Mnohí básnici nie sú básnici z rovnakého dôvodu, prečo mnohí zasvätení ľudia nie sú svätí – nikdy nedokážu byť sami sebou. Nikdy sa im nepodarí byť jedinečným básnikom alebo svätcom podľa zámeru Božieho. Nikdy sa nestanú človekom alebo umelcom, ktorý je povolaný vo všetkých okolnostiach svojho vlastného života. Premrhajú roky v zbytočnej snahe napodobniť niekoho iného – iného básnika alebo svätca. Sú presvedčení a absurdne to zdôvodňujú, že sa musia stať niekým iným. Niekým, kto zomrel pred dvoma storočiami a žil v úplne odlišných životných podmienkach než oni. Svoje telá a mysle vybičujú v beznádejnej túžbe získať skúsenosti niekoho iného, či písať básne niekoho iného alebo vlastniť duchovnosť niekoho iného. No v napodobňovaní iných sa môže skrývať silný egoizmus. Ľudia sa ponáhľajú nájsť svoju veľkosť kopírovaním toho, čo je populárne. Sú príliš leniví, aby vymysleli niečo lepšie.

Náhlenie ničí rovnako svätcov, ako aj umelcov. Chcú rýchly úspech a ženú sa za jeho získaním natoľko, že si nedožičia čas, aby boli sami pred sebou pravdiví. A keď ich začne prenasledovať toto bláznovstvo náhlenia, argumentujú tým, že vraj aj samotné náhlenie je istý druh úprimnosti a pokory.

U veľkých svätcov sa dokonalá pokora snúbi s dokonalou úprimnosťou, prakticky sú v nich úplne zjednotené. Svätec je iný ako ostatní práve preto, že je k sebe úprimný a pokorný. Čo sa týka bežného života, pokora stačí na jeho naplnenie. Neznamená to však, že podstata pokory nás všetkých robí rovnakými. Naopak; pokora znamená, že sme presne tá osoba, ktorou skutočne pred Bohom sme. A keďže neexistujú dvaja rovnakí ľudia, ak sme pokorne sami sebou, nik iný v celom vesmíre nebude ako my. Túto jedinečnosť však v každodennom živote jasne nevidno. Nebadať ju na našom vzhľade, neprejavuje sa ani v názoroch alebo v záľubách, ani v tom, akým spôsobom pracujeme. Je to čosi, čo je hlboko v duši. V skutočne pokornom človeku bežné prejavy ľudí, ani ich zvyklosti nevyvolávajú konflikt. Svätých nenadchnú jedlá, ktoré ľudia jedia alebo nápoje, ktoré pijú, ani čo si obliekajú, či vešajú na steny svojich domov. Pre nich otázkou života alebo smrti (či sa prispôsobiť alebo nie) je – či tieto bežné veci nevyvolávajú v duši zmätok a napätie. Pokorný človek všetky podobné veci vo svete ignoruje a zo sveta si berie iba to, čo mu pomáha nájsť Boha.

Celkom jasne vie, že to, čo je užitočné pre neho, môže byť zbytočnosťou pre niekoho iného, a že to, čo inému pomáha stať sa svätým, jeho môže zničiť. Preto pokora prináša so sebou hlboké zjemnenie ducha, vnútorný pokoj, taktnosť a zdravý úsudok, bez ktorého niet zdravej morálky. Nie je pokorou zotrvávať v tom, aby sme boli niekým, kým v skutočnosti nie sme. Je to podobné, ako keby sme hovorili Bohu, že vieme lepšie ako On, kto sme a kým by sme mali byť. Ako môžeme čakať, že dôjdeme do cieľa svojej cesty, ak si zvolíme cestu, ktorá vedie do cieľa iného človeka? Ako môžeme dosiahnuť vlastnú dokonalosť, keď žijeme život niekoho iného? Jeho svätosť nikdy nebude naša; to my musíme mať pokoru pracovať na svojej spáse v temnote úplnej osamotenosti…

Byť sám sebou, teda tým človekom alebo umelcom, ktorým naozaj som podľa zámeru Božieho a nesnažiť sa byť nikým iným – vyžaduje hrdinskú pokoru. Budeme prinútení vidieť, že aj naša úprimnosť je len pýcha. Je to vážne pokušenie, lebo si nikdy nemôžeme byť istí, či sme úprimní k svojmu pravdivému ja alebo si iba budujeme obranu falošnej osobnosti, ktorá je stvorená s vlastným apetítom po uznaní.

Najhlbšej pokore sa však možno naučiť, ak zaujmeme postoj namáhavého udržiavania balansu. Rovnováhy medzi neustálou snahou – byť sám sebou bez prisilného nátlaku a tým, aby sme – nedovolili svojmu falošnému ja utvrdzovať sa s falošnými ja iných ľudí. DOKONALOSŤ nie je čosi, čo sa dá získať ako klobúk; len si zájsť na miesto, kde ich predávajú, niekoľko si vyskúšať, vybrať si ten, ktorý sedí a o desať minút odísť. No s podobným úmyslom ľudia niekedy vstupujú do kláštora. S nedočkavosťou sa chopia prvého smeru, ktorý sa im hodí, nasadia si ho ako klobúk na hlavu a prechádzajú sa s ním potom už celý život. Bez výberu hltajú náboženské knihy a nezastavia a nezamyslia sa, koľko z ich obsahu platí pre ich život, alebo čo z nich môžu uplatniť vo svojom živote. Ich hlavnou starosťou je, aby získali čo najviac vonkajších vecí a ozdobili sa vlastnosťami, ktoré ľahkovážne považujú za dokonalosť. Ďalej sa prechádzajú v šatách, ktoré boli vystrihnuté na mieru iných ľudí a iných situácií.

A ak to robia dôkladne, ich duchovnú pretvárku začnú iní obdivovať – a podobne ako úspešní umelci – stanú sa komerční. Potom im už nezostáva veľa nádeje. Sú to dobrí ľudia, to áno, ale sú mimo. Ich vynaložená a dobre mienená energia je len plytvaním. Uspokojili sa so svojou vlastnou značkou svätosti a s dokonalosťou, ktorú si utkali sami podľa vlastnej fantázie.

Takáto „svätosť“ je iba ovocím vzájomného pochlebovania. „Dokonalosť“ svätého je čosi, čo utvrdzuje blížnych v ich vlastných predsudkoch a pomáha im zabudnúť, čo všetko im chýba zo zásadných princípov správania sa v duchovnom živote. Vo všetkých to vyvoláva pocit „pravosti“, že sú na „pravej“ ceste a že Boh je „spokojný“ s ich kolektívnym spôsobom života. Preto nie je potrebné nič meniť. A každý, kto namieta voči takejto situácii sa podľa nich mýli. Svätosť „svätého“ tu je na to, aby ospravedlnila úplné vylúčenie tých, ktorí sú „nesvätí“ – teda tých, ktorí sa neprispôsobia.

Tak je to aj v umení alebo v literatúre. „Najlepší“ básnici sú tí, ktorí dokážu byť úspešní spôsobom, ktorý vyhovuje našim súčasným predsudkom o dobrej poézii. Sme nároční a žiadame, aby boli dodržané stanovené normy, a ani neuvažujeme o umelcovi, ktorý píše trochu iným spôsobom, ktorý má iný štýl. Nečítame ho – neodvážime sa, lebo keby nás odhalili, boli by sme v nemilosti, vylúčili by nás.

Šikovný druh sebaistej podlízavosti, zvláštna kombinácia ambícií, zaťatosti a pružnosti, „tretie ucho“, ostro naladené na najjemnejšiu moduláciu módneho klišé – to všetko nám umožňuje, aby nás prijali ako svätca alebo génia, ak sa prispôsobíme správnej skupine. Prídu aj výčitky a obvinenia z druhej strany, no spôsobia nám len veľkú radosť, lebo prichádzajú zo skupiny, ktorá je vylúčená. A teda výčitka od takejto skupiny je vlastne pochvala. Možno nás nebudú veľmi vychvaľovať, ba dokonca ani naši priatelia nie, ale presne vedia, kam smerujeme. Úplne prijímajú náš stav, chápu nás. Sme kanonizovaní. Sme stelesnením ich vlastnej samoľúbosti.

Jeden z prvých znakov svätca je, že iní ľudia nevedia, čo s ním. Naozaj si nie sú istí, či je blázon alebo len domýšľavý. Musí to byť prinajmenšom pýcha, keď ho straší nejaký jedinečný ideál, ktorému okrem Boha nik iný celkom nerozumie. Neuveriteľne ťažko sa mu vo vlastnom živote uplatňujú všetky abstraktné normy „dokonalosti“. Zdá sa mu, že nedokáže svoj život uviesť do súladu s posvätnými knihami…

 

MERTON, Thomas: Semená kontemplácie. (Seeds of contemplation, 1949, v revízii New Seeds of Contemplation, 1961. Elektronicky voľne dostupný neznámy preklad upravila Stanislava Matejovičová)