Z BÁSNÍ A. S. PUŠKINA

 

PRIATEĽOM

Bohovia každú noc i deň

vám štedro pozlacujú ešte.

Z toho, že temné oči žien

sú na vás upreté, sa tešte.

Spievajte, hrajte, priatelia –

nech ďalší večer klesne na dno.

Tá bezstarostnosť veselá!

Cez slzy usmial som sa nad ňou.

1816

 

VTÁČIK

Aj v cudzom svete zachovávam

zvyk drahý môjmu národu –

jednému vtáčikovi dávam

vždy na Veľkú noc slobodu.

 

Nádherné je to, (prepáč, Bože,

ak som to nepochopil skôr,)

aj vďaka mne že takto môže

slobodu získať jeden tvor.

1823

 

KEĎ ŤA ŽIVOT SEM-TAM SKLAME

Keď ťa život sem-tam sklame,

v zúfalstve sa nešúver!

S úderom sa zmier a ver:

šťastný deň je na programe.

 

Smutné je len to, čo je.

Srdce v zajtrajšku si hudie.

To, čo je, čas odveje.

A čo bolo – milé bude.

1825

 

ANJEL

Pri rajskej bráne nežný anjel

zažiaril hlavou zlatistou

a démon pri pekelnej bráne

zošalieť išiel načisto.

 

Duch negácie, ten duch pochýb,

uvidel ducha čistoty –

smutne v ňom vzbĺkol vrúcny pohyb,

doteraz v srdci zakliaty.

 

„Prvý raz,“ povedal, „ťa vidím,

a ty mi núkaš hneď svoj plam?

Nie všetko v nebi nenávidím,

nie všetkým v svete pohŕdam.“

1827

 

PORTRÉT

So svojou dušou planúcou,

s búrkami, s náruživosťami,

severné ženy, medzi vami

chvíľami ona blúdiacou

hviezdou sa stáva, iný cieľ má:

chce zhorieť na horúci prach,

kométa neovládateľná,

pomimo orbitálnych dráh.

1828

 

MAL SOM VÁS RÁD

Mal som vás rád a z lásky dnes už spiacej

až doteraz mi stúpa v duši dym.

No nebudem vás trápiť ňou už viacej,

už nehrozí, že zas ju prebudím.

 

Mal som vás rád tak placho, beznádejne,

aj strácal reč, aj žiarlil veľakrát.

Mal som vás rád tak nežne, neochvejne –

daj Boh, nech raz vás druhý má tak rád!

1829

 

ČO MOJE MENO ZNAMENÁ

Čo moje meno znamená

pre teba? Umrie ako žiaľny

šum vĺn, čo plesli o breh diaľny,

či výkrik v lese, kde je tma.

 

Len mŕtva stopa ostane

ti po tom mene v pamätníku:

v neznámej reči na pomníku

ozdobne čosi tesané.

 

Čo viac? Stá nových dojatí

a zmätkov prekrylo ho iste,

v duši už nevyvolá ti

spomienky pôvabné a čisté.

 

No v deň, keď bôľ ťa rozclivie,

vyslov to meno smerom k dverám.

Povedz si: ktosi o mne vie,

je srdce, v ktorom neumieram…

1830

 

NIE, NIE, UŽ NEMÔŽEM, UŽ INEJ CESTY NIET

Nie, nie, už nemôžem, už inej cesty niet –

nesmiem sa do lásky už vrhať ako šaľo!

Nad svojím pokojom už musím prísne bdieť

a dozrieť na srdce, aby už nevzbĺkalo.

Už lásky bolo dosť. No občas predsa len

prečo sa na chvíľu zas nepohrúžiť do sna,

keď náhle popri mne prekĺzne ako tieň

nebeská bytôstka, mladulinká a skvostná,

a vzďaľuje sa?… No obzrieť sa nie je hriech

a pokochať sa ňou, až sladký bôľ ťa strasie,

pohľadom sledovať tíško tú nehu nieh

a žehnať nebesám za toto zvláštne šťastie

a želať dievčine, nech žije v dôvere,

v hojnosti radosti a s dušou preblaženou,

nech šťastný je i ten, koho si vyberie,

aby to pôvabné stvorenie nazval ženou.

1832

 

KEBY NIE SMUTNÁ ŽIADOSTIVOSŤ

Keby nie smutná žiadostivosť,

smäd, vždy ma kamsi ženúci,

ostanem tu – piť náruživosť

bez slova, z noci do noci.

Nadobro všetky túžby zhasnem,

svet pustím z očí ako sen,

nech len jej štebot počúvať smiem

a bozkávať jej nôžky

1833

 

DAJ BOŽE, NECH SA NEZBLÁZNIM

Daj, Bože, nech sa nezbláznim –

to radšej kýpeť mať a s ním

ísť žobrať, znášať hlad.

A nie preto, že o rozum

sa azda trasiem, jeho dúm

že nevládzem sa vzdať.

Aj ako blázon celé dni

rád by som tiahol, slobodný,

sám, cez pole i les,

na seba by som zabudol

a blúznivú si zahúdol

a nemal z čudies des.

 

Načúval by som piesne vĺn

a pozoroval slnko, spln

a šťastím pretekal,

bol by som silný, udatný

ako ten víchor, vývratmi

hôr čo sa presekal.

 

No zblaznieť u nás? Tu ti skôr

prepáčiť vedia čierny mor.

Tu povedia ti: „Ber

sa do blázinca na reťaz!“

A sledujú ťa denne raz

cez mriežku ako zver.

 

Tu nebudeš už umenie

slávikov ani šumenie

lesíkov v noci čuť –

len zľava, sprava smutné „Ach!“,

nadávky strážcov na chodbách

a večný cvengot pút.

1833

 

EXEGI MONUMENTUM

Nadľudský pomník som si postavil, čo vie si

aj cez burinu nájsť vždy cestu k nemu ľud.

Vyššie než Alexandrov stĺp on v podnebesí

vie hrdú hlavu zodvihnúť.

 

Nie, celý neumriem – vo večne mladej lýre

môj popol prežije a s ním môj um a cit

a budem slávny, kým na zemeguli šírej

len jeden básnik bude žiť.

 

Tak poletí môj chýr po veľkej Rusi, živý

v každom z jej jazykov! Mne porozumie Fín,

vnuk slávnych  Slovanov, aj ten – dnes ešte divý –

Tunguz, aj Kalmyk, stepný syn.

 

Dlho ľud bude mať rád môj hlas – veď som hlasom

a lýrou budil v ňom vzdor, zdieľal jeho plač,

slávil som slobodu aj napriek krutým časom

a žiadal milosť pre bedač.

 

Len božským vnuknutiam sa podrob, moja múza!

Neboj sa potupy a veniec nežiadaj!

Chválu aj klebetu zniesť tvoje uši musia –

boj s idiotom vopred vzdaj.

1836

 

Preložil ĽUBOMÍR FELDEK