Z BÁSNÍ A. S. PUŠKINA
PRIATEĽOM
Bohovia každú noc i deň
vám štedro pozlacujú ešte.
Z toho, že temné oči žien
sú na vás upreté, sa tešte.
Spievajte, hrajte, priatelia –
nech ďalší večer klesne na dno.
Tá bezstarostnosť veselá!
Cez slzy usmial som sa nad ňou.
1816
VTÁČIK
Aj v cudzom svete zachovávam
zvyk drahý môjmu národu –
jednému vtáčikovi dávam
vždy na Veľkú noc slobodu.
Nádherné je to, (prepáč, Bože,
ak som to nepochopil skôr,)
aj vďaka mne že takto môže
slobodu získať jeden tvor.
1823
KEĎ ŤA ŽIVOT SEM-TAM SKLAME
Keď ťa život sem-tam sklame,
v zúfalstve sa nešúver!
S úderom sa zmier a ver:
šťastný deň je na programe.
Smutné je len to, čo je.
Srdce v zajtrajšku si hudie.
To, čo je, čas odveje.
A čo bolo – milé bude.
1825
ANJEL
Pri rajskej bráne nežný anjel
zažiaril hlavou zlatistou
a démon pri pekelnej bráne
zošalieť išiel načisto.
Duch negácie, ten duch pochýb,
uvidel ducha čistoty –
smutne v ňom vzbĺkol vrúcny pohyb,
doteraz v srdci zakliaty.
„Prvý raz,“ povedal, „ťa vidím,
a ty mi núkaš hneď svoj plam?
Nie všetko v nebi nenávidím,
nie všetkým v svete pohŕdam.“
1827
PORTRÉT
So svojou dušou planúcou,
s búrkami, s náruživosťami,
severné ženy, medzi vami
chvíľami ona blúdiacou
hviezdou sa stáva, iný cieľ má:
chce zhorieť na horúci prach,
kométa neovládateľná,
pomimo orbitálnych dráh.
1828
MAL SOM VÁS RÁD
Mal som vás rád a z lásky dnes už spiacej
až doteraz mi stúpa v duši dym.
No nebudem vás trápiť ňou už viacej,
už nehrozí, že zas ju prebudím.
Mal som vás rád tak placho, beznádejne,
aj strácal reč, aj žiarlil veľakrát.
Mal som vás rád tak nežne, neochvejne –
daj Boh, nech raz vás druhý má tak rád!
1829
ČO MOJE MENO ZNAMENÁ
Čo moje meno znamená
pre teba? Umrie ako žiaľny
šum vĺn, čo plesli o breh diaľny,
či výkrik v lese, kde je tma.
Len mŕtva stopa ostane
ti po tom mene v pamätníku:
v neznámej reči na pomníku
ozdobne čosi tesané.
Čo viac? Stá nových dojatí
a zmätkov prekrylo ho iste,
v duši už nevyvolá ti
spomienky pôvabné a čisté.
No v deň, keď bôľ ťa rozclivie,
vyslov to meno smerom k dverám.
Povedz si: ktosi o mne vie,
je srdce, v ktorom neumieram…
1830
NIE, NIE, UŽ NEMÔŽEM, UŽ INEJ CESTY NIET
Nie, nie, už nemôžem, už inej cesty niet –
nesmiem sa do lásky už vrhať ako šaľo!
Nad svojím pokojom už musím prísne bdieť
a dozrieť na srdce, aby už nevzbĺkalo.
Už lásky bolo dosť. No občas predsa len
prečo sa na chvíľu zas nepohrúžiť do sna,
keď náhle popri mne prekĺzne ako tieň
nebeská bytôstka, mladulinká a skvostná,
a vzďaľuje sa?… No obzrieť sa nie je hriech
a pokochať sa ňou, až sladký bôľ ťa strasie,
pohľadom sledovať tíško tú nehu nieh
a žehnať nebesám za toto zvláštne šťastie
a želať dievčine, nech žije v dôvere,
v hojnosti radosti a s dušou preblaženou,
nech šťastný je i ten, koho si vyberie,
aby to pôvabné stvorenie nazval ženou.
1832
KEBY NIE SMUTNÁ ŽIADOSTIVOSŤ
Keby nie smutná žiadostivosť,
smäd, vždy ma kamsi ženúci,
ostanem tu – piť náruživosť
bez slova, z noci do noci.
Nadobro všetky túžby zhasnem,
svet pustím z očí ako sen,
nech len jej štebot počúvať smiem
a bozkávať jej nôžky
1833
DAJ BOŽE, NECH SA NEZBLÁZNIM
Daj, Bože, nech sa nezbláznim –
to radšej kýpeť mať a s ním
ísť žobrať, znášať hlad.
A nie preto, že o rozum
sa azda trasiem, jeho dúm
že nevládzem sa vzdať.
Aj ako blázon celé dni
rád by som tiahol, slobodný,
sám, cez pole i les,
na seba by som zabudol
a blúznivú si zahúdol
a nemal z čudies des.
Načúval by som piesne vĺn
a pozoroval slnko, spln
a šťastím pretekal,
bol by som silný, udatný
ako ten víchor, vývratmi
hôr čo sa presekal.
No zblaznieť u nás? Tu ti skôr
prepáčiť vedia čierny mor.
Tu povedia ti: „Ber
sa do blázinca na reťaz!“
A sledujú ťa denne raz
cez mriežku ako zver.
Tu nebudeš už umenie
slávikov ani šumenie
lesíkov v noci čuť –
len zľava, sprava smutné „Ach!“,
nadávky strážcov na chodbách
a večný cvengot pút.
1833
EXEGI MONUMENTUM
Nadľudský pomník som si postavil, čo vie si
aj cez burinu nájsť vždy cestu k nemu ľud.
Vyššie než Alexandrov stĺp on v podnebesí
vie hrdú hlavu zodvihnúť.
Nie, celý neumriem – vo večne mladej lýre
môj popol prežije a s ním môj um a cit
a budem slávny, kým na zemeguli šírej
len jeden básnik bude žiť.
Tak poletí môj chýr po veľkej Rusi, živý
v každom z jej jazykov! Mne porozumie Fín,
vnuk slávnych Slovanov, aj ten – dnes ešte divý –
Tunguz, aj Kalmyk, stepný syn.
Dlho ľud bude mať rád môj hlas – veď som hlasom
a lýrou budil v ňom vzdor, zdieľal jeho plač,
slávil som slobodu aj napriek krutým časom
a žiadal milosť pre bedač.
Len božským vnuknutiam sa podrob, moja múza!
Neboj sa potupy a veniec nežiadaj!
Chválu aj klebetu zniesť tvoje uši musia –
boj s idiotom vopred vzdaj.
1836
Preložil ĽUBOMÍR FELDEK