Neskorý španielsky romantik Gustavo Adolfo Bécquer sa narodil roku 1836 v Seville a zomrel roku 1870 ako 34-ročný na zápal pľúc v Madride. Vlastným menom sa volal Domínquez Bastida, ale rovnako ako jeho otec, strýko a brat – všetci maliari – používal umelecké meno Bécquer, ktoré prevzali od urodzeného flámskeho predka. Rozhodoval sa medzi maliarstvom a literatúrou a blízko mal aj k hudbe. Skoro osirel, vychovali ho príbuzní, učil sa v sevillskej námornej škole, potom v maliarskej dielni, ale túžba po presadení sa v literatúre ho priviedla do Madridu, kde sa pretĺkal ako spolupracovník novín a časopisov, upravovateľ divadelných hier, tvorca operetných libriet či posudzovateľ románov. V živote zažil dosť nedostatku, problémov so zdravím a bolesti. Oženil sa, mal troje deti, ale žena ho opustila. Knižne jeho literárne práce vyšli vďaka priateľom až po jeho smrti. Roku 1871 uzrela svetlo sveta jeho jediná zbierka lyriky Slohy (Rimas). Významnou súčasťou jeho diela sú poetické prózy Legendy (Leyendas), Literárne listy jednej žene (Cartas literarias a una mujer), Listy z mojej cely (Cartas desde mi celda) a texty, ktorými prispel do knihy Dejiny španielskych chrámov (Historia de los templos de España).

Ako základné charakteristiky Bécquerovej lyriky, ktoré možno prijať, sa skloňujú intimizmus, emocionálnosť, melanchólia, senzibilita, hutnosť (nemnohoslovnosť), tvarová precíznosť (jednoduchosť, s ktorou sa často v súvislosti s jeho básňami operuje, prehliada ich umeleckú výstavbu), melodickosť. Renáta Bojničanová ako štyri základné témy Slôh vyznačuje „poéziu, lásku, nádej a beznádej a smrť“ (El Romanticismo en las literaturas de España – Romantizmus v literatúrach Španielska. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015, s. 80). Básnicky produktívne je autorovo uchopovanie partnerských vzťahov, nevyhýbajúce sa ich protirečivým polohám.

Počiatočná vlažnosť a podceňovanie Bécquerovej lyriky súčasníkmi konformnými s prevládajúcim vkusom ovplyvneným rétorickým, deklamačným romantizmom, odmietajúcim interiorizáciu lyriky, sa postupne prelomili. Blízkosť k tomuto básnikovi sa premietla v zrelej poézii galicijskej poetky Rosalíe de Castro. Plné uznanie prišlo v 20. storočí a spája sa s Rubénom Daríom, Antoniom Machadom, Juanom Ramónom Jiménezom, básnikmi Generácie 27 a básnikmi nasledujúcich generácií. Príslušník Generácie 27 Dámaso Alonso tohto španielskeho tvorcu nazval „prvým súčasným básnikom“. Podľa Luisa Cernudu vytvoril „novú tradíciu“ modernej španielskej poézie. Bécquer sa dnes všeobecne pokladá za najvýznamnejšieho španielskeho lyrika 19. storočia.

Cenený znalcami, je v Španielsku a v hispánskej Amerike dlhodobo čitateľsky obľúbeným lyrikom, jeho básne sú hojne recitované, spievané (Paco Ibañez a iní) a interpretované aj na internete (k užitočným, poväčšine kompetentným interpretáciám mám kritickú metodologickú výhradu: veršovo-strofické tvarovanie básne autori zvyčajne nazývajú „externou“, teda vonkajšou štruktúrou, s čím vzhľadom na konotačný potenciál týchto básnických indikátorov nemožno súhlasiť, v danom prípade nestoja mimo básne, sú jej vnútornou vecou, participujú na významoch, výraznosti a účinku).

Bécquerova lyrika u nás vyšla v knižnom prekladovom predstavení Jána Šimonoviča a Vladimíra Olerínyho (Šum bozkov v trepotaní krídel, 1971). Preklad má mnoho čara, premieta sa v ňom jemná kreatívnosť prebásňovateľa, ktorému v danej etape jeho práce orientovanej na čistú poéziu Bécquer vyhovoval. Pravda, pokiaľ ide výrazovú čistotu, niekedy sa jej prebásňovateľ vzďaľuje prekomplikovanosťou. Bécquer, uprednostňujúci asonanciu, Šimonovičovi umožnil rozvinúť úsilie o jej slovenskú podobu, ktoré sledujeme v jeho prekladovej aj v pôvodnej lyrike a ktorým obohatil poéziu v slovenskom jazyku.

Napriek jestvujúcim prekladom Bécquer neprestáva byť prekladovou umeleckou výzvou. Tvarovanie jeho básne, jej umelecká výraznosť a pôsobivosť sa zakladá nielen na paralelickosti s obraznými efektmi, ale aj na zvukovej výstavbe, na diferencovanej rytmickej a strofickej artikulácii, na práci s presahom, s vetnou modalitou, s interpunkciou (aj ako s autonómnym básnickým prostriedkom), na rozohrávaní asonančnej či rýmovej a eufonickej škály. Bécquerova asonancia ráta s významovou dôležitosťou asonovaného výrazu a veľmi často aj so spoluhláskovým okolím, najmä so sonórnymi a znelými spoluhláskami. Vtedy je jej vyznenie najúčinnejšie. Aj pre prekladateľa je to príležitosť zúčastniť sa na dobrodružstve umenia asonancie, ktorá na jednej strane otvára väčšie slovné možnosti ako rým a na druhej najmä viacnásobnosťou tohto básnického indikátora uplatneného aj v dlhej básni naňho kladie zvýšené nároky. Bécquerove lyrické básne sú však zvyčajne krátke.

V básni LXVI (Odkiaľ prichádzam? Hľadaj najstrašnejší…) boli pre voľbu asonancie tohto monoasonančného dielka podstatné kľúčové slová v asonančnom postavení na konci posledného verša prvej a druhej strofy, ktoré sú významovo kontrastné a v ktorých sa koncentruje existenciálna problematika básne – prvé sa viaže na začiatok ľudského života, druhé na jeho koniec (v origináli cuna – kolíska a tumba – náhrobný kameň, v preklade zrodil – pomník). V ostatných asonančných členoch som v svojom preklade ich zvučnosť (sonórnosť) v záujme výrazného vyznenia básne oproti predlohe zosilnil. Rovnako v prebásnení asonancie v tejto básni postupoval Šimonovič, takže na tejto úrovni som naňho mohol nadviazať. Neadekvátny je však jeho preklad na rytmickej rovine: nerešpektuje alternáciu jedenásťslabičných a sedemslabičných veršov, ktorá spolu s nepretržitou asonanciou odkazuje na tzv. romanizovanú silvu ako zafixovanú básnickú formu; prebásňovateľ slabičný rozsah veršov voľne rozširuje a v dlhších veršoch nezáväzne narúša integrujúcu jambickú tendenciu básne.

Osobitnú pozornosť vzbudzuje rýmové tvarovanie najslávnejšej autorovej básne – piesne LIII (Znova sa vrátia tmavé lastovičky… ). V origináli sa zakladá na dvoch symetricky sa opakujúcich radoch mužských rýmov s prízvukom na poslednej slabike slova na – ar a – ran (v druhom rade výnimku tvorí jeden rýmový člen na – ra), ktoré sú súčasne jedným eufonicky nepresným prešmyčkovým rýmom (colgar – llamarán – contemplar – volverán – escalar – abrirán – temblar – volverán – despertará – altar – querrán). Sonórna spoluhláska r, ale aj sonóra n  rýmom dávajú výraznú zvučnosť. V preklade som to riešil voľbou eufonicky nepresného mužského rýmu so slabikou ra v rýmovke (obdaria – hrách – zrak – nevrátia, veľakrát – otvárať – jemne triasť – nevrátia – rozhárať – mrak – zrád – rád). V prípade zopakovaného významovo kľúčového rýmového člena nevrátia ide o spoluhláskovú prešmyčku. V súlade s dnešným slovenským cítením zámerne ruším prevládajúcu gramatickosť (slovesnosť) Bécquerových rýmov. Šimonovič sa v svojom prebásnení o jednotnú spoluhláskovú sonórnosť eufonicky nepresného rýmu neusiloval, hoci si problém nijako nezjednodušil, lebo dbal na eufonickú bohatosť svojho zvoleného asonančného riešenia, ktorá sa prejavuje v tom, že každý člen mužskej asonancie sa vyznačuje trojslabičnou samohláskovou zhodou. V prvej strofe je asonancia o e a (rozvešať – klopne zas), v ďalších jednotná asonancia e e a  (klesne zrak – neuzrieme viac – preliezať – kvet pre nás – jemne triasť  – neuzrieme viac – ešte raz – preberať – velebia – netreba). Je to umelecky zaujímavé riešenie, ale modifikačné.

Živá Bécquerova lyrika je aj pozvaním na jej nové prekladové uchopenie.