I.

 Korunovácia

(Hold)

 Vy piesne! Moje dobré piesne!

Zaznejte! Pripravte sa!

Nech trúby zahrajú

a zdvihnite mi na štít

dievčinu, ktorá

má ovládnuť

mi celé srdce ako kráľovná.

 

Pozdravujem ťa, mladá kráľovná!

zo Slnka tam vo výške

vytrhnem žiarivé červené zlato

a utkám z neho diadém

na tvoju posvätenú hlavu.

Z vejúcej modrej a hodvábnej oblohy,

kde sa trblietajú nočné diamanty,

vystrihnem drahocenný kus

a zavesím ho ako slávnostný plášť

na tvoje kráľovské plecia,

darujem ti dvor

skladajúci sa z vybrúsených sonetov,

hrdých tercín a zdvorilých stancí,

ako strelec ti poslúži môj dôvtip,

ako dvorný šašo moja fantázia,

ako posol, ako smejúca sa slza v erbe

nech ti poslúži môj humor.

Ale ja, kráľovná,

pokľaknem pred tebou.

Ako hold na červených zamatových vankúšoch

ti darujem

tú trochu rozumu,

čo mi zo súcitu ponechala

tvoja predchodkyňa v ríši.

 

II.

Zmrákanie

Na svetlom morskom pobreží

sedel som sám a ponorený v myšlienkach.

Slnko pokleslo hlbšie a na vodu

vrhalo červené plamenné stuhy

a biele šíre vlny

vytláčané príbojom

šumeli a hučali čoraz bližšie,

bol to čudesný zvuk, šepot píšťal,

smiech a mrmlanie, vzdychy a šelesty,

medzitým  spev, čo znie pri kolíske –

zdalo sa mi, že počujem zabudnuté mýty,

prastaré ľúbezné rozprávky,

ktorými ma ako chlapca

očarili deti od susedov,

keď sme počas letného večera čupeli

na schodoch pri domovej bráne

a ticho si rozprávali.

Naše malé srdcia počúvali

a oči svietili zvedavosťou,

kým veľké dievčatá

naproti v okne

sedeli pri voňavých črepníkoch,

mali ružové tváre

a usmievali sa v mesačnom svite.

 

III.

Západ slnka

Rozpálené červené Slnko stúpa

do zadaždeného

striebrosivého mora sveta,

vzdušné obrazce, ružovo nadýchnuté

valia sa za ním a naproti,

z jesenne presvitajúcich závojov mrakov

ako smutná smrteľne bledá tvár

sa vynára Mesiac

a za ním sa ako svetelné iskierky

spoza hmly trblietajú hviezdy.

 

Kedysi sa blýskali na oblohe,

v manželskom spojení

Bohyňa Luna a boh Sol,

okolo nich sa hemžili hviezdy,

malé nezbedné deti.

Zlé jazyky však vysipeli svár

a vznešený žiarivý pár

sa nepriateľsky rozdelil.

 

Teraz cez deň v osamelej nádhere

si hore pláva osamelý slnečný boh,

pre svoj vzhľad vzývaný a ospevovaný

pyšnými ľuďmi zatvrdnutými v šťastí.

Ale v noci

blúdi na oblohe Luna,

úbohá matka

so svojimi osirotenými hviezdnatými deťmi,

trblieta sa v tichej zádumčivosti.

Zamilované dievčatá a básnici

jej zasväcujú slzy a piesne.

 

Ľúbezná Luna! Plná ženskosti,

azda ešte stále miluje krásneho manžela.

V podvečer, roztrasená a bledá

je samé ucho, skrytá za riedkym mrakom

bôľne pozerá za miznúcim Slnkom

a ustráchaná by ho rada zavolala: „Vráť sa,

vráť sa, čakajú na teba deti!“

Lenže hašterivý slnečný boh

sa pri pohľade na manželku

ešte väčšmi rozpaľuje

od zlosti a od bolesti

dvojitým purpurom,

neúprosne sa náhli

na rozvlnené chladné lôžko vdovca.

 

Zlé rozsipené jazyky

priniesli teda bolesť a skazu

aj večným bohom,

a úbohí bohovia tam hore na nebi

v mukách a bez útechy plávajú

po nekonečných dráhach,

nie sú schopní zhynúť,

takže vlečú so sebou

rozžiarenú biedu.

 

Ale ja, človek,

usadený v nížine, obšťastnený smrťou,

sa už viac nesťažujem.

 

VI.

Vysvetlenie

V súmraku sa priblížil večer,

divšie burácal príboj

a ja som sedel na pláži pozerajúc

na biely tanec vĺn,

hruď sa mi nadmula ako more,

zrazu sa ma zmocnila  veľká túžba po domove,

po tebe, čarovný obraz,

čo sa vznáša všade okolo mňa

a zovšadiaľ  mi privoláva,

zovšadiaľ, zovšadiaľ,

zo svišťania vetra, zo šumenia mora

a zo vzdychov vo vlastnej hrudi.

 

Trstinou som napísal do piesku

„Agnesa, milujem ťa.“

Lenže zákerné vlny sa preliali

ponad sladké vyznanie

a zotreli ho.

 

Krehká trstina, rozplynutý piesok!

Nebo tmavne a srdce je čoraz divšie,

takže silnou rukou vytrhnem z nórskych lesov

najvyššiu jedľu

a nastoknem ju

do žeravého pažeráka Etny, a takýmto

obrovským perom ponoreným do plameňov

napíšem na temnú nebeskú pláň:

„Agnesa, milujem ťa!“

 

VII.

V noci v kajute

More má svoje perly,

hore sa zažínajú hviezdy,

zato však moje srdce

má svoju veľkú lásku.

 

Veľké je more a nebo tiež,

však moje srdce je väčšie.

Krásne sú perly a hviezdy,

krajšie mi vzplanula láska.

 

Mladučké dievčatko moje,

poď na moju hruď,

srdce a more a nebo

nie sú nič proti láske.

––

Na belasý vŕšok neba,

kde sa trblietajú hviezdy,

chcem pritisnúť svoje pery,

zaplakať  chcem rozvíchrený.

 

Hviezdy ako oči milej

tisíckrát ma pozdravujú,

na belasom nočnom nebi

priateľsky sa usmievajú.

 

Smerom k belasému nebu

podľa očí milovanej

zbožne dvíham svoje ruky,

šepkám prosby úpenlivé.

 

Milostivé vábne oči,

moju dušu ovládnite

takto konám, čo aj skonám,

získam vás a celé nebo.

––

Z očí na nebi tam hore

letia nocou zlaté iskry,

duša sa mi po tme šíri

v mierke lásky čoraz ďalej.

 

Ach, vy oči, čo ste hore,

slzami mi kropte dušu,

aby jasné hviezdne slzy

celého ma zaplavili.

Keď ma ukolíšu vlny

a keď potom ticho ležím,

v kúte kajuty ma lôžko

opantáva pekným snením.

 

Z miesta, kde spím, zasa vidím,

ako žiaria jasné hviezdy,

premilené sladké oči

mojej nekonečnej lásky.

 

Premilené sladké oči

nado mnou tu stále bdejú,

ligotavý svit ma zdraví

z výšky belasého neba.

 

Na belasé pekné nebo

blažený sa dlho dívam,

pokým mi hmla ako závoj

neprekazí tento výhľad.

–-

O drevené steny lode,

kde si práve sladko snívam,

bijú vlny, veľké, divé,

rozšumené, ušomrané

potajomky do uší:

 

„Blázonko!

Ruky máš krátke a nebo je v diaľke,

hviezdy sú hore dobre pribité

zlatými klincami,

márne sú tvoje túžby a vzdychy,

najlepšie by si spravil,

keby si zaspal.“

––

Sníval som o rozľahlej planine,

pokrytej tichým bielym snehom,

pod snehom som bol pochovaný

a osamelý som spal spánkom smrti.

z temného neba žiarili dolu

oči hviezd na môj hrob,

sladké oči, čo sa trblietali nevýslovné

a spokojné, ale plné lásky.

 

X.

Morský prelud

Ja som však ležal na kraji lode,

hľadel som zasneným zrakom

dolu do jasnej vody, všetko zrkadliacej,

hľadel som čoraz hlbšie,

až kým sa mi na dne,

spočiatku ako zahmlené,

ale postupne čoraz väčšmi sfarbené,

neukázali kopule chrámov a veže,

napokon som jasne zazrel celé mesto,

starobylé, nizozemské

a zaľudnené.

Rozvážni muži v čiernych plášťoch

s bielymi goliermi, zlatými reťazami,

dlhými kordmi a dlhými tvárami

si vykračovali po rušnom námestí

k poschodovej radnici,

ktorú strážili kamenné sochy

cisárov so žezlom  a mečom.

Neďaleko, pred dlhými radmi domov,

pred blýskavými oknami

a pri pyramídovo orezaných lipách

sa prechádzajú panny šuštiace hodvábom,

štíhle telá, kvetné tváre,

ako sa patrí obrúbené tmavými čiapočkami

a zlatými vlasmi, ktoré spod nich vyčnievajú.

Pestrí mládenci, v španielskych odevoch

sa hrdia a mávajú,

staršie ženy

v hnedých predpotopných šatách

so spevníkom a ružencom pod pazuchou

sa náhlia, cupkajú

do veľkého dómu,

poháňané zvonením

a šelestiacou organovou hudbou.

 

Aj mňa sa zmocňuje tajomná spŕška

vzdialených zvukov,

srdce mi opantáva

nekonečná túžba a hlboký bôľ,

moje ešte nevyliečené srdce –

 

Zdá sa mi, že všetky rany na ňom

mi zaceľujú milé pery bozkami,

ale znova krváca,

sú to horúce červené kvapky,

čo dlho a pomaly padajú

na starý dom dolu v hĺbke,

v hlbokom morskom meste,

na starý dom s vysokými štítmi,

kde melancholicky osamotené

dolu pri okne sedí dievča,

rukami si podopiera hlavu

ako úbohé zabudnuté dieťa –

Poznám ťa, dieťa, úbohé a zabudnuté.

 

Tak hlboko v mori teda

si sa predo mnou skryla,

z detského rozmaru

a už si sa nevládala dostať hore,

ocitla si sa medzi cudzími ľuďmi

na dlhé storočia,

kým ja som ťa so zarmútenou dušou

hľadal po celej Zemi,

hľadal som ťa ustavične,

ty ustavične milovaná,

ty dávno stratená

a napokon nájdená.

Našiel som ťa a znova hľadím

na tvoju sladkú tvár,

na múdre a verné oči,

vnímam tvoj milý úsmev

a už ťa nikdy nechcem opustiť,

dostanem sa k tebe až dolu

a s rozprestretými ramenami

sa ti zrútim do srdca –

 

Ale ešte ma stihol

kapitán chytiť za nohu

a vytiahol ma cez zábradlie,

s hnevlivým smiechom zakričal:

Doktor, čo vás berie čert?

 

XI.

Očistenie

Len zostaň v hĺbke,

bláznivý sen,

čo si mi často v noci

mučil srdce falošným šťastím

a teraz ako morský prelud

ma ohrozuješ dokonca aj za jasného dňa –

Zostaň tam dolu, vo večnosti,

navyše zhodím k tebe

všetky svoje bôle a viny

aj bláznovskú čapicu so zvoncom,

čo mi tak dlho vyzváňala okolo hlavy,

zhodím k tebe aj studenú klzkú hadiu kožu

pretvárky,

ktorá mi tak dlho obopínala dušu,

chorú dušu,

popierajúcu Boha a anjelov,

neblaženú dušu –

Vtom prifrčí vietor!

Napnite plachty! Trepocú sa a nadúvajú –

Loď letí

po tichej a zhubnej hladine,

slobodná duša mi jasá.

 

XII.

Pokoj

Slnko bolo vysoko na nebi,

obklopené bielymi oblakmi,

more bolo tiché,

pri kormidle lode som ležal zamyslený,

zasnene zadumaný – a v polobdení či

v polospánku som zazrel Krista,

spasiteľa sveta

vo vlniacom sa bielom odeve.

Ako obrovská bytosť prechádzal

ponad súš, ponad vody,

hlava mu siahala až do neba,

ramená rozprestieral žehnajúc

pevniny i moria

a ako srdce v hrudi

si niesol Slnko,

červené žeravé Slnko.

A to červené rozpálené srdce

rozlievalo lúče svojej milosti,

úžasné ľúbezné svetlo,

ktoré osvetľovalo a hrialo

pevninu i moria.

 

Zvuky zvonov sa slávnostne presúvali

sem a tam, ťahali ako labute

na ružových povrazoch loď,

čo sa kĺzala po vlnách, pritiahli ju

hravo na zelené brehy,

kde žijú ľudia vo vežatých

vyčnievajúcich mestách.

 

Ach, zázrak pokoja! Aké tiché je mesto,

utíchli duté zvuky

roztáraného dusného úsilia

a po čistých zvučných uliciach

chodili ľudia v bielych šatách,

niesli palmové vetvičky,

a keď sa dvaja stretli,

pozreli na seba chápaví

a rozochvení, s láskou a slastným odriekaním

sa pobozkali na čelo

a pozreli hore

k slnečnému srdcu spasiteľa,

ktoré radostne a zmierlivo kropilo

červenou krvou celú zem;

trikrát blažení hovorili –

pochválený buď, Ježiš Kristus!

 

Epilóg

Ako steblá pšenice v poli,

tak rastú a zvažujú sa v ľudskom duchu

myšlienky.

Lenže nežné myšlienky o láske

sú ako veselé, medzi obilím kvitnúce

červené a belasé kvety.

 

Červeň a belasé kvety!

Namosúrení kosci vás odvrhujú ako zbytočné

nevychovanci vás dokonca posmešne rozdupávajú

ba aj polotuláci,

ktorých pohľad na vás nadchýna a osviežuje,

krútia hlavou

a nazývajú vás peknou burinou.

Ale dedinské panny,

ktoré vijú vence,

si vás vážia a zbierajú,

vami si ozdobujú krásne kučery

a takto okrášlené náhlia sa na tanec,

kde ľúbezne znejú píšťaly a husle,

alebo k tichému buku,

kde hlas najmilšieho znie ešte milšie

ako píšťaly a husle.

 

 

Preložil LADISLAV ŠIMON