„Svet je iba obrazom toho, čo je v ľudských dušiach.“

 „Úsilie o svätosť predpokladá ohľaduplnosť a veľkodušnosť v obyčajnom živote.“


Podstatou všetkých vojen je strach. Ani nie strach ľudí zo seba navzájom, skôr strach, ktorí ľudia pociťujú zo všetkého. Nielen preto, že nemajú voči sebe navzájom dôveru, oni nedôverujú ani sami sebe. Ak nemajú istotu, či sa niekto proti nim neobráti a nezabije ich, trpia ešte väčšou neistotou, či sa neobrátia proti sebe a nezabijú samých seba. Nie sú schopní ničomu dôverovať, lebo prestali veriť v Boha.

Nielen nenávisť voči iným je nebezpečná, ale hlavne nenávisť voči sebe, a to najmä tá nenávisť, ktorá je príliš hlboko v nás a je prisilná, aby sme ju vedome zvládli. Práve táto nenávisť spôsobuje, že svoje vlastné zlo vidíme v ostatných, lebo ho nedokážeme vidieť v sebe.

Keď vidíme zločin, pokúšame sa ho napraviť tým, že zničíme človeka alebo ho aspoň odsunieme preč z nášho dohľadu. Je ľahké stotožniť hriech s hriešnikom, keď ide o niekoho iného, a nie o naše vlastné ja. Ak už ide o nás, je to presne naopak – vidíme svoj hriech, ale len ťažko berieme zaň zodpovednosť. S veľkými ťažkosťami stotožňujeme svoj hriech s našou vlastnou vôľou a zlom v nás. Máme skôr sklon prirodzene hodnotiť svoj nemorálny čin ako neúmyselnú chybu, alebo ako čin zlého ducha, ktorý akoby bol mimo nás. Zároveň si však plne uvedomujeme, že iní nás tak ľahko neospravedlnia. Činy, ktoré sme urobili sú v ich očiach „naše“ činy a žiadajú od nás za ne plnú zodpovednosť. Ba čo viac, máme podvedomý sklon uľaviť si ešte väčšmi a bremeno svojej viny zvaliť radšej na niekoho iného. Keď som urobil zle a ospravedlnil toto zlo tak, že ho označím za zlo „iného“, ktorý je z nevysvetliteľných príčin „vo mne“, moje svedomie ešte aj tak nie je celkom spokojné. Ešte je toho veľa, čo treba vysvetliť, lebo „ten iný vo mne“ je príliš blízko k môjmu ja. A tak prichádza pokušenie, preniesť svoju chybu na iného a v ňom vidieť rovnakú intenzitu zla. Takto minimalizujem svoj vlastný hriech a kompenzujem ho zveličovaním chýb iných.

A akoby toho ešte nebolo dosť, celú situáciu zhoršujeme oveľa viac, keď umelo zvyšujeme svoj zmysel pre zlo. Pri tendencii pociťovať vinu aj za veci, ktoré samy osebe nie sú zlé. Takto si vytvárame posadnutosť zlom v sebe, aj v iných a spotrebúvame všetku duševnú energiu na to, že sa pokúšame preniesť zodpovednosť za zlo na iného, potrestať ho alebo sa ho zbaviť akýmkoľvek spôsobom. Doháňame sa do šialenstva prehnaným zaoberaním sa zlom a nakoniec už niet iného východiska len násilie. Musíme niečo alebo niekoho zničiť. Už sme si vytvorili vhodného nepriateľa, obetného baránka, do ktorého sme vložili všetko zlo sveta. On je príčinou všetkého zla. On je podnecovateľ všetkých konfliktov. Ak by sme ho dokázali zničiť, konflikt ustúpi, skoncujeme so zlom a už viac nebude vojen. Tento druh fiktívneho myslenia je zvlášť nebezpečný, keď má oporu v prepracovaných pseudovedeckých štruktúrach mýtov, ako napríklad v tom, čo marxisti prijali za svoju náhradu náboženstva. Určite však nie je menej nebezpečný, keď funguje vo vágnom, premenlivom, zmätenom a neprincipiálnom oportunizme, ktorý na západe preberá funkciu náboženstva, filozofie a dokonca aj zrelého myslenia.

Keď je celý svet v morálnom zmätku, keď už nikto nevie, ako má myslieť a keď vlastne každý uniká pred zodpovednosťou myslieť, keď človek spôsobuje, že racionálne myšlienky o morálnych otázkach sa stávajú absurdnými, lebo sa od reality utieka do oblasti fikcie a keď smeruje všetku svoju snahu na vytváranie ďalších fikcií, aby nemusel znášať zodpovednosť za morálne zlyhania, potom je jasné, že svet nemožno uchrániť od globálnych vojen a globálnej deštrukcie len samotným úsilím mierotvorcov. V skutočnosti si každý z nás čoraz viac uvedomuje zväčšujúcu sa priepasť medzi ich dobrými úmyslami a zlými výsledkami, medzi úsilím vytvoriť mier a rastúcou pravdepodobnosťou vypuknutia vojen. Zdá sa, že aj najstarostlivejšie prepracované mierové plány a všetky pokusy o medzinárodný dialóg končia výsmešnými zlyhaniami. Už vlastne nikto neverí ani tým, ktorí sa iba pokúšajú o dialóg. Naopak, vyjednávači s celou ich patetickou dobrou vôľou sa stávajú predmetom opovrhnutia a nenávisti. Nakoniec to budú práve títo „ľudia dobrej vôle“ so svojím márnym úsilím urobiť niečo za záchranu mieru, ktorých osočia, ponížia a zničia a ktorí sa stanú obeťami všeobecne existujúcej sebanenávisti človeka. Svojím zlyhaním túto sebanenávisť iba väčšmi roznietili.

Stále máme tendenciu spájať zlyhanie s nečestnosťou a vinu-zlyhanie hodnotiť ako trest. Ak aj niekto má dobrý zámer, no zlyhá v jeho uskutočnení, domnievame sa, že si to „zavinil“ sám. Ak aj uznáme, že nie je vinný, prinajmenšom máme sklon si myslieť, že to urobil zle. A niečo zle urobiť, je to, čo sme sa ešte nenaučili prijať vyrovnane a s porozumením. Buď to zatracujeme a snažíme sa, aby naše opovrhnutie naoko vyznelo dobre, alebo naoko odpúšťame a snažíme sa zahladiť svoj pocit nadradenosti. Nedokážeme to prijať s ľudským súcitom a v pravdivosti. Nikdy nevidíme jedinú pravdu, ktorá by umožnila vyriešiť všetky naše etické aj politické problémy, spočívajúce v tom, že my všetci sme na vine, všetci sme obmedzení a brzdia nás naše protikladné motívy, náš sebaklam, nenásytnosť, sebaospravedlňovanie a sklon k agresivite a pokrytectvu.

Ak odmietame prijať čiastočne dobré zámery iných a odmietame spolupracovať (samozrejme prezieravo a bez toho, aby sme trvali na dokonalom výsledku), podvedome pripúšťame svoje vlastné zlo, svoju netolerantnosť, nedostatok realizmu a svoje vlastné etické aj politické podvody.

Prvý realistický krok k mieru bude možno prijatie faktu, že naše politické ideály sú vo veľkej miere ilúziou a fikciou, na ktorých lipneme na základe nedokonale úprimných motívov a že práve oni nám bránia vidieť akékoľvek dobro alebo praktickosť v politických ideáloch našich nepriateľov. A politické ideály našich nepriateľov môžu byť ešte väčšou ilúziou, a dokonca ešte neúprimnejšie ako naše. Nikdy sa nikam nedostaneme, pokiaľ nedokážeme prijať fakt, že politika je nesmierna spleť dobrých a zlých motívov, v ktorých možno prevažuje zlo, no človek musí aj tak neustále tvrdohlavo dúfať v to málo dobra, ktoré sa ešte vždy dá nájsť. Niekto by namietal: „Ak raz zbadáme, že sa všetci rovnako mýlime, všetky politické aktivity budú okamžite paralyzované. Konať môžeme len vtedy, ak sme presvedčení, že konáme správne.“ Ja však verím, že základom pre hodnotné politické aktivity môže byť, ak uznáme, že riešením našich problémov nie je jedna izolovaná strana alebo národ, ale vzájomná spolupráca nás všetkých.

Nechcem tým podnecovať vinou riadené myslenie, ktoré sa vyžíva, keď sa vo všetkom „mýli“. Aj toto je len vyhýbanie sa zodpovednosti, lebo každá forma prílišného zjednodušovania má tendenciu znehodnocovať rozhodnutia. Musíme sa pokúsiť akceptovať sa, či už individuálne alebo kolektívne, nielen ako dokonale dobrí alebo dokonale zlí, ale vo svojej tajomnej spleti dobra a zla. Musíme sa uspokojiť so štipkou dobra v nás bez toho, aby sme ho zveličovali. Musíme brániť svoje skutočné práva, lebo pokiaľ ich nebudeme rešpektovať, určite nebudeme rešpektovať ani práva iných. Súčasne si však musíme uznať, že sme narušili cudzie práva vedome alebo inak. Pripustiť si to nielen ako výsledok sebaskúmania, ale aj v situácii, keď na to niekto poukáže nečakane a možno aj nie najjemnejšie.

Tieto princípy, ktoré riadia osobné i morálne správanie a umožňujú harmóniu v malých sociálnych jednotkách, akou je rodina, platia aj v širšom meradle štátu, a v celom spoločenstve národov. V dnešnej situácii je však úplne absurdné očakávať, že sa na základe morálnej výzvy budú tieto princípy všeobecne akceptovať. Je veľmi malá nádej, že sa nimi začne zrazu riadiť svet v dôsledku hypotetickej zmeny srdca politikov. Je zbytočné, ba dokonca smiešne zakladať politické myslenie na márnej nádeji o čisto náhodnom a subjektívnom morálnom osvietení sŕdc svetových lídrov. No mimo politického myslenia a činnosti – v náboženskej sfére, je nielen dovolené dúfať v takúto mysterióznu premenu, ale je nevyhnutné sa za ňu aj modliť. Môžeme a musíme veriť ani nie tak v to, že tajomné svetlo Boha dokáže „premeniť“ ľudí, ktorí sú najviac zodpovední za svetový mier, ale prinajmenšom, že aj napriek ich tvrdohlavosti a predsudkom ich Boh môže viesť, aby neurobili osudovú chybu.

Bolo by sentimentálne hlúpe očakávať, že si ľudia budú navzájom dôverovať, keď to evidentne tak nie je. Môžu sa však aspoň naučiť dôverovať Bohu. Môžu sa presvedčiť, že tajomná sila Božia dokáže úplne nezávisle na ľudskej zlobe a chybách tajomne ochrániť ľudí samých pred sebou a že On vždy môže obrátiť zlo na dobro, aj keď nie vždy tak, aby to dokázali pochopiť optimistickí kazatelia o žiarivom svete plnom ideálov. Ak dokážeme dôverovať a milovať Boha, ktorý je nekonečne múdry a ktorý riadi naše životy, pričom nám umožňuje využívať slobodu až takmer do bodu neuveriteľného zneužívania, dokážeme milovať aj zlých ľudí. Dokážeme sa naučiť ich milovať aj v ich hriechu, lebo aj Boh ich tak miluje. Ak dokážeme milovať ľudí, ktorým sa nedá dôverovať (bez toho, aby sme im hlúpo dôverovali) a ak dokážeme do určitej miery spoluniesť bremeno ich hriechu tým, že sa v nich sami uvidíme, potom je tu možno určitá nádej istého druhu mieru na zemi, ktorý nespočíva na „múdrosti“ a manipuláciách človeka, ale na tajomnom milosrdenstve Božom.

Lebo iba láska – teda pokora – dokáže odohnať strach, ktorý je základom každej vojny.

Načo je dobré dávať na poštové známky nápisy „modlite sa za mier“, keď potom utrácame miliardy dolárov na atómové ponorky, termonukleárne zbrane a balistické rakety? To je celkom určite to, čo sa v Novom Zákone pomenúva ako „zosmiešnenie Boha“. A toto zosmiešnenie je oveľa účinnejšie, ako dokážu ateisti. Vrchol hororu je, že zbrane hromadíme na svoju obranu proti ateistom, ktorí celkom úprimne neveria, že Boh existuje a sú presvedčení, že sa musia spoliehať na bomby a rakety, lebo nič iné im neposkytuje skutočnú bezpečnosť. Teda preto, že tak veľmi dôverujeme moci Boha, chceme úplne zničiť týchto ľudí, predtým než oni zničia nás? Dokonca aj za cenu, že súčasne s nimi zničíme aj samých seba?

Nechcem tým povedať, že modlitba vylučuje súčasné využitie obyčajných ľudských prostriedkov na získanie prirodzeného dobra a spravodlivého účelu. Človek sa môže modliť za znovunadobudnutie svojho zdravia a súčasne užívať lieky, ktoré mu predpísal lekár. V skutočnosti by veriaci človek mal robiť oboje. A mala by byť zjavná rozumná miera využitia oboch týchto prostriedkov na získanie sledovaného cieľa.

Predstavte si neuveriteľné množstvo peňazí, plánov, energie, vypätia a starostí, vynaložených na výrobu zbraní, ktoré takmer okamžite zastarávajú a musia sa zničiť. Porovnajte toto všetko s úbohým malým gestom „modlite sa za mier“ , ktoré sa zbožne snaží narúšať to na halierových známkach! Rozmýšľajte aj o nerovnováhe medzi našou zbožnosťou a obrovským aktom vražednej deštrukcie, čo nečinne hľadí bez výčitiek svedomia a bez zahanbenia! Dokonca sa nezdá, že by sme sa v mysli zaoberali tým, že by mala existovať nejaká ikonografia v modlitbe k Bohu za mier. K tomu Bohu, ktorý nám odkázal, aby sme sa navzájom milovali, ako On miloval nás. K Bohu, ktorý nás varoval, že kto mečom bojuje, mečom zahynie. Nebráni nám to plánovať zničenie nie tisícov, ale miliónov civilistov, vojakov, mužov, žien a detí bez rozdielu, dokonca s neotrasiteľnou istotou privolávať také isté zničenie seba!

Možno má zmysel, ak sa chorý človek modlí za svoje zdravie a potom si vezme liek, no nevidel by som zmysel v tom, aby sa modlil za svoje zdravie a následne požil jed.

Keď sa modlím za mier, prosím Boha, aby zmieril nielen Rusov a Číňanov, ale hlavne môj vlastný národ a mňa. Keď sa modlím za mier, modlím sa, aby som bol ochránený nielen od Červených, ale takisto aj od nerozumnosti a slepoty mojej vlastnej krajiny. Keď sa modlím za mier, modlím sa nielen za to, aby nepriatelia mojej krajiny prestali chcieť vojnu, ale predovšetkým, aby moja vlastná krajina prestala robiť veci, ktoré spôsobia, že vojna bude nevyhnutná. Inými slovami, keď sa modlím za mier, nemodlím sa len za to, aby sa Rusi vzdali bez boja a nechali nás ísť svojou vlastnou cestou, modlím sa za to, aby sme aj my, aj Rusi, vedeli znova vytvoriť zdravé nazeranie a aby sme sa spoločne naučili riešiť svoje problémy najlepšie ako vieme, namiesto toho, aby sme si pripravovali globálnu samovraždu. Plne si uvedomujem, že to vyznieva sentimentálne, archaicky, a nie je to v súlade s vedeckým vekom, avšak uvedomujem si aj to, že atómoví vedci sú často tí, ktorí sa najviac zaoberajú etikou a odvážia sa aj vystúpiť a niečo o tom povedať. No kto ich už len na zemi počúva?

Ak ľudia naozaj chcú mier, mali by oň úprimne žiadať Boha a On im ho dá. Ale prečo by dával mier svetu, keď ho svet nechce? Mier, ktorý svet predstiera, že ho potrebuje, nie je skutočný mier.

Mier pre niektorých znamená slobodu vykorisťovať iných ľudí bez strachu, že im to odplatia alebo sa proti nim obrátia. Pre ďalších mier znamená neustále okrádať iných alebo využívať dobrá zeme bez toho, aby mysleli na tých, ktorí hladujú kvôli ich túžbam. A pre každého mier prakticky znamená, že neexistuje žiadne fyzické násilie, ktoré by vrhalo tieň na ich lenivé životy so zvieracími chúťkami po pohodlí a potešení.

Mnohí ľudia tohto zmýšľania žiadajú Boha o to, čo sami volajú „mier“ a čudujú sa, prečo ich modlitby nie sú vypočuté. Nedokážu pochopiť, že ich modlitby boli vlastne vypočuté. Boh im dal, čo si želali, lebo ich mier, bola len iná forma vojny. Studená vojna je jednoducho normálny dôsledok našej skorumpovanej predstavy o mieri, založenej na myšlienke „každý človek pre seba“ v etike, ekonomike a v politickom živote. Je absurdné dúfať v pevný mier, založený na fikcii a ilúziách!

Takže namiesto lásky k tomu, čo považujeme za mier, milujme iných ľudí a milujme hlavne Boha a namiesto nenávisti voči ľuďom, o ktorých si myslíme, že roznecujú vojny, nenáviďme svoje chúťky a zmätok v duši, čo spôsobuje vojnu. Ak milujeme mier, potom nenáviďme nespravodlivosť, tyraniu, nenásytnosť – no nenáviďme tieto veci v sebe, nie v iných.


MERTON, Thomas: Semená kontemplácie.
(Seeds of contemplation, 1949, v revízii New Seeds of Contemplation, 1961. Elektronicky voľne dostupný neznámy preklad upravila Stanislava Matejovičová)

*

Thomas Feverel Merton (* 31. január 1915 Prades, Východné Pyreneje – † 10. december 1968 Bangkok, Thajsko), americký trapistický mních v kláštore Gethsemani, kňaz, mystik, pedagóg, sociálny aktivista, spisovateľ a básnik, sa narodil presne pred 100 rokmi. Preslávil sa autobiografickou knihou Sedemstupňová hora (1948), po ktorej napísal ešte množstvo ďalších kníh, najmä o kontemplácii a modlitbe, o živote svätých, množstvo básní, esejí, úvodníkov, recenzií, prednášok a zanechal po sebe aj obsiahlu korešpondenciu a denníkové texty. Z pozície pacifistu sa venoval občianskym právam, sociálnej spravodlivosti a nastoľovaniu pokoja, neraz kritizujúc súčasný svet a spoločenské štruktúry. Zaoberal sa aj témami ekumenizmu, angažoval sa v dialógu medzi náboženstvami. V Čechách preložili a vydali z jeho kníh: Sedmistupňová hora, Jonášovo znamení, Kontemplativní modlitba, Žádný člověk není ostrov, Rozjímaní v samotě, Duchovní vedení a rozjímání, Vody Siloe.

Thomas Merton vo svojich kontemplatívnych textoch hľadá a oslovuje živého celistvého človeka, ktorý by sa mal usilovať o ovládnutie pudov a spojenie rozumu so živou vierou,  spiritualitou v hlbšej múdrosti (Sofia); v jednom duchu. Duchovný život bude potom podľa neho dokonale vyvážený život, v ktorom telo so svojimi vášňami a inštinktmi, myseľ so svojou racionalizáciou a podriadením sa princípu a duch so svojou pasívnou osvietenosťou Svetlom Lásky Boha tvoria úplného človeka, ktorý je v Bohu, s Bohom, z Boha a pre Boha. Zjednoteného človeka, v ktorom je Boh všetko vo všetkom. Človeka, v ktorom Boh bez prekážky koná svoju vôľu.

 -SM-