Mária Rázusová-Martáková sa narodila 28. júna 1905 vo Vrbici, študovala v učiteľskom ústave v Prešove, učila v Dolnom Srní, v Bratislave a Martine. Kĺbový reumatizmus ju však prinútil opustiť povolanie a sústrediť sa len na literárnu tvorbu pre dospelých, no predovšetkým pre deti. Mária Rázusová-Martáková sa stala „v čase“ redaktorkou matičnej edície Dobré slovo, či 19 rokov od založenia časopisu Slniečko aj jeho redaktorkou. „Poetka detstva a bolesti“ zomrela 5. augusta 1964 v Bratislave.

Do literatúry pre dospelých vstúpila Mária Rázusová-Martáková neskôr než do detskej. Avšak z jej literárnych skúseností možno spomenúť najmä preklady francúzskych drám Hernani (1940) od Victora Huga a Rostandovho Cyrana z Bergeracu (1939), „prameň veľkého básnického divadla“, ktoré sa presadzovalo v čase naturalistického francúzskeho divadla, teda oproti nemu. A práve zo Cyrana z Bergeracu vyberám fragment, ktorý naznačuje, že prekladateľka Mária Rázusová-Martáková dobre poznala (nielen) romantickú tradíciu a princípy francúzskeho divadla, ale ponúkla aj kvalitný preklad, ako predpoklad kvalitatívneho vzostupu slovenského divadelníctva. Dnes si zaslúži aj jej dielo, aby sa využila „nevypätá prepiatosť“ ako princíp výpovede o vzácnom človeku.

„Z princípu však, druh môj, a pre príklad iným
všetko dľa presvedčenia ja prepiato činím. (…) Ale spievať,
rojčiť a smiať sa, byť sám, so slobodnou vôľou,
mať bystré oči orla a hlas spieža zvonov,
širák, ak zachce sa mi, sotiť nabok smelšie,
biť sa za nie aj áno, abo písať verše,
nedbať na slávu, ni na úsmev Fortúny,
len, ako rojčím, púť opísať do luny,
nebásniť nikdy o tom, čo by nemal v duši,
a riecť si skromne pritom: „Milý môj, sa sluší
pristať na kvety, plody, ba aj lísťa mladé,
hlavné je, keď to trháš v svojom vlastnom sade!“
Napokon, ak by triumf pošťastil sa nový,
nemusieť nikdy za to splácať Caesarovi,“

(Bratislava: Tatran, 1966, II. dejstvo, 8. výstup, s. 110 – 112).

Mária Rázusová-Martáková preložila aj rad diel z ruskej literatúry, medzi nimi je Drevený zámoček, ruské ľudové rozprávky pre deti – Drevený zámoček, Repa, Vlk a kozľatá, Pampúšik, Máša a medveď… A tie rámcujú nie jedno, ale takmer každé detstvo, pretože z nich zaznieva/lo ako ozvena posolstvo o spolupatričnosti a vzájomnej pomoci aj (pre) tých najmenších:

„Zasadil dedko repu. Repa narástla veľká-preveľká. Chcel dedko repu zo zeme vytiahnuť: ťahá-poťahuje, vytiahnuť nemôže! Zavolal dedko babku…“

(Bratislava: BUVIK, 2010, s. 8).

A spieva sa, aby sa dieťaťu pripomenulo, že dobro a zlo, detská naivita a prefíkanosť, spravodlivosť a nespravodlivosť sa stále premeriavajú a budú premeriavať vo svete:

„Ja som pampúch-pampúšik
po truhlici škrabaný,
po múčnici metený,
na pekáči pražený,
na oblôčku chladený.
Utiekol som dedkovi,
utiekol som babičke,
utiekol som zajkovi,
utiekol som vlkovi,
utiekol som medveďovi
a tebe, líška, tobôž utečiem!

 – Ďakujem, pampúšik, – hovorí líška. – Krásna je tvoja pesnička! Rada by som ju ešte raz počuť. Sadni si mi na jazýček a zaspievaj ostatný raz. Pampúšik skočil líške na jazyk, a líška – ham! – zjedla ho.“

(Bratislava: BUVIK, 2010, s. 17).

Preklady drám inšpirovali autorku k napísaniu vlastnej básnickej hry s jánošíkovskou témou Jánošík (1941), ktorá však svojím dosahom prerástla svoje tematické východisko známe z ľudovej tradície.

Lyrická povaha poetkinej básnickej (seba)výpovede sa najplnšie prejavila v skladbe Pieseň o láske (1942, vydaná v roku 1957).

Do poézie pre deti vstúpila Mária Rázusová-Martáková v roku 1932 zbierkou Pestré kvety. Avšak didaktický utilitarizmus sa jej podarilo nadobro prekonať až v piatej básnickej zbierke adresovanej deťom – Od jari do zimy (1939). Medzi dominantné témy či motívy, ktoré vstupovali do básní Márie Rázusovej-Martákovej, písaných pre deti, patria prírodné motívy – zvieracie i rastlinné, ale aj tie, ktoré reagujú na prírodné premeny (jar, leto, jeseň, zima – Jarné vtáča, Sedmokráska, Žltá jeseň, Biela zima…), na podnety spojené so zažínaním alebo zhasínaním svetla hviezd a plameňa (O hviezdičke – lietavici, Plamienočka…), či s inými nebeskými telesami (Mesiačikove úbehy, Chorý mesiačik…).

„Bola raz malá hviezdička,
zviedla ju Mliečna cestička.

Zvolala: „Zbohom, družice,
vidieť chcem svetov tisíce!“

V prvý deň letí do sveta –
pýchou sa celá trblieta.

V druhý deň hlávka zmotaná –
v plameňoch horí od rána.

V tretí deň na smrť znavená
vpadla k nám ako z kameňa.

Uhli sa hrudy studené –
schovali hviezdu do zeme.

Umrela hviezda maličká,
končí sa o nej pesnička.“

(O hviezdičke – lietavici, In: Jarné vtáča, 1980, s. 20).

Už v leporele Zatúlané húsa poetka využila epický podnet, zredukovaný príbeh o stratenom húsatku, ale prostredníctvom paradigmatického princípu (opakovania veršov – „Či ty nie si moja mať?“ ale aj situácií stretnutí s „cudzími“ obyvateľmi sedliackeho dvora) vzbudzuje lyrický ráz, pocity smútku, žiaľu antropomorfizovaného húsaťa konfrontovaného s neznámym kontextom. Vystupňované napätie stratí na intenzite a príbeh vyústi do zmierlivého konca, do získaného emotívneho druhu poznania o schopnosti rozpoznať toho svojho v rade cudzích, nájsť toho najbližšieho:

„Gá-gá!“ vtom sa ozve zdola
a húske viac netreba!
Mamka volá, húsa volá –
vo chvíli sú u seba!“

(Jarné vtáča, 1980, s. 20).

Z ďalšieho okruhu sú básne, ktoré zúročia motívy mamy a jej materinskej starostlivosti (Myšacie bundičky…), či výchovy, napr. v nezabudnuteľnej básni Škola. A práve preto aj motív detstva, ktoré sa realizuje v domovskom priestore dediny a prírody, teda v nesmierne harmonickom prostredí.

„Nič sa neboj, rozpni krielka,
veď to nie je výška veľká!
Hlávku takto, nôžky tak! …“
„Juj, nie! Ja… ja… nie som vták!“

„Čože nie si?“ kričí mati.
„nie som vták!“ – „No počkaj, dám ti!…“

(Jarné vtáča, 1980, s. 23),

Nemôžeme zabudnúť ani na autorské prerozprávanie Dobšinského rozprávok (Ako šlo vajce na vandrovku, O medovníkovom domčeku…), či na transformáciu detských hier (O reťaz, o reťaz, Čížiček, čížiček…). Svedčia totiž o nevšednom tvorivom potenciáli, o rozmanitosti inšpiratívnych podnetov, ale aj o žánrovej diferencovanosti tvorby Márie Rázusovej-Martákovej, keďže ľudová slovesnosť ponúkala autorke tiež dostatok (nielen jánošíkovských) podnetov.

Mária Rázusová-Martáková sa narodila pred viac ako storočím, do „veľkej literatúry“ vstúpila pred viac ako 80 rokmi, no jej tvorba je dodnes zastúpená (nielen) v prvom čítaní detí. Je plná radosti z tvorby a tvorenia, plná radosti poetky, aj napriek bolesti, ktorá sprevádzala ženu Máriu Rázusovú-Martákovú:

 „Roky utiekli a poznala som mnohé. Poznala som veľké šťastie, veľkú lásku a veľké utrpenie. Od roku 1929 ma morí reuma… Jedna choroba viaže sa na druhú ako reťaz a neviem, kedy tá reťaz skončí. Neviem, kedy skončí moje utrpenie. Učím sa pokore, odovzdanosti, učím sa poznávať, čo znamenajú slová, obmyť dušu Kristovou krvou. Moja biedna duša, ktorá bola taká blízka pýche, učí sa odpúšťať a učí sa milovať.“

(Z rukopisu M. Rázusovej-Martákovej, 4. január 1937, Archív literatúry a umenia NK v Martine; In: Brtková, 2013, s. 11).

A to sú už vážne slová, nie povedačky. To je život sám, ale v spomienkach…

„En ten tulipán,
na moste je starý pán
a pod mostom ryba s chvostom,
chytajte ju, bude hosťom.

Ale beda, už je streda,
voda vraví, že ju nedá.
Teč si voda, teč,
a my poďme preč.“

(Ryba, In: Jarné vtáča, 1980, s. 10).