Ladislav Záborský
(*22. januára1921, Tisovec – † 31. januára 2017, Martin) 

Ladislav Hanus na margo prvej výstavy Ladislava Záborského v Košiciach (1946) napísal: „Záborský sa tu podoberá na najvyšší výkon, na aký len výtvarník môže byť povolaný. Nesúdime. Ešte je len na začiatku cesty. Hľadá. Celé sakrálne umenie slovenské je v tomto štádiu.“

Odvtedy maliar Záborský prešiel dramatickým umeleckým i osobnostným vývinom. Na Silvestra 1953 ho zatkli pre náboženskú aktivitu. Odsúdili ho však za velezradu. „Keďže nič velezradného na mne nemohli nájsť, tak nakoniec napísali nepravdivú „velezradnú“ zápisnicu sami. A že ak ju nepodpíšem, zatknú aj moju ženu. Vtedy som mal ženu a tri deti. K tomu mi na súde pridali stratu občianskych práv a prepadnutie majetku,“ hovorí vo svojich spomienkach.

Napriek tomu svojím životom i tvorbou bol však bytostným optimistom. Podstatou jeho vnútorného života bol zážitok srdca o skutočnosti Boha, ktorého vidí za každou krásou, ktorú stvoril a tiež za každou pravdou objavuje Jeho múdrosť, postupne objavovanou aj vedou.

Po návrate z väzenia mal koncom šesťdesiatych rokov konečne príležitosť stráviť vo Francúzsku nezabudnuteľné dva roky. To bola takisto veľká pomoc v jeho maliarskom vývine. Tam sa začína obdobie, ktoré pracovne označil ako luminovaný spirituálny poetizmus. Práca je pre neho zároveň aj modlitbou. Ako kresťanský maliar si považuje za povinnosť rozdávať radosť a Božie svetlo. Chce byť knôtom i olejom v Božej lampe, do tejto služby dáva svoj talent i vieru. V krajinárskej  tvorbe často používa motív trojitého /trojičného/ oblaku. Jeho krajiny sú krajinami srdca, vyjadrujú viac  než len krajinu. Viacerí ľudia majú jeho obrazy pre povzbudenie. Vkladal do obrazov pokoj a ticho a ľudia to v nich nachádzali. „My sme na tomto svete na to, aby sme oslavovali Božie milosrdenstvo. Boh je plný paradoxov. Slnko i dážď dáva aj nehodným. Boh je krása, dokonalosť. Umenie, ktoré hľadá krásu a  pravdu, je príchuťou večnosti. Obyčajné záhradky pred domami mi hovoria, že ľudia hľadajú nebo. Stavaním domu túžime v skutočnosti po večnom domove… Boh sa celkom vydal ľuďom do rúk… Môžu Ho ako bezmocného nosiť na rukách, môžu Ho uložiť do hrobu a dať strážiť, aby už odtiaľ nikdy nevyšiel. Ale toho, kto je Život, nemožno uväzniť natrvalo. Vyjde aj spod skaly.“ To všetko sú obrodné myšlienky Ladislava Záborského. A k tomu jeho výtvarné dielo. Nie je maličkosťou vytvoriť 25 prác v monumentálnej architektúre. Sú to farebné vitráže pre nové i staré kostoly, rozosiate prakticky po celom Slovensku. Otvoril Kristovi dvere dokorán, chcel, aby sa Boh v jeho ateliéri cítil takpovediac ako doma. „Beethoven, Mozart – ich tvorba dokazuje Božiu ruku v umení.” A Záborský práve príbehom svojho života dokazuje a potvrdzuje opravdivosť svojho umeleckého názoru.

„Som vďačný Bohu za všetko k čomu ma inšpiroval a čo mi pomohol vytvoriť. Radosť mi môže dať len krásna pravda. Vždy som sa snažil krásou robiť radosť sebe i druhým. Za celý môj dlhý život, za talent a inšpiráciu stále s radosťou a láskou ďakujem Bohu – veď všetko je Jeho dar. Teším sa na to, keď ho budem vidieť v nebi. Tam bude len krása a radosť večne.“

(S Ladislavom Záborským sme sa rozlúčili 6. januára 2017 v rímskokatolíckom Kostole sv. Martina v Martine.)