„Občerstvovacia stanica“ Ondreja Hronca 

Bol to výnimočný človek. Pre dedinu nenahraditeľný. Prečo? Pre remeslo, ktoré znamenite ovládal. Vlastne – on mal dve zamestnania: dopoludnia, teda od rána od šiestej bol haviar v blízkych baniach a keď prišiel domov zo šichty, opravoval topánky. Keby len opravoval, on aj šil: čižmy, kapce, ba aj poltopánky. Podbíjal pliešky, podkovičky, cvoky…, jednoducho vedel všetko, čo súviselo s opravou či šitím akejkoľvek obuvi. Ale mal aj kúsok poľa, ktoré mu však z vďačnosti a protislužby obrábali zákazníci.

Volal sa Ondrej Hlaváč a býval v poloposchodovom dome. Hore s rodinou spával a na prízemí, či skôr v prítmí suterénu mal dielničku s pomocníkom Mišom Kovalčíkom, prezývaným „Remeňár“. Ten sa v práci veľmi nepretŕhal. Dôležité bolo, že obuvníckemu majstrovi prikyvoval. Hlaváč totiž každú tretiu vetu končil: „Mišo, všakže je to pravda?!“ A Mišo pohotovo odpovedal: „Ej, bohuprisahám, svätá pravda!“ a odpľul si na dlážku.

Topánky mi opravoval na počkanie. Veď aj mal prečo. Tajne som mu dodával kožu, ktorú sme na družstve objednávali na opravu konských postrojov. Zásoboval som ho aj preto, lebo v tých časoch – v šesťdesiatych rokoch – bol aj obuvník kapitalista, teda vykorisťovateľ a prácu mu zakazovali. Napriek tomu prosperoval, vyrábal, podbíjal. Ba chodil aj po okolí a ženám – svojim verným zákazníčkam – odberal miery nôh, pričom nezabudol každú jednu upozorniť: „Vieš Zuza (Anka, Marina…), tebe som ich ušil ako poslednej, lebo si ťa vážim. Ale týmto končím! Od zajtra zatváram dielňu, lebo už niet materiálu a ani chuti do práce…! Tak si to váž!“ Čo si len ja pamätám, tieto slová vravieval viac ako desať rokov a dielňu nikdy nezatvoril. Lebo aj politickí funkcionári potrebovali opravovať topánky. A keďže sa nášho „kapitalistu“ obávali, posielali k „vykorisťovateľovi“ svoje manželky či deti. Takto to fungovalo celé roky.

Mal on ešte aj iné záľuby. Ako prvý v dedine, hneď po vojne, vlastnil motorku – manetku, neskôr dokonca trojkolku. Ktovie odkiaľ si ju zadovážil, možno po nejakých utekajúcich Nemcoch. Na nej rozvážal najmä ženy, ktoré mu pomáhali pri hrabaní sena. Alebo navštevoval svoju famíliu v blízkom i vzdialenom okolí. Vtedy sa vyobliekal do „pretekárskeho“ bunda, nohavice, čižmy, ba i čiapka. Všetko z pravej kože. K tomu okuliare vtedajších pilotov. Namojveru, vyzeral ako kozmonaut.

Ako jeden z prvých v obci mal rádio. Hralo bez prestávky. Cez deň počúval Bratislavu, v noci Hlas Ameriky. Hádam aj preto bol tvorcom verejnej mienky na dedine i v blízkom okolí. Rádio nepočúval iba tak – jedným uchom dnu, druhým von. Na šusterskom ponku mal položený Atlas sveta a pri správach v ňom okamžite hľadal spomínané miesta vo svete. Zemepis teda ovládal slušne. Dokonca i hlavy štátov poznal dôverne. Keď ich pri akejkoľvek príležitosti spomínal, tak výlučne krstnými menami: prezident Carter bol pre neho Džimy, ak citoval Kádára, vravel o Jánošovi, Castro na Kube bol pre neho Fidel. Aj týmto boli jeho rozprávania viac ako familiárne.

Vedel čo vedel – nebolo toho málo. Ibaže rovnaké, alebo aspoň podobné, vedomosti vyžadoval aj od nás. Obzvlášť v časoch, keď sme boli študentmi. Janovi Ivanovi nepodbil topánky, lebo ani za svet si nevedel spomenúť, že Adis Abeba je hlavným mestom Habeša. Ondrej Geceľovský tiež nepochodil, lebo tvrdil, že Varšava má dva milióny obyvateľov a podľa rozhľadeného obuvníka mala iba jeden a pol. Bronďoša vyhodil už z dverí, lebo ani netušil, kde pramení Dunaj. Paľo Černaj nič nevedel o meste Ploješti v Rumunsku, kde bol náš obuvník ako baník na rekreácii. Aj v tomto prípade z obuvníckych služieb nebolo nič. „Douč sa, potom ti opravím!“ Tak sme pri ňom trpeli i vzdelávali sa. Ale mali sme ho skutočne radi. Jeho vymýšľania nemali konkurenciu.

„Vieš,“ začal svoje rozprávanie náš majster, „mojou láskou nie sú ženy, ale motorbicykle?!“ Až sa mu zrak zarosil od dojatia.

„Najradšej som mal svoju manetku. Bola to perfektná mašinka. Raz, keď som išiel domov z roboty, už som bol temer v Gočove, predbehol ma jeden Dobšinec. A to nemal robiť. Veľmi sa ma to dotklo. Neodbočil som do svojho dvora, ale pokračoval som v jazde. Poďho za ním, vravím si. Predbehol som ho pri vlachovských rybníkoch. Tam som sa obrátil, aby ma videl a vrátil som sa celkom spokojný domov. Ak by som ho ale nebol dostal vo Vlachove, idem za ním do Dobšinej! Predsa jeden Dobšinec nemôže mať lepšiu motorku ako ja…!“

„Ale mal som aj inú príhodu,“ pokračoval so zápalom. „Na tej istej mašinke – manetke, ktorá mala obsah deväťdesiat kubíkov, som sa vybral do Popradu. Ťažká cesta, prašná – cez Dobšinský kopec. Ten je samá serpentína. Nuž, idem si ja spokojne a zrazu ma v prvej zákrute za Dobšinou predbehol dajaký Čech na Jawe 250-ke. No a to ma dožralo! Hneď som pridal a na ďalšej zákrute sa mi už pozeral na chrbát. Pridával som, pridával a milému Čechovi unikal. Snažil sa ma dobehnúť, ale kdeže! Zastal som až pred hotelom pri ľadovej jaskyni, motorku som oprel o múr a čakal, kedy ten dobrý človek dotrieli. Dal som si pivo, jedno i druhé a až keď som pil tretie, vtedy Čech pristál na tom svojom stroji. Ako ináč, prisadol si a núkal mi výmenu – manetku za jawu, a že i doplatí… Kdeže, povedal som, ja svoju manetku nedám za svet! Po hodine jednania sme sa rozišli.“

Zdalo sa, že náš obuvník svoje rozprávanie končí. Ale on sa ma iba huncútsky opýtal: „Vieš prečo som ja toho chlapa na jawe predbehol?“ Netušil som. „Nuž, ani on to nevedel. A ani sa nikdy nedozvie! Ale tebe to vyzradím. Ja som mal v tej motorke natankovaný letecký benzín. To bola príčina môjho úspechu. Moja motorka nešla, tá sa vznášala…!“

A tak, keď sa po rokoch v dedine spomenie letecký benzín, každý vie, že to je práve to palivo, na ktorom jazdieval náš majster – obuvník.