VII

V pustnúcom salóne v tmavom kúte,

svojou paňou zabudnutá azda,

mlčanlivá, potiahnutá prachom,

pohodená harfa.

Koľko tónov spalo na jej strunách,

ako na konároch tielka vtáčat,

čakali na snehobielu ruku,

čo ich zobúdzala!

Koľko ráz génius, myslel som si,

tak spí na dne duše ako klada

a na výzvu „Vstaň a choď!“ v tom čase

zmeravený ako Lazar čaká.

 

XVII

Dnes sa zem, nebo na mňa usmievajú,

          dnes do duše mi slnko preniklo,

dnes som ju videl…, videl a mňa ona…

           Dnes verím, že je Boh!

  

XXI

Čo je poézia? – vravíš noriac

do mňa svoje modré zreničky.

Poézia? To sa ty mňa pýtaš?

          Poézia… to si ty!

 

XXII

Ako sa darí ruži, čo si mala

          pripnutú na srdce?

Nikdy som nikde nezaregistroval

          na dákej sopke kvet.

 

XXIII

Za jediný pohľad svet,

za jediný úsmev nebo,

za jediný bozk… ja neviem,

čo ti mám dať za bozk s tebou!

 

XXXVIII

Vzdychy sú vzduch a len so vzduchom splynú,

slzy sú voda, ich smer – oceán.

Žena, keď sa už zabúda na lásku,

vieš, kam sa uberá?

 

XLI

Bola si orkán, a ja vysokánska

veža, čo sa mu nechce podvoliť.

Mohla si sa hneď rozbiť, či mňa zbúrať…!

          Nemohlo inak byť!

Bola si oceán, ja týčiaca sa

skala, pred príbojom vždy pevný štít.

Roztrieštiť si sa mohla, či mňa strhnúť…!

          Nemohlo inak byť!

Ty krásna, a ja pyšný; zvykli sme si

jeden pred druhým nechcieť ustúpiť;

úzka cestička, nevyhnutná zrážka…

          Nemohlo inak byť!


LII

Mohutné vlny, čo sa s burácaním

trieštite na vzdialených plážach, desné,

zahalené do plachiet z bielej peny,

          so sebou si ma berte!

Nápory orkánu, čo strhávate

zvädnuté listy vo vysokom lese

a vrháte ich do slepoty smršte,

          so sebou si ma berte!

Búrkové mračná prerážané bleskom,

na zdrapoch prudkým ohňom okrášlené,

očervenené v hmle, čo je priam čierna,

          so sebou si ma berte!

Neste ma z ľútosti ta, kde mi závrat

spoločne s rozumom aj pamäť vezme.

Z ľútosti! Sám s bolesťou sa bojím

          ostať na tomto mieste!

 

LIII

Znova sa vrátia tmavé lastovičky

a hniezdami tvoj balkón obdaria,

zas krídlom zaklopú ti na obloky

v šantivých jarných hrách.

Ale tie, čo sa zdržiavali v lete,

aby tú krásu, šťastie pil ich zrak,

tie, čo sa naučili naše mená…,

tie… sa už nevrátia!

Znova sa budú husté zemolezy

šplhať na tvoj plot ako veľakrát

a v podvečer sa ešte krajšie kvety

zas budú otvárať.

No tie, čo boli obťažkané rosou,

ktorú sme videli sa jemne triasť

a padať ako slzy dňa v tých chvíľach,

tie… sa už nevrátia!

Znova sa v tvojich ušiach slová lásky,

páliace zvuky budú rozhárať

a možno tuhý spánok tvojho srdca

sa stratí ako mrak.

Ale tak nemo a tak uchvátene,

ako sa vzýva Boh, bez čiernych zrád,

ako ja ľúbim… never klamu… tak ťa

nik nebude mať rád.


LXVI

Odkiaľ prichádzam? Hľadaj najstrašnejší,

nejnerovnejší chodník;

krvavé stopy nôh na tvrdej skale,

s ktorou sa niekto boril,

franforce jednej duše rozdriapanej

v pichľavom hustom kroví,

tie povedia ti cestu

k miestu, kde som sa zrodil.

Kam idem? Najtemnejšou, najsmutnejšou

z pustatín daj sa brodiť,

údolím večných snehov, večne skrytým

melancholicky do hmly.

Kde zbadáš jeden osamelý kameň

bez nápisu, len holý,

kde sídli zabudnutie,

kde uvidíš môj pomník.

 

 

Preložil JÁN ZAMBOR