ZO SND / SVETA DIVADLA


NATÁLKA

Tak sa mi zdá, že „ktosi“ nám chce vyčerpať energiu a pozornosť, keď nás zamestnáva konaním dobrých skutkov len smerom do minulosti, aby si medzi tým ten „ktosi“ tvoril vlastnú budúcnosť. Obávam sa však, že takú, kde už samaritánstvo dôsledkov nebude účinné.

Samozrejme, ľudskí by sme mali byť vždy, a to aj voči obetiam, ktoré najviac doplácajú na extrémy v spoločnosti. Lenže obozretne, aby sme nezmeškali samaritánstvo príčin, pri ktorom si slobodne v pravde vytvoríme spoločnosť s našimi jasnými cieľmi. Spoločnosť, pod ktorú sa radi podpíšeme, keď ju budeme odovzdávať ďalšej generácii.

Takýto pocit som nadobudla aj pri inscenácii Natálka, ktorú uvádzajú ako dokumentárne divadlo, a ktorá je súčasťou projektu Činohry Slovenského národného divadla s názvom Divadlo proti extrémizmu. Tvorcovia hraním takéhoto divadla chcú na školách po celom Slovensku vzdelávať mladých ľudí, aby oni následne dokázali rozpoznať nebezpečné prúdy v spoločnosti.

Verejnosť má aktuálne možnosť vidieť niekoľko predstavení inscenácie Natálka v Modrom salóne Slovenského národného divadla. Umelci si tak zároveň otestujú výsledky v rámci prípravy ďalšieho podobného diela, určeného už nielen študentom.

Inscenácia Natálka za necelú hodinu veľmi stručne a priamočiaro zobrazuje skutočné udalosti, ktoré sa odohrali v Českej republike v roku 2009. Extrémna skupina neonacistov hodila Molotovov kokteil do domu rómskej rodiny a s ich príbytkom horelo aj malé dvojročné dievčatko. Nakoniec po množstve operácií predsa len zázračne prežilo, no aj odborníci skonštatovali, že najmä vďaka viere v Boha a rodičovskej láske. Natálka žije, avšak vážne poznačená na tele i na duši, a to do konca života…

Inscenátori na stránke divadla SND označujú Natálku ako živé svedectvo nielen ľudskej zloby, ale aj lásky, občianskej angažovanosti a podpory. Proces sa odohráva na malom tmavom javisku s jednoduchou čiernou viacfunkčnou kulisou, pred ktorou civilným herectvom vypovedajú predstavitelia obete i vinníka. Odpovedajú na otázky vyšetrovateľa, ktorým je buď herec na javisku, alebo na televíznej obrazovke. Divák má možnosť vidieť prostredníctvom televízie aj dokumentárne nahrávky a výpovede z danej doby.

Domnievam sa, že Natálku možno chápať predovšetkým ako akúsi verejnú výpoveď o stave našej spoločnosti, kde sa často skloňuje pluralita názorov. Otázkou však zostáva, či tieto pohľady vieme aj vyhodnotiť. A teda, či sa z jednotlivých zlomkových právd, ale aj neprávd, vieme vymotať a prepracovať k zlatému stredu, aby sme si z nadhľadu vystavali umnú mozaiku Pravdy jedinej a celistvej.

Aj toto dielo predkladá zmes rôznych postojov; postoj strápenej veriacej matky, postoje humanity či ľudskosti, ale aj postoje extrémistov, médií, súdnej moci, a poukazuje na dôsledky ich rozhodnutí. Kresťanské symboly veriacej rodiny sú zneuctené fašistickými znakmi a heslami extrémistov, ktoré na tabuli pripomínajú len nedávnu totalitnú dobu z minulého storočia ako veľký a výstižný výkričník. A práve z rekonštruovaných, alebo radšej; z naznačených postojov by si mal divák vytvoriť mienku, kto všetko prispieva k tomu, aby takéto zneuctenie bolo vôbec možné.

Po predstaveniach sa konáva diskusia s obecenstvom. Diváci, predovšetkým pamätníci, ďakovali za pripomínanie zverstiev totality, z ktorých by sme sa mali raz a navždy poučiť a vyvarovať sa ich. Iní vyzývali k väčšej tolerancii a ochote spoznávať rómskych občanov a vnímať ich problémy bez predsudkov. No azda najzávažnejšie boli postoje istých mladých študentov, ktorí sa po inscenácii vyjadrili, že demokracia nefunguje, a preto by si priali radšej totalitu.

Je to obrovský problém, ale zároveň učebnicový príklad z histórie, keď si znechutená spoločnosť pod rútením sa jedného systému žiada jeho opačný extrém. Vráťme sa teda k tvrdeniu, že ani táto inscenácia nehovorí o filantropii príčin, ale skôr o dôsledkovom samaritánstve. Vyjadruje sa k tomu, k čomu sme ako spoločnosť; a teda my všetci, z „nejakého“ dôvodu dospeli. Vieme o manipulácii mediálnej, jurisdikčnej či vládnej moci. Pokúšame sa pomenovať extrémizmus; najmä tí, ktorí to zažili na vlastnej koži dobre vedia, aké peklo je totalita. Dokonca, tušíme, že máme pred ňou varovať a učiť o nej mládež. Predpokladám, že sa na tom zhodneme, ak si pomenujeme deficity v školstve a nedostatočnú znalosť dnešných mladých ľudí, ktorí totalitu nezažili a dokopy o nej nič nevedia. A za osvetu a priam doškoľovanie témy extrémizmu (toho najviditeľnejšieho), ktorý týmto dielom divadlo odmieta, by som chcela aj inscenátorov pochváliť. Je to veľké plus inscenácie.

Položme si však otázku inak: Uverí nová generácia výpovediam o desivej minulosti len na základe našich slov? Napokon, do komunistickej totality sme vkročili ešte s čerstvými spomienkami na totalitu fašistickú. A preto, nemali by sme sa sústrediť na to, či sa ako spoločnosť vieme zhodnúť v prvom rade na tom, prečo mladí ľudia neveria demokracii? Prečo si žiadajú inú formu vlády? Nespravili sme niekde chybu aj my; zodpovední občania?

Možno by sme už konečne mohli preťať ten historický kruh a všimnúť si, že chyba nie je v demokracii, ale v tom, že ju nežijeme dobre. Ak zanedbávame sebavýchovu a sebaočisťovanie, potom si demokraciu azda ani nezaslúžime. Veď už aténsky politik, reformátor a básnik Solón, jeden z tzv. siedmich mudrcov, na prelome 7. a 6. storočia pred Kristom povedal, že keď zakúsite to najťažšie vlastnou vinou a vinou vašej neprávosti, neobviňujte za svoj osud nesmrteľných bohov, vy sami ste si ich vychovali a urobili silnými tyranov, a teraz kvôli tomu vzdycháte pod hanebným jarmom. Jednotlivo chodí síce každý z vás po cestách líšky, no len čo sa zhromaždíte konať ako zástup, opúšťa vás zdravý rozum, lebo veríte rečiam človeka a lákavým slovám, ale ste slepí k tomu, čo sa odohráva pred vašimi očami.

Poďme teda späť k otázke samaritánstva príčin. Iste vieme, že Zlatá Kristovská cesta je stredná. Ako (Aristotelova) Cnosť uprostred nerestných extrémov. Ako skutočne zodpovedná Sloboda uprostred nezodpovedných extrémov nátlaku verzus anarchie na opačných póloch. Azda je potom dosť logické, že ak kotvíme v extréme, odstrihnutí od povestnej zlatej Ariadninej nite, privolávame si len opačný totalitný, či absolutistický extrém. Historia magistra vitae. Sami sa vlastne, žiaľ, oberáme o Cnosť Slobody. Nezložili sme ako spoločnosť maturitnú skúšku balansu na hrote zlatého stredu.

Myslím, že výzva divadelného projektu by nemala znieť – boj proti extrémizmu, ale „boj“ za Slobodu. Lepšie povedané tvorivosť za Slobodu. Za ten najzákladnejší Boží dar, ktorý sa nedá zrealizovať bez mravného úsilia s vlastnými cieľmi. A to ani vo vláde, ani v jurisdikcii, ani v médiách, ani v školstve, ani v rodinách. Domnievam sa, že do Slobody treba dorásť. Tá sa zvonka „nenalieva“.

Veď dôsledky, na ktoré poukazuje aj divadlo ako skvelé zrkadlo spoločnosti, deklarujú, že Slobodu v spoločnosti nežijeme. Že nežijeme demokraciu; vládu slobodne a mravne zodpovedných. Je potom férové, čakať, že nám mladí uveria naše sťažnosti na ešte horšiu minulosť? Čiže dostávame sa ku koreňu, a síce: Neprichádza naše samaritánstvo neskoro? Možno by sme si mohli skúsiť položiť otázky, prečo musíme stále len „hasiť“ dôsledky. Prečo nedokážeme byť ľudskí už pri rozhodnutiach, ktorými niečo vedome zapríčiňujeme, keď tvoríme realitu.

Azda je toto ušľachtilejšia cesta, ako dokázať mladým ľuďom, že spoločnosť, do ktorej sa narodili, sme poctivo, vytrvalo a transparentne vybudovali. Aby sme boli hrdí na to, že pre naše deti bude cťou na ňu nadviazať. Nadviazať zo stredu duševnej rovnováhy a duchovnou rozumnosťou pozdvihovať spoločnosť po vertikále v ústrety Božej Múdrosti a Láske. Ďalšia generácia by sa potom mohla inšpirovať, a nemusela by sa znova rozhodovať len na základe duševnej senzibility medzi horizontálne ležiacimi extrémami. Kiežby sme, ako ľudstvo, už prestali emočným „pingpongom“ tvoriť dejiny. Veď priznajme sa, aký to má zmysel donekonečna sa pri vyhrotených krízach vyhovárať, že sme to mali riešiť už skôr?

Z inscenácie Natálka plynie pekné ponaučenie o liečivej sile Lásky. Rodinná láskavá súdržnosť a vzájomná pomoc Rómov pri ich problémoch nám v mnohom môže poslúžiť ako vzor. Avšak ten by sme mali do spoločnosti aplikovať nielen vtedy, keď „hasíme“, ale najmä keď aktívne tvoríme nové veci. Samozrejme, zrelo integrujúc ľútosť a odpustenie za minulé prehrešky, aby sme mohli kráčať po zlatej strednej ceste cielene a s čistým štítom.

A tak spoločne vychádzajúc z uzdravujúcej sily Lásky vedome zapríčiňujme žiaduce dôsledky, a to nielen v rodine, ale v celej spoločnosti.

STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ, teatrologička

*

obsadenie: Judit Bárdos, Marek Koleno, Richard Autner (člen Činohry SND)
réžia: Matúš Bachynec
dramaturgia: Miriam Kičiňová
scéna a kostýmy: Ján Husár

Prvé uvedenie: 5. decembra o 10.00 hod. v Modrom salóne, Činohra Slovenského národného divadla

Ako dostať Natálku aj do vašej školy?
Školy, ktoré majú záujem o uvedenie inscenácie a diskusiu o téme aj u nich, nech sa hlásia na mejlovú adresu: protiextremizmu@snd.sk

Projekt je určený pre stredné školy a je bezplatný.