Nová pieseň, v ktorej krutý Žid Gernutus požičia obchodníkovi sto zlatých pod podmienkou, že ak mu ich nevráti v dohodnutý deň, môže si z jeho tela vyrezať libru mäsa. Na melódiu piesne Čierny a žltý.

 

V Benátkach býval jeden Žid

a nepopiera nik –

ba tvrdí to aj kopa kníh –

že to bol úžerník.

 

Volal sa Gernutus a chcel

naveky tuším žiť.

Nič dobré ľuďom nerobil –

len klamal ich ten Žid.

 

Bol taký ako býval aj

Barrow Hogge – dešperát,

čo robil ľuďom iba zle,

kým neskrotil ho kat.

 

Bol ako hnoj, čo zapácha

na veľkom hnojisku,

a zo smradu je ľuďom zle,

kým hnoj je nablízku.

 

Nemohol ten Žid ani spať

pre svoju úžeru –

bál sa, že v noci zlodeji

mu skrýšu vyberú.

 

Mal srdce klepcu podobné –

kresťanov chytal doň.

Aj z huby sa mu valil smrad

a nemal núdzu oň.

 

Aj keď dal šiling manželke,

chcel úrok malinký.

Musela mu zaň manželka

vrátiť dva šilingy.

 

Z dohľadu nikdy nestrácal

svoj úžernícky cieľ,

nuž nečudo, že dojnicu

aj z manželky mať chcel.

 

Chýrečný jeden obchodník

mal blízko neho dom

a tak sa kvôli pôžičke

raz vybral za Židom.

 

Na jeden rok a jeden deň

sa prišiel zadlžiť –

pre priateľa mu požičať

sto zlatých mal ten Žid.

 

Akú chce, takú Židovi

ponúkal záruku.

No ten sa iba uškŕňal

na jeho ponuku:

 

„Čo po peniazoch! Čo už tam!

Veď zaplatíte včas.

Rád by som sa však zabavil,

kým zoberie ma fras.

 

Dajte mi sľub, čo istotne

rozveselí aj vás,

podpíšte sa mi,“ vraví Žid,

„na úpis pre ten špás,

 

že ja – ak by ste nestihli

dodržať lehotu –

si libru mäsa vyrežem

z vás ako pokutu.“

 

V druhej časti balady sa krutého Žida pokúsi obmäkčiť zhovievavý sudca. Na tú istú melódiu.

 

Obchodník dúfal splatiť dlh

do dňa a do roka –

podpísal úpis, tak sa stal

korisťou žraloka.

 

Nevyšiel obchodníkovi

ten nebezpečný risk –

stroskotali mu koráby,

čo mali priniesť zisk.

 

A jedného dňa, dobreže

neutrel čelom prah,

Gernutusovi zrazu stál

obchodník vo dverách.

 

„Peniaze nemám, končí sa

už moja lehota.

Hádam ma nechceš naozaj

pozbaviť života?“

 

„Len libru tvojho mäsa chcem,“

rozrehotal sa Žid.

„Začalo sa to ako špás,

treba ho dokončiť.“

 

Neoblomný bol Gernutus:

„Je čas, keď platiť máš!

Ak nezaplatíš, splň svoj sľub!“

A zavolal Žid stráž.

 

Dal obchodníka uvrhnúť

do oceľových pút

a podal naňho žalobu,

a tak sa konal súd.

 

Obchodníkovi priatelia

plakali zúfalí,

život mu chceli zachrániť,

Židovi núkali

 

aj päťsto zlatých za tých sto

a chceli doložiť

dvetisíc, ba aj tritisíc –

neoblomný bol Žid.

 

Keď desať tisíc ponúkli,

ten Žid im nanovo

povedal: „Libru mäsa chcem.

Sem s ňou a hotovo.

 

Nepotrebujem peniaze,

zlata mám viac než dosť.“

Aj sudca Žida vyzýval

prejaviť láskavosť:

 

„Tisícku ber si, keď ti ju

dávajú, aj ten kus

mäsa si odrež, život však

mu neber, Gernutus!“

 

„Nie,“ vraví Žid, „ svoj úrok si

odrežem, odkiaľ chcem.

Keď chcem, aj so srdcom mu ten

kus mäsa odrežem.“

 

Videli, že niet pomoci,

priatelia zúfalí

a nad Židovou krutosťou

už iba vzdychali.

 

Na obchodníka ostrý nôž

už vyťahuje Žid,

nevinnou krvou chystá sa

pôžičku zúročiť.

 

No tesne predtým, než mu nôž

do srdca zabodol,

„Nie!“ skríkol sudca. „Nerež! Stoj!

Inak som rozhodol.

 

O libre mäsa hovorí

tvoj úpis – ale nie

o krvi. Ani kvapôčka

nech teda nekvapne!

 

Tvoj úpis mäso spomína –

o krvi nevraví.

Môžeš si libru mäsa vziať –

no iba bez krvi.

 

A keď mu mäsa vyrežeš

len o gram viac, si vrah.

A o to, že ťa potom dám

obesiť, nemaj strach!

 

Len rež, keď chceš! No vopred ten

kus mäsa v duchu zváž!

Ak o gram menej vyrežeš,

aj tak sa zahojdáš.“

 

Gernutus zúril: „Ako mám

prísť teraz k úroku?

Za desať tisíc zlatých sa

vzdám svojho nároku.

 

Zaplaťte ich a môže ísť.“

„Nie!“ zvolal sudca zas.

Tých desať tisíc zlatých vziať

už odmietol si raz.“

 

„Tak nech mi aspoň vráti to,

čo dlhuje mi rok.“

Povedal sudca: „Ani to.

Taký je rozsudok.

 

Zrušenie dlhu – to je trest

za tvoju ukrutnosť.“

„Ó,“ zvolal Žid, „tá ukrutnosť

ma stála viac než dosť.“

 

Vám, dobrí ľudia, prezradiť

chcem ešte nakoniec,

že veľa takých zloduchov

je vôkol nás aj dnes.

 

Len za mamonom ženú sa

tí lotri po svete,

do svojich klepcov chytajú

nevinné obete.

 

Ochraňuj, Bože, pred nimi

i mňa i zbožný ľud

a za zlo, ktoré páchajú,

im chystaj Boží súd!

 

KONIEC

 

 

Preložil ĽUBOMÍR FELDEK