Jubileum

Alexander Sergejevič Puškin
(6. júna 1799 – 10. februára 1837)

„Čo moje meno znamená pre teba?“ pýta sa Puškin v jednej svojej básni a nostalgicky si odpovedá: „Umrie ako žiaľny šum vĺn…“

Lenže aj on asi tušil, že je to ešte aj inak a že nebude veľmi preháňať ani vtedy, keď zacituje Horácia a napíše, že aj on si svojím dielom postavil pomník, ktorý nezničí čas.

Môžeme si to overiť, aj keď tú otázku nasmerujeme na slovenské územie.

Ako hobby som si našiel na staré kolená – píšem texty pre svoju dcéru Katku a koncertujem spolu s ňou nielen v Bratislave, ale aj po Slovensku. Takto sme si nedávno zakoncertovali aj v Slovanskom múzeu A. S. Puškina, ktoré je súčasťou Slovenskej národnej knižnice a sídli v kaštieli v Brodzanoch, Tam totiž našla svoj domov Alexandra, sestra Puškinovej ženy Natálie, keď sa vydala za baróna Friesenhofa. Rovnaké krstné meno ako ona má zhodou okolností aj riaditeľka múzea, pani Alexandra Lukáčová – tá práve deň pred naším koncertom obhájila doktorskú prácu na tému brodzianskej histórie, na ktorej spojenie s Puškinovým menom, je právom hrdá.

No nejde len o hrdosť územnú.

V brodzianskom múzeu má čestné miesto aj panel, na ktorom sú mená a tváre celého radu slovenských prekladateľov Puškina. Zabudol som si ich odpísať, no pani Alexandra Lukáčová bola taká láskavá, že mi ten zoznam poslala. Sú na ňom: Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Karol Kuzmány, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Janko Jesenský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Braxatoris-Sládkovičov, Laco Novomeský, Ján Smrek, Milan Rúfus, Ivan Kupec, Ján Ferenčík, Ján Buzzásy, Helena Križanová-Brindzová, Andrej Mráz, Rudo Brtáň, Zora Jesenská, Andrej Červenák, Ján Komorovský, Ján Štrasser a Ľubomír Feldek. Ak dobre rátam, je to 22 prekladateľov, ku ktorým by mal ešte pribudnúť prvý prekladateľ ukážok z Eugena Onegina Svetozár Hurban Vajanský, prvý prekladateľ celého Eugena Onegina Samo Bodický, vďaka antológii Kniha ruskej poézie aj Ján Zambor, a časom pribudnú iste aj ďalší.

K tomuto zoznamu nemôžem nepridať poznámku, že prekladom Puškina sa začínajú dejiny moderného (t. j. čas svojho vzniku svojím významom presahujúceho) slovenského básnického prekladu. Tým prvým moderným prekladateľom je podľa mňa Janko Jesenský, a to najmä vďaka prekladom Puškina a Jesenina.

Niet azda iného svetového básnika, čo by bol do slovenčiny prekladaný tak často ako Puškin. A ako je to naopak? Do ktorej reči bol Puškin prekladaný najčastejšie? Neodvážim sa povedať, že do slovenčiny – v týchto pretekoch vyhrávajú spravidla Česi. Zaujímavé však je, že k Puškinovi mali spočiatku postoj dosť zdržanlivý.

„… nastoupil dráhu v spisování à la Wieland, což prý mu hojnější peníz, jestli ale hojnou slávu také ponese, pochybnost,“ napísal o ňom v roku 1828 F. L. Čelakovský.

A v roku 1843 K. H. Borovský toto: „Posud jen znám Hohola: všichni jiní (i s Puškinem!) jsú jenom tak řka: imitatorum pecus.“

To, že Puškin otváral ruskej literatúre okná do sveta, vyzeralo z pražského obrodeneckého pohľadu ako opúšťanie národných tradícií.

Slovenský vzťah k Puškinovi bol o čosi vrúcnejší…

Ján Kollár bol nielen prvý, kto ho u nás prekladal, ale v Slávy dcere – v jej košatejšej verzii z roku 1845 – aj vrúcne oplakal Puškinovu smrť:

„Puškine! Dím v roztoužení horce,
Sláva na tobě blesk, ruština
Utratila nové doby tvorce!“

Kollár mal pravdu. Puškin bol naozaj tvorcom novej doby – uňho nemohla byť v protiklade národná inšpirácia so svetovou ani romantizmus s realizmom, pretože uňho nájdeme všetko. V jeho óde Voľnosť nájdeme dokonca ideál slobody a právneho štátu sformulovaný tak dokonale, že si každý jej čitateľ dodnes povie: bodaj by som sa už takej slobody a takého právneho štátu konečne raz dožil.

Keď som vydával svoj prvý výber prekladov Puškinovej poézie (Severná ruža, Slovenský spisovateľ 1995), pripojil som k nim aj svoju báseň Óda na ódu. Uviedol som pod ňou aj dátum vzniku (19. 8. 1993), čo zvyčajne nerobím – no zrejme som mal v ten deň akési starosti, a tak jeden z veršov zaznel možno až priveľmi nepokojne: „a pre zmenu dnes od národa“…  Ubehlo štvrťstoročie a dnes, keď si tú báseň dovoľujem znova ponúknuť aj čitateľom Tvorby, upravujem ten verš do pokojnejšej podoby: „a inokedy od národa“. Čím som totiž starší, tým viac si uvedomujem, že nech som mal v živote akékoľvek starosti, všetky boli zanedbateľné proti starostiam, čo mali iní – napríklad obete holokaustu alebo obete stalinizmu. Nemožno zabudnúť na to, ako svojou nezákonnosťou smutne preslávené päťdesiate roky skrátili život našim otcom. A aj v mene našich otcov Puškin dodnes apeluje na všetkých, čo sa ujímajú moci:

Králi! Vám Zákon dal ten trón
aj veniec – nie je od prírody.
Zákon vás dvíha nad národy –
no podliehate pod Zákon.“

*

 

Ľubomír Feldek

ÓDA NA ÓDU
(Pri prekladaní Puškinovej ódy Voľnosť)

Puškin mal práve osemnásť,

keď Voľnosť napísal – tú ódu,

v ktorej sa usiloval nájsť

definíciu pre slobodu.

Bolo to v osemnástom, keď

Napoleonov pád bol istý,

ešte len rástli dekabristi,

a Puškin písal vety viet:

„…Strasť národov, tá neťaží

iba tam panovnícke šije,

kde Zákon stojí na stráži

a Sloboda s ním v zväzku žije,

kde chráni každého ich štít,

kde každý občan rovnako má

dlaň na ich meči, nimi dvoma

smie bez výnimky krivdu biť,

 

kde každý trestuhodný čin

trestajú spravodlivo zhora

a podplatiť ich nieto čím,

strach s mamonom ich nepokoria.

Králi! Vám Zákon dal ten trón

aj veniec – nie je od prírody.

Zákon vás dvíha nad národy –

no podliehate pod Zákon.

 

Tam plemenu sa nedarí,

kde Zákon spí. Vždy tam je po ňom,

kde národy či vladári

si, čo chcú, robia so Zákonom…“

Žasnem, keď prekladám to dnes!

Demokracia vzorec má tu –

ale aj súčasnému štátu

dal do tela ten mládenec.

Život nám prešiel v storočí,

keď vládli pekiel adlátusi,

čo klamali nám do očí,

že Zákon odvodiť sa musí

od rasy, triedy, od strany,

a inokedy od národa,

zajtra zas bude iná móda

a stále je svet zbabraný

tak ako bol, keď Puškin žil.

Nuž nevyšla mu tlačou ani

tá óda. Kto ju rozmnožil,

ju mal – ale keď pri čítaní

ho pristihli, si ešte dal

rande aj so zákonom cárskym,

veď zákon poráta sa s bárským,

komu je Zákon ideal.

Aj za oslavu slobody

sa bude večne hroziť basou,

pretože budú národy

v jarme aj za budúcich časov,

vždy budeme len dobytok

a vládnuť sa nám bude bičom

a teda pastieri sa v ničom

tiež nezmenia a úžitok

z tej slávnej ódy je len v tom,

že privádza nás k pravde cennej:

viac rozumu je v chlapčenskom

mozgu než v svete. V svete menej.

Zbytočné bolo, Puškin, nájsť

definíciu pre slobodu,

kým svet, čo číta tvoju ódu,

tiež nemá aspoň osemnásť…

Bratislava, 19. 8. 1993