sa vyhrážať, vydierať, zastrašovať komunistickým a svetským spôsobom iného voleného predstaviteľa cirkvi, ktorého zvolil zbor i seniorát a o ktorého nasadení v práci pre cirkev a morálnej bezúhonnosti niet pochýb, podľa princípu: Vy ste si síce zvolili, ale ja ho vymením, ak sa mi zachce? Ako je to možné?

Možné je to preto, lebo zlyhali ostatní predstavitelia, ktorí bez mihnutia oka prijímali poriadky cirkvi v slepej dôvere v dobrotu, bodrosť a dobromyseľnosť vedenia našej cirkvi. Horšie ešte: Ukazuje sa, že si to vedenie cirkvi dlhodobo pripravovalo so zjavným zámerom „panovať nad dedičstvom“. Všetci budú odvolateľní, len „najvyšší“ nie! To je diktatúra!

Povedz diablovi: „Nie!“ Táto výzva platí pre každého z nás, aj pre vedenie cirkvi. Tentoraz sa nám satan skutočne zvláštnym spôsobom prezliekol za anjela svetla. A ak mu tú možnosť dáme, zožerie nás. A aby nás nezožral, nech už by sa o nás akokoľvek usiloval, preto píšem tieto riadky, aj keď sa mi stále ešte nechce veriť, že také niečo je možné 14 rokov po príchode vytúženej slobody. Asi je pravda, že Izraelci po odchode z Egypta museli ešte vybojovať nejeden zápas už nie so svojimi otrokármi, ale s otrokárskou mentalitou niektorých svojich bratov, a že tento vzorec kolektívneho spolužitia sa nadčasovo opakuje v príbehoch ľudu Božieho.

Moci brutálnej a bezohľadnej treba povedať: „Nie!“ To už nie je možnosť, to je povinnosť kresťana.

Keď som čítal a počul hodnotenie, že sa v našej cirkvi udomácňujú totalitné praktiky, myslel som si, že niektorí preháňajú, že to až taká pravda nie je, že v bratskej láske, aj keď sa pohádame a všeličo povieme, má každý právo na slobodný názor. Dnes s hrôzou zisťujem, že som sa mýlil a priveľmi priateľsky videl veci. Dnes predo mnou leží dôkaz totalitného správania sa vedenia cirkvi a ja začínam pociťovať rovnaký odpor voči moci ako pred 15 rokmi, keď som spolu s tisíckami slobodymilovných občanov podpisoval Niekoľko viet o chorobe komunistického režimu.

Tak sa mi zdá, že naša cirkev potrebuje liečenie a uzdravenie, Kristus začal byť vytláčaný antikristom.

Nech sa predsedníctvo cirkvi ospravedlní za svoje mocenské chúťky, nech sa ich zriekne, nech si sadne za rokovací stôl so svojimi bratmi a – hoci v hádke, no bez hriechu – hľadajú spoločnú cestu pokoja pre dobro cirkvi, nás všetkých.

Ak nie, zradili by sme Písmo sväté, ak by sme nezopakovali s Petrom a Jánom: „Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha.“

 

Daniel Midriak. In Melanchthon, 1/2004, s. 23-26.