Žijeme v hektickej dobe plnej nástrah prameniacich z informačného preťaženia, neustálej automatizácie a stretu kultúr. Dvadsiate prvé storočie je obdobím rozvoja postmodernej kultúry. K danému stavu prispela globalizácia, ktorej prejavy zaznamenávame najmä na kultúrnej úrovni. Kultúrna globalizácia vo svojom typickom charaktere zdôrazňuje aj nadradenosť určitej skupiny na úkor ostatných žijúcich, čo jej najväčším úskalím, čím sa ohrozuje vlastné národné kultúrne povedomie. Dôsledkom tohto javu u väčšiny  ľudí prevláda neustály strach z masového prílevu migrantov, inakosti, kriminality jednoducho ich dôvod má logické opodstatnenie. Nikto nám nemá právo diktovať ako máme žiť, no predsa časy bývalého režimu už dávno pominuli.

Samozrejme každý ľudský jedinec má právo na život, nikomu ho nemožno upierať ani najväčšiemu kriminálnikovi. Ide o ľudskú bytosť, stvorenú na Boží obraz, jej najväčší problém spočíva v odchýlení sa od prirodzeného mravného zákona, ktorý navždy zostáva nemenný. I keď človek pochybí má nárok na nápravu v podobe uvedomenia si a priznania viny pred Bohom a prijatia patričného zadosťučinenia. No nie všetci túžia po odpustení. S motívom odpustenia sa stretávame aj v literárnych či filozofických dielach obzvlášť ruskej proveniencie, konkrétne ide o románové dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského Zločin a trest, v ktorom hlavný hrdina prehodnotí životné priority a prizná sa k vražde. Odchádza do vyhnanstva na Sibír, kam s ním ide aj milovaná priateľka Soňa. Filozofiu neprotivenia sa zlu násilím propaguje Lev Nikolajevič Tolstoj vo svojich svetoznámych dielach. Výpovedná hodnota nami spomínaných diel je bohatá, lebo sú nám skvelým poučením, ako sa máme zachovať v jednotlivých hraničných životných situáciách. Literáti sa nechali inšpirovať zásadou „Božie mlyny melú pomaly, ale isto“, preto sa rozhodli predsa dospieť k pravde. Pravda má predovšetkým duchovný význam, naplňuje kolobeh života ľudského jedinca zmyslom, čo dokladá aj nasledovné tvrdenie autora: „Každý človek sa poznaním Pravdy otvára v hĺbke  svojej osoby tomu, čo ho viaže k životu, čo ho púta s vyššou realitou a čo mu umožňuje naplniť ľudský život zmyslom.“ (Rusnák, 2016, s. 221) Na všetko zlé sa skôr či neskôr príde, každý zločinec si za svoje činy bude niesť svoj ortieľ.

Kresťanská teológia už odjakživa hlásala súcit s biednymi, trpiacimi a kajúcimi. V rámci klasifikácie Božských čností na najvyššom piedestáli stojí láska, ktorá nepozná hraníc, navyše trvá večne. Avšak pozor nejde o telesnú lásku (eros), svojím spôsobom verejnou mienkou zdegradovanú, ale o pravú lásku opierajúcu sa o dodržiavanie morálnych poučení. Významný slovenský novotomistický filozof Ladislav Hanus sa zmieňuje o správnom poslaní človeka, ktorým je svet zľudšťovať a tak prispieť k budovaniu spravodlivého poriadku v súlade s Božou vôľou (porovnaj Hanus, 1997, s. 45). V dnešnej dobe sa skôr stretávame s prvým typom lásky, ktorá je sprevádzaná nielen hedonizmom, ale aj neľudskosťou voči iným. V dnešnej dobe už nemožno hovoriť o úcte k tradičným hodnotám, do popredia sa dostávajú vplyvom presýteného konzumizmu aj pseudohodnoty, následkom čoho starší ľudia sú mnohokrát považovaní za nepotrebných či nepohodlných. Čo je hlavnou príčinou konštatovaného javu? Prvý dôvod úzko súvisí s masovým nárastom technických vynálezov, či už počítačov, smartfónov, MP3 prehrávačov, mladí ľudskí jedinci mnohokrát nevedia komunikovať „face to face.“ Známeho českého prozaika a dramatika Karla Čapka právom možno považovať za akéhosi vizionára, pretože varoval ľudstvo pred nadvládou a zneužitím techniky v jednom zo svojich románov R. U. R.

Mladí ľudia si bez virtuálnej reality nevedie predstaviť svoj život, najradšej komunikujú prostredníctvom chatov, pri ktorých využívajú špeciálny slang (lóve – peniaze, padik – päťdesiat euro, fáro – auto) a emotikony (povestné „sluníčka“). Je to aj dôsledok ich rozmaznanej výchovy v období detstva, kde im bolo dovolené všetko. Jedna z hlavných príčin úzko súvisí s neustálou propagáciou hedonizmu zo strany najbližších, spomínaný fakt vystihol vo svojom románe Otec Goriot významný francúzsky realistický spisovateľ Honoré de Balzac. Hlavnou myšlienkou diela je nekritická láska rodičov voči deťom, ktoré sa snažia vychovať v zlatej kolíske, no potom sa im následne odplatia zlom.

Dnešná doba je charakteristická nivelizáciou hodnôt, ktorú zapríčinila relativizácia a príklon k imanentizmu. V popredí ľudského jedinca stojí požiadavka mať sa dobre, byť slávny a úspešný, no popritom si neuvedomuje obmedzenosť daných hodnôt. Kariéra či bohatstvo mu pravý úspech neprinesú. Ľudí už pomaly nezaujímajú transcendentné hodnoty, otázka posmrtného života im je v dvadsiatom prvom storočí ľahostajná. Posledné časy budú podľa Biblie sprevádzať rôzne apokalyptické znamenia. Významný ruský filozof, teológ, mystik Vladimír Sergejevič Solovjov vo svojich Troch rozhovoroch sa zmieňuje o Antikristovi, ktorého vykresľuje ako manipulátora podmaňujúceho si priazeň a náklonnosť čo najviac ľudských duší. Pôjde o človeka budúcnosti, svetoznámu osobu s bohatou charizmou, ktorého pôvod nebude možné identifikovať, no mnohí mu naletia (porovnaj Solovjev, 1997, s. 160).

Hlavným riešením problému je prehodnotiť životné priority človeka, jeho hodnotového rebríčka a vypestovať u neho cit k pravým hodnotám. Podobné idey sledoval aj vitalizmus, ktorého zámerom bolo propagovať oslavný priebeh zo života po prvej svetovej vojne. Spomínaný smer mal poetický charakter, väčšinou kládol dôraz na únik z problémov, čiže zdôrazňoval akési senzualistické vnímanie sveta.

V súčasnosti masmédiá produkujú „lacné“ reality show, niektoré z nich sú plné stupídností, vulgárností a mravnej plytkosti. Ide zväčša o gýčové diela hybridného charakteru, ktoré vznikajú prehnanou experimentáciou rôznorodých prvkov. Ich výpovedná hodnota prekračuje hranice mravnej slušnosti, dokonca hraničí s dekadenciou. Namiesto toho by mal byť v médiách vyhranený priestor kvalitným televíznym dielam, inscenáciám, ktoré v nedávnej minulosti mali poučný charakter. Aktuálny stav je aj dôsledkom vplyvu konzumného životného štýlu, ktorý k nám prenikol najmä zo západu. Na negatívne aspekty západnej kultúry poukazuje aj politológ Peter Grečo vo svojej publikácii: „Západná kultúra však nakoniec práve svojím neúmerným a fixovaním zdôrazňovaním sebapotvrdzujúcej vôle dospela do štádia veľkej krízy a pesimizmu, v ktorom je realita zlo a klam.“ (Grečo, 2013, s. 107) Iste nemožno za všetko zlé viniť len Západ, mnohé kultúrne výdobytky pozitívne obohatili stereotyp života slovenského národa (kulinárske špeciality, folklórne zvláštnosti a pod.), no napriek tomu riziko patričnej hrozby netreba prehliadať (význam tradície upadá, kultúrna identita je zdegradovaná a pod.)

Hodnota slobody slova je limitovaná, nakoľko nemožno vyjadriť otvorene svoj názor na problematické javy v spoločnosti (kontroverzné témy v súčasnosti spracovávané alternatívnymi médiami), pretože každý sa bojí o svoju existenciu. To je už priam novodobá totalita. Taktiež hovoriť o spravodlivosti v súčasnosti je nemožné, všade vládne korupcia, resp. pri výbere pracovníkov na pohovore rozhodujú konexie, takisto ak sa chcete udržať musíte vedeniu niečo ľudovo povedané „strčiť do vrecka“. Grécky dramatik Sofokles riešil podobnú dilemu vo svojich dramatických dielach, v ktorých zvýraznil rozpor človeka s morálnou krízou. Prvoradým významom etiky je slúžiť správnym ľudským záujmom, resp. naplniť ich význam. Dnes práve naopak dochádza k jej dehonestácii či už v podobe spomínanej korupcie, ale aj klientelizmu a plagiátorstva.

Človeka už odjakživa viedla túžba mať sa dobre, byť neustále ospevovaný, bohatý a pod. K dosiahnutiu daných priorít musel iba splynúť s davom, čiže prispôsobiť svoje názory (aj keď s nimi nemusí súhlasiť) oficiálnej verejnej mienke. Človek v tomto prípade stráca svoju identitu, prestáva byť tým, kým bol, najmä ak akceptuje príslušné zlo. „Banálne zlo sa šíri ako vírus a pohlcuje ľudí svojou obyčajnosťou, každodennosťou a zdanlivou nevinnosťou.“ (Čechvala, 2014, s. 80) Zo spomínaného citátu vyplýva, že nielen samotného človeka možno viniť za spáchané krivdy, ale aj predovšetkým systém, ktorý ho obklopuje. Pokiaľ svedomie je formované negatívnymi spoločenskými javmi, tak sa nečudujme, ak ľudský jedinec zlyhá. Potom tu nastáva chaos, rozpor medzi dvoma kategóriami t. j. dobrom a zlom, ktorý je príznačný pre dnešnú spoločnosť. „V pluralitnej multikulturálnej spoločnosti dochádza k napätým až konfliktným situáciám medzi autonómnym morálnym svedomím jednotlivca a svedomím spoločnosti, medzi zjavenými a pozitívnymi zákonmi, medzi tradičnou morálkou a najnovšími vedeckými objavmi, medzi variabilnými náboženskými konfesiami a rozdielnymi kultúrami.“ (Hrehová, 2014, s. 51)

Kam sa vytratila kultúrnosť ? Sme súčasťou Európskej únie, ktorej prvotná platforma bola postavená na kresťanských základoch, jedným z  prvotných iniciátorov jej myšlienky bol francúzsky politik Robert Schuman. V dnešnom rozháranom svete pôvodná idea spomínaného spoločenského zoskupenia už rozhodne neplatí. Skôr má diametrálne odlišné poslanie. Hlavným východiskom z dlhotrvajúcej krízy je viera v lepšiu budúcnosť, nádej na dobro, ku ktorej možno len dospieť prostredníctvom výraznej transformácie spoločensko-politických pomerov národov.

*

POUŽITÁ LITERATÚRA

ČECHVALA, Ondrej: Banalita zla ako ohrozenie zmysluplnosti ľudského konania. Trnava : Spolok Slovákov v Poľsku v spolupráci s Filozofickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, 2014, 204 s.

FEBER, Jaromír – RUSNÁK, Peter: Sociálno-etické motívy v súčasnej ruskej filozofii. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2016, s. 220-235.

GREČO, Peter: Revolúcia, demokracia a masová kultúra. K antropologickým a  politologickým aspektom filozofie Nikolaja Berďajeva. Poprad : Mornár a syn, 2013, 199 s.

HANUS, Ladislav: Princíp pluralizmu. Bratislava : Lúč, 1997. 122 s.

HREHOVÁ, Helena: Základy morálnej teológie v dejinnom kontexte II. (19. – 20. storočie a špecifické morálne témy 21. storočia). Brno: Masarykova univerzita, 2014, 281 s.

RUSNÁK, Peter: Noetický symbolizmus a konkrétna metafyzika ako výzvy pre súčasné ruské myslenie. In HREHOVá, Helena –

SOLOVJEV, Vladimír: Tři rozhovory. Preklad Františka Sokolová. Praha : ZVON, 1997. 231 s.