Vajanský.

Zvláštne sú slovenské pseudonymy. Do niektorého z nich akoby sa bol chcel vliať obsah celého života.

V pseudonyme „Vajanský“ svietia svätojánske ohne. Ohne, ktoré sa rozvatrujú na stráňach dedinských v predvečer Jána Krstiteľa, no súvisia nepochybne i s tradíciou staršou, predkresťanskou. Poézia básnikova ukazuje, akú rolu hrali ohne tieto v jeho obrazotvornosti. Spomína ich na mnohých miestach. A o ich starobylosti nepochyboval. Poprevratový piesňový výskum slovenský doložil túto pieseň v tvaroch prazvláštnych, pieseň vajanskú.

A ty Jano Vajano
Vajanečko, huj!
Nanosil sa krahulec
na Hamalvov ukolec
Vajano!

Svätojánske ohne svietia z rozhrania pohansko-kresťanského. Tvar „Vajano“, „Vajanô“ pokladá sa za predkresťanský. No predkresťanským zdá sa byť aj meno Ján. Biblický Ján v staroslovanských textoch zachováva sa analogicky s Ivanom, ktorý zápasil, zdá sa, dlho so slovenským Jánom i u nás, až podľahol. Zachovávajú ho mená Ivančiná, Vančo a pod. a u Maďarov názvy ako Szentiván a podobné.

Obrad svätojánskych ohňov je prekrásny, fantastický a podstatu má erotickú. Kŕdeľ chlapcov a dievčat vyvažuje sa v jeho piesňach peknou rytmickosťou. Chlapci skáču cez oheň, cez kúdol dymu. Ujúkanie znie z vŕškov doďaleka pod hviezdnatou oblohou.

Ján Krstiteľ je postavou predstavujúcou veľké obraty, znovuzrodenie. I vajanská slávnosť, nakoľko cíti sa ešte v obrade z podstaty predkresťanskej, takú mohla mať podstatu. Je súčasná s prielomom z jari do leta. Je kulmináciou jari. I Sládkovič ho tak interpretuje v známej svojej básni Na Jana.
(s. 88)

Svetozárovi Hurbanovi bližšie som sa prizeral, ako človeku občianskemu, v Novom Meste. Prišiel ta z Martina na pohreb Júliusovi Markovičovi. On z Martina, ja, študent ešte, z Bratislavy. Bolo na prahu svetovej vojny. Svetozár Hurban zdal sa mi človekom drsným. Mračným bol. K mládeži neprívetivým. A hovor jeho bol prudký a nejasný. No zjav jeho jednako podmaňoval. Cítil si, že v tele tom, skôr krehkom než junáckom, duša bola mocne pohýbaná. Duch nejakou éterickosťou svietil v zjave. Akoby sa pritom rytmicky šíril a zužoval. A nadovšetko včleňoval do svojho rytmu. Nehovoril mnoho, ale i mlčanlivo pôsobil. V mlčaní jeho bol vždy onen „svätý nepokoj“. V pohybe fúza pohla sa duša a hnutie duše bolo i v pohybe ktoréhokoľvek prsta alebo jeho článku.  Oči nemal veľké, ale duša v nich sústredená bola ako v ohniskách.

Vídal som Hurbana i v Martine. Ale trma-vrma národných slávností zmyla mi jeho obraz z duše. V rodičovskom dome čúval som hovoriť o ňom s veľkou úctou. No v sporoch jeho s hlasistami mňa skôr na ich stranu tiahlo. Pravda, mňa, dorastajúceho, zastihla už skôr len ozvena týchto bojov v Prúdoch. Ako študent, pamätám sa, provokúval som vše, aspoň v duši Vajanského. Pozdejšie z Krajného, kde som bol kaplánom u Michala Bodického, pokúšal som sa provokovať ho i písmom. No múdra redakcia Prúdov také moje veci neuverejňovala. Oni radšej pichali Škultétyho.
(s.94-95)

Postava mladého Vajanského nad hrobmi, nad hrobmi štúrovského pokolenia, ktorého predstaviteľov každým rokom ubúdalo, i nad rumami Matice slovenskej, mala zvláštne kúzlo. Na tmavom úzadí rokov 1870-tych, z ktorých vystupuje do popredia, svieti tým jasnejšie. I zjav jeho s plnou bradou, s okom smelým a zadumaným v jednom pôsobil. I fakt, že bol synom veľkého otca. „Otca národa.“ I že bol človekom vzdelania nevšedného. Rozhľadu širokého. I že do malého sídla slovenského duchovného života doviedol patricijku bratislavskú, Idu Dobrovitsovú, paniu zvláštnej jemnosti a duchovnej výšky tiež nepochybne.
(s.96-97)

V jeseni 1878 Svetozár Hurban prišiel do Martina, do redakcie. O rok zatým prišiel do Martina i Škultéty. V prvé dni októbrové 1879. Ale Škultéty nie hneď do redakcie. Roku 1879 boli štyria redaktori: Ambro Pietor, Mikuláš Štefan Ferienčík, Ďuro Čajda a Svetozár Hurban. Ferienčík o rok zatým umrel a na miesto tak uprázdnené prišiel do redakcie i Škultéty, v máji 1881.

Škultéty a Vajanský boli zvláštnou dvojicou. Spolu začali vydávať Slovenské pohľady, roku 1880, ale Škultéty skoro zatým; hneď v 2. ročníku ustúpil Vajanskému, ktorý určoval charakter i prvého ročníka sám. Po desiatich rokoch zas vystúpil Škultétymu Vajanský. Škultéty prevzal Slovenské pohľady roku 1890. Všetky potrebné podrobnosti o tom, aký bol Martin na prahu rokov 1880-tych, ako sa v ňom žilo, cítilo a myslelo s presným datovaním nájde si čitateľ v citovanej knižke Ormisovej.

Sila Škultétyho bývala často v mlčanlivosti. Nerád hovoril o veľkých veciach. S obavou sa ich týkal. O toľko spoľahlivejší bol v glosovaní života domáceho i v tom, čo s ním súviselo. Vo Vajanskom bolo ešte niečo z veľkorysosti romantickej. Škultétymu myšlienky o európskych veciach, o filozofickom a umeleckom kvase tiež neboli cudzie. No pekné gestá a kovový hlas Vajanského – spisovateľa on podmaľúval mlčaním.

O toľko veľkorysejší bol Vajanský.

V každom čísle Slovenských pohľadov, ako ich vydávať začal, Európa tanula mu na mysli. Povedal by si: Európu poťažkával na dlani. A to v úvahách i v poézii.

Ako to jeho zaujímala politická konštelácia štátov európskych a jej pohyby. Ako hľadal novú interpretáciu národnostnej otázky. Ako ho pálila otázka židovská. Rusko. A Anglicko znovu a znovu.

Informovanosť básnikova nebola príliš veľká. Práce štatistické ďaleké boli jeho povahe. Ale cítil život európsky. Reagoval na jeho rytmus prudko a svojím spôsobom.
(s. 98-99)

Ako je to ďaleko od zbojníckej Poľany Sládkovičovej. A ako ďaleko i od poézie, ktorá sa skoro zatým rozvila v epike Hviezdoslavovej.

A vidíte, v tom, čo poéziu túto, zo slovenskej tradície vyrastenú, tak veľmi ďalekou robí od nej, v tom je samobytnosť Vajanského.

Vajanský je urbánny typ Slováka. Nič agrárneho v ňom. I vzťah jeho k prírode je vzťah človeka mestského. Je schopný i na drobnomaľbu z prírody (Gnom), ale ako tam cítiť, že vybehol do prírody spomedzi kníh. Koketuje s historickou epikou, ale cíti sa, že ani ona je nie jeho živlom.
(s. 103)

No pltník alebo drotár Vajanského nie je fantómom. To sú živé kúsky slovenského tela. A zväčša boľavé. Vredy alebo aspoň zapáleniny. Pravda, drotára nie Vajanský objavil. Svorne akceptovali ho za reprezentanta slovenskej biedy Česi i  Maďari. Vajanský ho len znovu a veľmi intenzívne zacítil. A v jeho predstave je viac smútku než revolty.

Z čoho je ten smútok drotársky? U Vajanského on cíti sa s celou horkosťou. Drotárstvo sa pári so sirobou. Ani otca, ani matere. Je v ňom religiozita. Čo z dediny vidí sa najďalej, je vežička kostolíka. Sedliacka podstata, v zemi zakorenená. V zdrapoch svojho dedinského kroja chodia drotárici po svete. Sú čímsi medzi sedliakom a robotníkom mestským. Medzi roľníkom a proletárom. Túlaví vtáci. „Ako dzive husi.“

Podstata je sedliacka a ona, spárená s proletárstvom, rezultuje v smútku. Drotári sú vtáci v zemi zakorenení. Lietajú a jednako ich uzda nepustí. Rodná dedina drží ich psychicky, no chleba im nedá. Hadistý chodník. Vyháňa i vracia. Nemáš iného miesta vo svete a jednak musíš do sveta. Musíš akýmsi dedičným zákonom. Lístok vo vetre. Lístok vetrom unášaný.

A dívajte sa, aká biela je duša tohto proletárika Vajanského. Na temeni cíti žehnajúcu ruku otcovu. Teplotu dlane otcovej, kdekoľvek chodí. Záblesk otca akýsi, ktorým sa smútok proletársky pozlacuje. Taký je Vajanský.

Pltník je mračnejší. Jeho nie vietor nesie, ale voda. A nad ním čierne mraky letia. Z legendy o Svoradovi známe je, ako krúžil nad Váhom, na mieste, kde ležalo telo svätcovo, orol. Tento motív u Vajanského premietol sa spätne. „Havrani, havrani, kŕdeľ váš postí.“

No cítia sa u Vajanského i kŕdle za more unikajúce. A ešte sviežejšie hromadné prúdenie sezónnych robôt. No a najžeravšia zo všetkého je bieda detí.

Vajanský nevrástol ešte náležite do pokolenia realistického, nuž i v takýchto jeho motívoch nie švábkou vypeľhané bruchá detí vidia sa a veci podobné. No skratky jeho mocné sú. Úderné. Havran môže nakŕmiť svoje mláďatá i vlčica.

Lež tam v lono hory
nejde nik, neletí
Čože to za tvory
v biede bez pomoci?
To slovenské deti.

Muzika Mikuláša Schneidera-Trnavského neskôr takéto veci dobre vystihla v poézii básnikovej. Prudkosť jeho slov i vibráciu subtílneho v nich citu. Lebo niet strofy u Vajanského, ktorá nezunela by istým polyrytmom, polyrytmiou. I niet slova, žeby nezazunelo zmyslom mnohonásobným ako každé pravé básnické slovo. Duša básnikova je mnohostrunná, nuž i vonkajší svet, kdekoľvek dotkne sa ho, rozzuní sa akordmi.
(s. 104-105)

Vajanský často sa porovnáva s Turgenevom a je v tom zmysel. Jeho sila, ako i sila Turgenevova je schopnosť byť objektívnym. Tej sily Dostojevskij, do seba prepadnutý, nemá alebo nadobúda jej len výnimočne. U Dostojevského i exteriér ľudí zmýva sa, len duša ich sa vidí lávovitá poväčšine, komoliaca sa ako stádo mračien na nebi. I tváre jeho akoby boli z hmoty napolo tekutej, nie-li plynnej. U Vajanského veci vidia sa. Veci i ľudia. No jednako je to pokrok od Turgeneva a veľký. Máš dojem, akoby on na Turgeneva hľadel zhora. Ale zhora tak, že úctu k nemu nestráca. Neznám krajšieho traktátu o Turgenevovi, ako to, čo je z pera Vajanského v doslove slovenského prekladu Otcov a detí, schystaného Milanom Ivankom. S takou úctou Vajanský o málokom písal. Cítil v Turgenevovi bod, o ktorý sa možno bezpečne oprieť. Steblo, po ktorom možno vyššie. Nezlomí sa.

Turgenev rástol v duchu východnom. Nikde nie je podstata Orientu taká ako v rozprávke Mumu. A potom prudko vyšinul sa na západ. Vajanského výchova bola západnícka a na Východ sa vyšinul citom svojím, ako driev už Kollár. Takto akosi sa skrížil Vajanský s Turgenevom v jednom bode. V jednom bode priestoru. Časovo rastie z neho ako z literárneho otca. To znamená, že predstavuje už novšiu literárnu etapu. Je ďalej od Turgeneva.

Čo do vidu umeleckého je Vajanský zjavom, ktorý by sa v literatúrach európskych placoval kamsi na polcestu medzi Lvom Nikolajevičom Tolstým a Alexejom Tolstým. Chýbalo mu len sústredenie na literatúru absolútne. Ako Škultétyho vedecká práca delila sa o iné veci, ktoré jej prevažnú časť pohltili, tak i umelecká práca Vajanského. No na niektorých miestach namakáš Vajanského umelca úplne vyhraneného. Veľkého umelca. Suverénneho.
(s. 111)

Po šesťdesiatke chytal sa Vajanského vše veľký smútok. Ako i  Hviezdoslava. To bol smútok zapadania starého sveta. Cítili ho pudovo. A bolelo ako všetko zanikajúce. Pri smrtnej posteli, za vojny, sedela mu žena Ida. Hovoril vraj: Masaryk mal pravdu. Neviem. Svedectvo o tom nie je absolútne. V svete Vajanského uceľovali sa dva svety. A ucelili sa.

Vo Vajanskom paberkovať budú stoletia.

V tých jeho raňajších prechádzkach, za tmy ešte, pri ktorých kráčal nemým ešte mestom, s plédom cez plecia prehodeným, zhurtujúc šantovne na železných rolniach židovských obchodov, bolo iste viac než obyčaj. Mali fyziologický podklad, fyziologickú vieru. Vajanský veril v ráno. Veril vo vzduch a vodu. Veril v slnce. Veril tak, ako grécky človek veril v svojich Apolónov, alebo Ján Hollý v svojich Stribogov. A v znovuzrodenie veril vierou evanjelia. Nad Martinom, juhovýchodne od mesta, pri Jahodníckom háji, pri prameni kyslej vody vítaval slnce. Slovo „lučezárny“ rozsvecovalo sa mu rado v štýle znova a znova. „Z tmy rodí sa svetlo“ – povedal raz pekne a zhustene.

Hovorí sa často o rusizmoch v jeho jazyku. Nehovorí sa o čechizmoch. Bedlivý výskum ukáže, že ich má v rovnováhe. Medzi Východom a Západom formovala sa osobnosť Vajanského, a to je v slovanstve: medzi ruštinou a češtinou. Štýl jeho nie je zemitý ako Kukučínov alebo Timravin, ani nie éterický ako Hviezdoslavov. Je čímsi medzi Hviezdoslavom a Březinom v podstate. Hviezdoslav žije celý v sfére organickej, Březina v sfére anorganickej. Hviezdoslav zrastený je s bylinami, stromami, zvieractvom, sedliactvom. Březina s fabrikami, nádražiami, laboratóriami. Hviezdoslavovo je mystérium driev, Březinovo je mystérium kovov. Hviezdoslavova je senzualita, Březinova je abstrakcia. Vo Vajanského temperamente spájajú sa dve sféry prudkými iskrami. Oheň a voda mieri sa v ňom,  kolidujúc i vzájomne sa oslobodzujúc, ako u Madácha. Hľadá rytmickú rovnováhu prírody a civilizácie, zmyslov a mysle, v tom je rytmus jeho života. Ak v štýle je človek, v štýle ho poznáš.
(s. 140-141)

ŠTEFAN KRČMÉRY: Veci na dne duše. Dva neznáme rukopisy. Pripravila Anna Zelenková. Martin; Praha : Vydavateľstvo Matice slovenskej; Slovanský ústav AV ČR, v. v. i., 2012.