Stávajú sa veci – a tak sa jedného dňa   v skupinke bezdomovcov pred hlavnou stanicou objavil sám starogrécky filozof, celému svetu známy Sokrates. Začali sa ho vypytovať, odkiaľ prišiel, ako sa sem dostal, ale jeho reč bola akási čudná, vlak a koľajnice, popri ktorých asi išiel, menoval divnými slovami, ako keby to bol dáky kočiar a železá, ktoré narobil boh hromu. Divný, plešivý čudák, a tak sa k nemu obracali chrbtami.

Iba jeden spomedzi nich, bývalý univerzitný docent, ktorý po rozvode prišiel o bývanie, spozornel pri slove Delfy z úst toho človeka.

– Hovoríš o Delfách, cudzinec, ale či poznáš veštbu, ktorá odtiaľ pochádza? Tú o Sofoklovi, Euripidovi, Sokratovi?

– Čosi o tom viem… – uškrnul sa Sokrates a docentovi v tej chvíli v hlave zaplo. Tie vypučené oči, tekvicovité čelo, plešina, otrčené pery – to musí byť on, to nemôže nebyť on! Poprosil filozofa, aby naňho chvíľu počkal. Bezdomovcom prikázal, aby si voči nemu nič nedovoľovali a hnal sa na neďaleké predsedníctvo akadémie vied. Onedlho sa pred stanicou zjavilo auto.

Vystúpil z neho docent – bezdomovec i mladý tajomník akadémie. Hlboko sa poklonil antickému filozofovi a bol pripravený splniť jeho želania. Nedal najavo svoje prekvapenie, keď sa Sokrates namiesto s vedcami chcel stretnúť s politikmi v parlamente a už aj usádzal holohlavého muža v naboso obutých sandáloch do auta.

V parlamente bola práve prestávka, ale ich príchod nevzbudil zvláštnu pozornosť. Iba mladá poslankyňa s dlhými vlasmi, vyzerajúca ako Miss parlamentu, hneď podišla k nim s vystretou rukou a hlasne hovorila:

– Nota bene? Časopis bezdomovcov? Môžem sa s týmto dať odfotiť, ja to rada robím. Budú mať perfektnú obálku!

Lenže fotografa kde nič – tu nič. Mladý vedec sa dostal do rozpakov, Sokrates však prehovoril isto a bez váhania:

– Teraz sú v móde súťaže. Dovoľ, krásna hetéra, aby som ti navrhol, či by sme si nezasúťažili, kto z nás dvoch je krajší.

Poslankyňa sa hlasne rozosmiala.

– Ó, to je fanta! Pravdaže, áno, ak máte tú odvahu.

– Ako starší si dovolím klásť otázky – začal filozof. – Na čo máme oči?

– Asi na to, aby sme videli, starček!

– V tom prípade sú moje oči krajšie ako tvoje… Tie vidia len to, čo je pred nimi – moje však dobre vidia aj veci po stranách, lebo sú pekne vypučené.

– Och, ty starý, škaredý fiškus! – pomyslela si poslankyňa. – Veď ja ti potvrdím tvoju krásu!

– Dobre teda, pán vykopávka! A čo tak nosy? Chcete vari tvrdiť, že váš je krajší? –vytŕča mladica zuby pred filozofom.

– Myslím, že áno – pokojne odvetí Sokrates – ak nám bohovia stvorili nosy na to, aby sme nimi ňuchali. Tvoje nosné dierky, ctená ľudu zástupkyňa, hľadia k zemi. Moje sa však roztvárajú nahor k Diovi, teda k nebesiam, takže môžu vnímať vône odvšadiaľ…

Kráska dupla nohou a odvrátila sa.

– Počkaj, hétera, ešte ústa…

– Kašlem na teba, ty starý chren! Hej, pán predseda! Pán predseda bezpečnostného výboru! – volala na postaršieho fešáka. Prišiel, okuliarnatý a dôležitý, a poslankyňa naňho skoro s krikom, ako je možné, že sa sem hocikto dostane a obťažuje poslancov… Ona si neželá, ona protestuje!

Vznikol dosť veľký rozruch. Sokrates musel predstúpiť pred predsedu. Tajomník akadémie omdlieval. Rokovalo sa dobré tri hodiny a skončilo sa to tak, že menovaný bezdomovec, darmo tajomník akadémie chabo protestoval, veď je to, páni, uvážte predsa, kto to je…, skončilo sa to rozhodnutím, aby tento pochybný bezdomovec bol vyhostený z našej republiky. Nachádzame sa predsa v dobe terorizmu, nemôžeme si dovoliť byť benevolentní.

Pred hlasovaním však padol aj pozmeňujúci návrh, aby to nebolo vyhostenie navždy, ale iba do konca dvadsiateho prvého storočia…