Jestli pripodobniť môžeme literárne tvorenie sejbe, teda je kritika tichým, teplým dažďom, ktorý zúrodňuje zem, vlaží zrnká a lúdi z nich klíčky, mladé výhonky, a tak pripravuje úrodu.

Pravda, že tu nemyslíme ono jednostranné kritikárstvo, ktoré delí sa na dva druhy: na chválkarské a haniace frázy. Žiaľbohu, takýto úzky pochop o kritike je veľmi bežný, nachádzame ho u umných ľudí. Možno, že majú pravdu, no my privlastňujeme kritike omnoho širšiu postať a pousilujeme sa mienku svoju odôvodniť.

Literatúra je vysoký duchovný pohyb v národe. Jeden prúd je tvorivý, podávajúci, pozitívny; druhý je prijímajúci, trpný, rozsudzujúci, oceňujúci alebo zatracujúci. Tečenie týchto prúdov závisí od toho, či oba jestvujú – ani jeden z nich sám sebou nenie prúdom. Kritika rozvlňuje onen druhý prúd, pôsobí elektricky na tvorenie, riadi a spravuje tých, čo niečo podávajú, orientuje tých, čo prijímajú, čo tvoria.

Tvorenie je iste vysoká úloha: duch tvorivý oviaty je duchom božím, on sa akoby mieša do činnosti tvorcovej a z daných prvkov povstávajú jeho vianím nové kombinácie, nov é predmety. Duch tvorivý je zriedkavým, veľkým darom Hospodinovým, on je známkou vyvýšenosti človeka nad otáčajúcim ho stvorením, nad zverstvom i skalou, nad potokom, ba i nad samým nekonečným priestranstvom nebeským. Avšak akoby tento krásny svet mŕtvo a neužitočne dlel a hýbal sa, keby nezrkadlil sa v duši človeka, ktorý ho poníma, obdivuje, oceňuje, z neho teší sa – tak by i naše duchovné tvorenie bolo pustou hračkou, keby nebolo prijímané do sŕdc, ponímané duchom, precítené srdcom. Ako k tvoreniu treba istá duševná sila, nie menej ona je potrebná i k ponímaniu, oceneniu a prijímaniu tvorieb! Túto poslednú silu má túžiť vyvinovať opravdivá kritika, touto svojou blahodárnou činnosťou stáva sa ona plodnou a tratí negatívny ráz, stáva sa spoludelníčkou na tvorení, hýbe duchmi a doplňuje duchovný pohyb národa, ktorý sme nazvali literatúrou.

Od kritiky závisí nielen znamenitosť spisby, jej vývin, pokrok, no i vývin chápavosti u obecenstva; ona rozširuje spisbu a budí záujem, nesie vysoké idey do národa, zobúdza ospalých, upozorňuje nedbalých, tvorí nové myšlienky, silí talenty, pomáha národnému duchu rozlomiť kuklu, ktorá väznila jeho bystrý polet.

Najkrajšie, peknoduché a hlboké dielo je mnohým zatvoreným chrámom s krásnymi sklomaľbami. Chodíš, chodíš okolo kostola, no pestré sklíčka na temnom úzadí vnútornosti chrámu nepotešia oko tvoje: ty vidíš polepené háky-báky, a ačpráve sa ti páčia smelé oblúky oblokov a architektúra stavania, odchádzaš neuspokojený alebo ľahostajný. Dobrá kritika je kľúčom, ktorý otvára gotické dvere chrámu, je viac ako kľúčom, je umným, dobromyseľným interpretom, berie ťa za ruku a vovádza do vnútornosti chrámu! Ajhľa, ako premenili sa neúhľadné, zaprášené pestré sklíčka na vysokých oblokoch! Harmónia farieb okúzli oko tvoje sväté, vznešeným citom nadchnuté tváre svätých kynú ti v priezračnej, no niečo temperovanej jasnote. Ako ožili, zduchovneli oné mŕtve sklíčka, ako zriadila sa v súzvuk a krásu hŕba pestrých hračiek! I počína ti byť bližšou, jasnejšou architektúra, k srdcu ti pristúpi hlboký význam stavania! No tam vo svätyni, na oltári, tam v duši, v prehlbokej hlbine chrámu tají sa v zlate a briliantoch najvyššia svätosť, posledný a prvý základ celku: to je idea diela, to je myšlienka božská, ktorá je esenciou každého umeleckého diela!

Kritika, oná plodná, opravdivá kritika, je tým kňazom, ktorý ukazuje národu svätosť idey. Ona osvetľuje, pred oči stavia, nesie do povedomia ľudu umného tie najskrytejšie krásy geniálnych diel; ona robí prístupnými plody umelcov, hádže žiaru ducha i do temnejších kútov tvorenia. A tým nadobúda si tú samú, neobmedzenú zásluhu, čo samo tvorenie. Dva elektrické prúdy musia sa spojiť, aby z kovu vylúdili jasné svetlo. Ktorý prúd má väčšiu zásluhu o to svetlo, pozitívny či negatívny? Oba! Ony doplňujú sa, zrovnávajú, obapolne účinkujú, a len tak môže povstať iskra. A bez jasu a svetla, aký život? Bez elektriny duchovnej, aký pohyb? Bez emanácie, aké tvorenie?

Dvesto i niekoľko rokov ležali drámy Shakespearove po zaprášených archívoch divadiel. Len tu i tu v skazenej forme, hlúpymi režisérmi zhumpľované objavili sa na pokútnych prknách londýnskych predmestí, aby zmiesili brutálnu masu matrózov, nosičov a grizet. Čo prospel ľuďom vysoký duch, skrytý v písmach zlého herca Globu? Čo prospelo umeniu, že celý svet ideí, príroda, celé človečenstvo malo v Shakespearových dielach už hotové zrkadlo, no zatiahnuté fáteľom, poovešané hnusnými pavučinami.

Ani nie Anglia, no Germánia siahla po metle, aby odstránila z cudzieho zrkadla pavučiny a prach. Schlegel a Tieck uvili si nesmrteľné vence, lebo osvietili kritikou Shakespeara, onou širokou, tvorivou, opravdivou kritikou, o ktorej dnes hovoríme. I svet žasol! Nemci naučili Angličanov ceniť a poznávať Shakespeara, a môžeme smelo tvrdiť, on prináleží teraz v pravej polovici Nemcom; ich zásluha kritická darovala ľudstvu celý systém svetov, odokryla nové ostrovy, na níchž jasá sa skvelá, nádherná príroda tropická. Bez tejto kritickej, oceňujúcej účinnosti Schleglovej bezplodná bola by dráma shakespearovská, mŕtvy driemal by Hamlet, práchniveli by večné postavy Júlie, Ofélie, Shylocka, Othella, Heinricha IV., Leara a ako sa volajú tieto typy, tieto tvorby ducha básnikovho.

Rovným spôsobom vzkriesili kritickí duchovia mnohých veľkých poetov, ktorí mali nešťastie žiť v nekritickej dobe alebo v smutné časy falošnej kritiky. Nuž veď neuplynulo ešte veľa času, čo sám veľký Homér skúsil trpké odsúdenie. Pozrime na ocenenie Byrona: ako veľkí  duchovia zaoberali sa ním, ako sám Macaulay odhodil štátnické pero a píše epochálne eseje o tomto silnom básnikovi! Blahoslavený génius, ktorý našiel takého interpreta, takého kritika! Vezmime si veľkých ruských spisovateľov: aké myšlienky, hádky, ocenenia budia oni v národe! Každá nová novela Turgenevova bola svojím časom udalosťou, o nej živo ozvala sa kritika, tá blahonosná, uvažujúca, interpretujúca, objasňujúca kritika. V spoločnosti ruskej, ktorá je omnoho vyvinutejšia, na slobodnejších osnovách založená než ktorákoľvek západná, žijú postavy z diel Puškinových, Gribojedovových, Gogoľových, Gončarovových. Rieknete o niekom „to Oblomov“, i celá spoločnosť vie, čo s tým chcete, rieknete „to Bazarov“, i hneď načrtáte tým istý typ, rieknete „Nozdrev“, a každý vie, akého človeka tým chcete označiť! To zásluha nie samých tvorcov, to zásluha i kritiky, ktorá objasnila, uvšeobecnila a ocenila tvorby básnikov.

Nuž poviete: to stojí o literatúrach tak hlbokých a bohatých, ako spomínaš. Nuž ale aký zmysel majú slová tvoje pod čiarou „Národných novín“, ktoré sú orgánom malého, duchovne mordovaného národa slovenského? Kdeže u nás tie chrámy so sklomaľbami, do ktorých by nás uviesť mohol múdry mentor kritiky?

No mentor kritiky uvádzať vie nielen do nádherných chrámov, no ale i do skromnejších stavísk. Oné chrámy nepovstali naraz. Najprv boli i tam chaty, domky, domy, a len neskôr velebné stavby.

U nás leží úhorom opravdivá, inštruktívna, plodotvorná kritika – až na malé výnimky v minulosti, a ešte chatrnejšie v prítomnosti. Dôkazom tohto tvrdenia je nepravdepodobný – no verný fakt, že náš prvý básnik Sládkovič u nás posiaľ – už dávno tlačí ho zem radvanského cintorína – náležite uvážený, ocenený a umne interpretovaný nebol. Urobili to za nás s väčším-menším úspechom dr. Píč po rusky, J. Vlček po česky. Tieto dva odzyvy, pravda, nachádzajú sa vo väčších pojednaniach, naskrze nie sú dostatočné, aby uviedli celé obecenstvo naše do chrámu Sládkovičovej poézie, už pre úzkosť priestoru. Ruské pojednanie dr. Píča je takmer neznáme u nás. Vlček pojednáva v malom pomerne spise o celej novšej spisbe slovenskej, a tak jednému, bárs i tak zvláštnemu zjavu nemohol priveľké miesto venovať, ačkoľvek tento spisovateľ veľmi umne a hlboko nazrel do veci. Tretí spisovateľ, pojednávajúci o Sládkovičovi, Grossmann, týka sa v záslužnej práci svojej viac biografie ako kritiky. Nuž tak môžeme tvrdiť, že náš prvý poeta, náš ľubimec, naša pýcha, on, ktorý nám česť robí i za hranicou, muž, pred jehož duchom i vzdialený nám maďarský um nezostal ľahostajným, nenie u nás a skrze nás uctený úvahou väčšou, dôkladnou, ktorá by ho udomácnila, rozšírila, ktorá by poukázala jasne a zreteľne na jeho skvelosti, snáď i na poklesky; ktorá by ho pripravila pre široké kruhy, semeno, ktoré on sial, pokropila vlažným, zúrodňujúcim dažďom. Keď sme prvého tak uctili, nedivme sa, že ostatní vyšli celkom prázdni – slovenská kritika ani nevie, že jestvoval a jestvuje Kubány, Kalinčiak, Kráľ, Dohnány atď., atď., ona spí snom zakliatej kňažnej.

Snáď by bola slabá? Áno, slabá by bola. Nič nevyskočí silné a hotové zo zeme! Ako tvorenie potrebuje cvik, čas a vývin, tak i kritika. No u nás tvorenie predstihlo kritiku, preto pri všetkej svojej kráse nevniklo do našej inteligencie, preto je ona chladná, apatická proti každému dielu, a jestli ho kúpi, tak to urobí z veľkej čiastky z dobroty slovenského srdca a patriotizmu. Smutná bola by štatistika nerozrezaných (no zaplatených) slovenských knižiek, smutná preto, že dielo, ktoré nevnikne do vedomia a svedomia národa, je grmancom, je nepotrebnosťou, je haraburdím, ktoré nám zavadzia v temnej komore.

Razom nedá sa kritika stvoriť, tak ako sa nedá vyčarovať tvorenie. No už je tu čas, aby sme prestali hlivieť v tomto ohľade. Viem, že mnohí a mnohí hlboko premýšľajú o tom, čo čítali, a prišli sami v sebe k zrelým rezultátom! No oni podržujú plod myslí svojich u seba a pre seba! Prosíme ich menom slovenského vývinu, aby sa vyhovorili, aby napísali dojmy svoje a podali do niektorého časopisu. Každý umný redaktor s potešením pozdraví takýto ruch a popraje milerád miesta vo svojom časopise. Zakiaď sa nevyvinie u nás kritika, nemožno očakávať pokrok vo vývine národného povedomia a duchovného života. Dažďa želáme si na vyprahlé pole slovenskej spisby!

NÁRODNIE NOVINY 1882, č. 53.