Čím by sme v 20. storočí boli bez Michala Kováča – váženého Miša Kováča- Adamova – emeritného správcu Matice slovenskej, ktorý sa 24. mája 2015 dožil v plnej sviežosti požehnaného veku osemdesiatich piatich rokov – Matica slovenská, Slovenská národná knižnica, slovenská kultúra, slovenská literatúra, slovenské divadlo, slovenské múzejníctvo, slovenská bibliografia, ale i muzeológia, teatrológia, v konečnom dôsledku mesto Martin – čím by bez neho bolo slovenské kresťanstvo a čím by bolo Slovensko?

Naznačené otázky sú správne: dotýkajú sa ťažiskových oblastí, do ktorých počas dlhého a neobyčajne plodného života Michal Kováč takrečeno denno-denne vstupoval. Ale pohyboval sa aj v mnohých ďalších sférach slovenského kultúrneho a umeleckého života. Rodák zo Zlatých Moraviec, milovník svojho rodného kraja, sa  slovenského „veľkého sveta“ slovenského dotýkal od útlych rokov: v Topoľčiankach, ktoré navštevoval, mal možnosť vídať letovanie prezidenta medzivojnovej Československej republiky, Tomáša G. Masaryka. Neskôr ako študent divadelnej vedy zblízka spoznal významné osobnosti slovenskej i českej kultúry a literatúry, ako aj bratislavského i pražského univerzitného života.

Osud ho pozval do Martina v kritickom čase váženej a rešpektovanej Matice slovenskej, ktorú sa usiloval vtedajší komunistický politický režim manipulovať. Zlikvidoval jej spolkovú a vydavateľskú základňu práve tak, ako zničil celé storočie budovanú slovenskú spolkovitosť, a tým aj pevne vytvárané základy slovenského hospodárskeho, kultúrneho života a vedomia. Ak by do Matice slovenskej v tom čase neprišli mladí a odvážni ľudia – a medzi nimi práve Michal Kováč, odkaz slobodnej a činorodej Matice slovenskej by sa bol sotva zapísal do sŕdc mladých generácií, ktoré po roku 1954 oddane budovali Slovenskú národnú knižnicu pod označením zlikvidovanej Matice slovenskej. Jestvujú o tom jedinečné dôkazy, z ktorých pri jubilejnej príležitosti vyberieme aspoň dva. Prvým z nich je storočnica Matice slovenskej, ktorá sa uskutočnila v roku 1963 a predznamenala politický a spoločenský odmäk 60. rokov 20. storočia: Slovensko sa opäť raz, ako predtým mnohokrát, zišlo v Martine a dôstojne spomínalo na staré dobré časy matičného charakterného a obetavého Slovenska. Podujatie, uprostred ktorého bol položený základný kameň novej budovy Matice slovenskej – Slovenskej národnej knižnice na Hostihore, sa uskutočnilo v jedinečnej koncepčnej a organizačnej réžii vtedy mladého, tridsaťtriročného Michala Kováča. Druhým môže byť veľkolepé pochôdzkové divadlo Miša Kováča-Adamova, ktoré nemalo a nemá páru v slovenskom divadelníctve: Matica v dejinách – Dejiny v Matici. Odohralo sa v roku 1988 v priestoroch Martina za účasti 3 000 hercov a za mimoriadnej účasti nadšených divákov na všetkých kľúčových historických miestach mesta – tentoraz na počesť 125. výročia založenia Matice slovenskej. Niet lepšieho argumentu o rešpekte, ktorý v tom čase požívala Matica slovenská a niet vhodnejšieho príkladu o spôsobe, akým bolo ešte pred štvrťstoročím možné osloviť matičnou myšlienkou Slovensko a Slovákov – podporiť a povzbudiť ich túžby za slobodou a kultúrou vzájomnosti.

Michal Kováč si podobne v rokoch 1993 a 1994 počínal aj ako správca Matice slovenskej. Pôsobil v tomto postavení krátko – približne jeden rok. Jeho spolupracovníci si vďačne pamätajú, koľko prekážok v sporoch s vtedajším Výborom Matice slovenskej musel prekonať, keď dôsledne bránil záujmy inštitučnej zložky, ktorú kompetentne riadil a navonok dôstojne zastupoval, a to tak v oblasti jej významného postavenia vo vtedajšom slovenskom vedeckom a kultúrnom, osobitne knižničnom živote, ako aj konzekventnými postupmi vo finančných a hospodárskych otázkach. Korektný štýl vtedajšej matičnej politiky, ktorým sa Michal Kováč usiloval spájať a prepojiť Maticu slovenskú zvnútra, ako aj navonok, a to so všetkými relevantnými prúdmi a zložkami slovenskej kultúry, si získal vážnosť, narazil však na jednostranne orientovaný Výbor MS. Prišlo pyšné „poďakovanie“: po krátkom účinkovaní, pretože sa vedel principiálne vzoprieť, bol odvolaný. Niet pochýb, že to bola pre Maticu mimoriadna strata. Napriek všetkému sa nevzdával, z „matičného života“ neodišiel, angažoval sa na mnohých miestach, ako lektor a posudzovateľ dramatických festivalov, najmä v oblasti ochotníckeho divadelníctva (Scénická žatva, Palárikova Raková, Gorazdov Močenok, atď.). V neposlednom rade ako vážený predstaviteľ kultúrneho Martina v Rade národnej kultúry a tiež ako vysokoškolský učiteľ v Brne a v Badíne.

Mohli by sme o významných činoch a počinoch Michala Kováča napísať mnoho dobrého. V jubilejnom článku sa však jeho doslova mohutné dielo a účinkovanie nedá zaznamenať. No predsa nám treba pripomenúť aspoň jeho zásadný podiel na vybudovaní Pamätníka slovenskej literatúry – dnešného Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice. Bol jeho prvým riaditeľom. Normalizačné časy ho surovo odvolali. No nevzdal sa. Tak ako Pamätník v úlohe riaditeľa koncipoval, tak ho ako prostý pracovník vášnivo budoval, a to ako činorodé vedecké, zbierkové a kultúrne pracovisko s mimoriadnym dosahom na pestovanie slovenskej literárnej (a vôbec knižnej), ale i recitačnej kultúry. V normalizačných časoch sa stal rešpektovaným dramatikom. Pritiahlo ho bábkarstvo: v „bábkovom“ čase sovietskej okupácie dával prostredníctvom bábkových hier najavo odpor voči „tureckým“ – t. j.  sovietskym časom politického násilia. Za všetky jeho bábkové hry pripomeňme legendárne a nezabudnuteľné Tekvičky. Na spôsob pochôdzkového divadla napísal viacero hier o významných udalostiach martinsko-slovenských dejín, napríklad o Onódskom sneme alebo Memorande národa slovenského i Slovenskej národnej knižnice.

Napísal množstvo článkov, štúdií, významné bibliografie i vedecké monografie, napríklad z oblasti literárnej muzeológie a teatrológie.

Jubilujúcemu Michalovi Kováčovi, ktorý i vo vysokom veku činorodo pracuje, angažuje sa v oblasti kresťanského divadelníctva, ako aj v ďalších kultúrnych oblastiach, publikuje v rozličných periodikách a denno-denne meria cestu do budovy Slovenskej národnej knižnice, o ktorú sa jedinečne pričinil, posielame vďačný pozdrav všetkých Martinčanov, Turčanov, Slovákov súcich na dobré slovo s váženým Michalom Kováčom.