Popol a vášeň v SND

Z popola môže povstať nielen fénix, ale aj nenásytná vášeň. Vášeň poľujúca na hrane lásky a nenávisti, vernosti a zrady dlhotrvajúceho silného, ale predsa pochybného priateľstva. Už deväť rokov sa na doskách Slovenského národného divadla drží inscenácia Popol a vášeň, ktorú naštudoval režisér Roman Polák, a to ešte v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, vtedajšej veľkej scény národného divadla. Zdá sa, že je to predovšetkým vďaka sile nadčasovej témy a pre výborné sústredené herectvo Martina Hubu, ktorému čo do kvantity textu, nie však kvalitatívne, dôstojne sekunduje Dušan Jamrich. V inscenácii hry Christophera Hamptona, napísanej na námety románu Sándora Máraia Sviece dohárajú, možno až prekvapivo prijať všetky príznačné gestá i intonácie Martina Hubu, ktoré má v prospech svojej postavy veľmi presne a bez afektu vystavané. A to natoľko, že udrží pozornosť diváka, až dokonca, a to napriek tomu, ba priam práve preto, že skoro celé dve hodiny (a pol) hovorí iba jeho Henrich. Hoci sa v inscenácii mihne ako krehká, ale dosť ilustratívna vidina aj Henrichova mŕtva manželka a pestúnka Nini, príbeh je predovšetkým o sebavedomom konzervatívnom generálovi Henrichovi a jeho priateľovi z detstva, svetobežníkovi Konrádovi. Komorná inscenácia sa z točne v DPOH preniesla do arény Štúdia, medzi zrkadlovo usadených divákov. A tak sa môžeme dívať nielen na to, čo sa odohráva na maličkej scéne, uprostred ktorej prší piesok sťaby z presýpacích hodín a vytvára kôpku popola, ako „smetisko“, na ktorom končia predmety i ľudia, ale môžeme sa dívať aj na divákov oproti seba. Áno, téma večného priateľstva sa totiž neustále týka všetkých nás. Možno až dovtedy, kým na nej vedome nezapracujeme, aby sa stala ušľachtilou samozrejmosťou.

Na jednej strane dvere, na druhej horí oheň v krbe, a ešte dve kreslá a na nich priatelia. Starí priatelia, ktorí sa dávno nevideli. Jeden bol lev salónov, druhý samotár. Dopĺňajú sa, ale si aj závidia, či skôr závideli, postavenie toho druhého. Zrazu všetko nevypovedané pri rekapitulácii životov začína vychádzať najavo. Stretnutie po štyridsiatich rokoch otvorí staré rany. Prečo Konrád tak náhle opustil po spoločnej poľovačke sídlo a spoločnosť najlepšieho priateľa a jeho krásnej mladej manželky Kristíny? Zdá sa, že obaja túžia po konfrontácii a odpustení, ktoré kdesi hlboko v podvedomí oboch priateľov leží celé roky. Ale je možné začať znova, ak v ceste stojí závisť, žiarlivosť, nevera, túžba po láske a pozornosti, ba priam túžba zabiť jeden druhého?

Zdá sa, že ticho sústredených divákov počas predstavenia je dôkazom, že  nás téma  veľmi zaujíma. Príbeh nás čarovne vťahuje do našich životov. Môžeme konfrontovať naše priateľstvá, lásky, manželstvá. Sú dosť pevné, aby obstáli v neľahkých skúškach? Existuje niečo, čo nedokážeme odpustiť? Alebo sa nenecháme ničím zmanipulovať a rozhodneme o priateľstve len my?

Zdvihnúť priateľstvo o úroveň vyššie po neľahkom konflikte či sklamaní (priveľkých očakávaní) je obrovská výzva. Domnievam sa, že vyžaduje sebaprekročenie a vďačnosť. Skutočnú, precítenú vďačnosť voči priateľovi za všetko, čo kedy pre nás spravil a robí. Ospravedlniť sa za nesprávne kroky, ktorými sme ho zranili, hoci neúmyselne. V nezrelej láske, opantaní strachom a závislosťou. Veď, uznajme, aká je to česť, mať blízkeho človeka. Možno pocítime silu skutočného priateľstva. Tú, ktorá nespočíva v tom, že očakávame od ľudí, aby boli takí, ako to chceme my. Aby pre nás urobili to, čo potrebujeme. A zrazu ich možno necháme byť samými sebou. Aby sme ich už viac nezneužívali a nemanipulovali. Druhého nezmeníme. A ak áno, jedine inšpiráciou, čím sa však mení len on sám. Môžeme sa ale nechať unášať silou, ktorá je za nánosmi ľudských slabostí a objaviť tak v ľuďoch ich podstatu.

Nazdávam sa, že keď si dovolíme cítiť a vidieť druhého človeka takého, aký je, tak sa nás potom nedotýka len ten človek, ale dotýka sa nás Niekto, Kto nás prevyšuje. Nedíva sa na nás len ten človek, ale díva sa na nás a usmieva samotný Boh. Keď tú Silu pocítia naraz v tej istej chvíli dvaja alebo traja, tak radosť a láska sa znásobia natoľko, že to môže spôsobiť až emočný „pretlak“, priam explóziu. V tom najlepšom zmysle slova. To je, azda, onen entuziazmus (en Theo; v Bohu). To, čomu v inscenácii hľadajú meno, hlboká Láska na hrane Erota, či skôr vznešený Eros, Storge, Fília a Agape vedno…

Lenže dokáže človek uniesť toľkú nádheru? Azda by sme mali byť na to dostatočne čistí, otvorení, slobodní a pripravení tú silu v prvom rade rozdávať. Človek by si mal však vedieť aj prepáčiť, ak tú silu pri niekom pocítil, no aj tak ju nezrelými krokmi zmaril či zastavil. Máme strach dávať aj prijímať lásku naplno. Akoby sme tomu neverili, akoby sme si lásku nezaslúžili. Toľko pýchy…

Verím však, že sa to dá zmeniť. Že sa vždy dá poprosiť o odpustenie. Ak nie človek, Boh rozdáva milosť. A preto, azda môžeme dúfať, že pravdivá sila priateľstva spočíva aj v jej nie najideálnejšej podobe, veď učiť sa dá aj z omylov. A tie je dobré rozpoznať, aby sme ich mohli zmeniť a rásť. Aby sme na láske druhého nezáviseli, lebo jej máme z Hora v sebe dosť aj na rozdávanie…

Nazdávam sa teda, že priateľstvo môže mať viac fáz. Tá nezrelá fáza je podobná plamienkom sviečok, ktoré popritom vypúšťajú aj škodlivé látky. Až nakoniec úplne dohoria a zhasnú. Lenže plamienky sa dajú aj rozdúchať. Dokonca, existujú aj sviečky, ktoré žiaria „len“ čisté, skutočne zdravé svetlo. Myslím, že je to výzva pre dnešnú dobu, zasiahnutú hodnotovou krízou. Pokúsiť sa pozdvihnúť stupne vzťahov ľudskej lásky.

Lež, asi to nepôjde bez vlastného sebaspytovania. Pravda, ak nechceme uviaznuť a kochať sa v konfrontácii odlišných interpretácií „priateľov“ na jednu a tú istú konfliktnú situáciu, pre ktorú by sme, azda, dokázali blízkeho aj znenávidieť na smrť. Možno by sme sa skôr mohli pokúsiť pomenovať rozdiel medzi nezrelosťou a vznešenosťou a vybrať si, k čomu sa prikloníme tu a teraz. Istotne boli v našich životoch situácie, keď sme nedokázali sami dať toľko priateľskej lásky, koľko by náš blízky potreboval, hoci sme sa o to naozaj  usilovali. No nedokonalo. Možno si uvedomíme, že to, čo nám na druhom prekážalo, bolo skôr o nás, našich nevyrovnaných účtoch vo svojom vnútri. Ak to uznáme, empatickejšie pochopíme blížneho. Lenže, ak o to blízky nestojí, nemožno ho nútiť zotrvávať v priateľstve. Prejavom hlbokej lásky je sloboda, a šanca dať druhému na výber. Prijať odlúčenie či dovoliť si odísť s pocitom vďaky za všetko, čo sa nám v priateľstve dostalo, bez potlačenej nenávisti, je, domnievam sa, zrelý skutok. Zdá sa, že iba odpustenie a milosť dokáže preťať puto lásky a nenávisti priateľstva plného nezodpovedaných otázok.

Existuje však už spomínaná vyššia možnosť. Sviečky nemusia zhasnúť, ak na tom  priateľom záleží. Skutočná sviečka žiari bez podmienok a očakávaní. A o takú lásku sa pousilovať najlepšie, ako dokážeme, stojí za námahu. Pretože vzťahy sú, azda, to najťažšie, ale aj najkrajšie, čo tu na Zemi môžeme zažiť. A cítiť dotyky Nekonečna v tele je neuveriteľne krásne. Jedine človek má výsadu niečo také zažiť a pritom si to uvedomovať – telom, dušou i duchom. Je to Boží dar. Je to ako v podobenstve s talentami; buď ich zakopeme, lebo sa bojíme a túžime vlastniť, alebo im dáme vzlet, slobodu, dôveru, priestor a úsilie zveľaďovať ich a násobiť. Lenže človek dokáže násobiť, len keď uverí tomu, čo má v sebe. Čo nevlastní, ale čím skutočne je. Čo nemá v sebe len tak, ale ako dar z Hora; talent, plamienok, ktorý sa dá rozdúchať, aby ohrial nielen svojho nositeľa, ale aj všetkých, ktorí sú mu nablízku.

Ak máme priateľov, s ktorými si vzájomne dovolíme cítiť v priateľstve Toho, ktorý nás presahuje, spoločnou prítomnosťou a zdieľaním fílie naplno, máme byť za čo vďační. Nie je to teda „len“ dar, ale aj úsilie oboch strán. Úsilie tolerovať sa takí, akí sme, hoci s chybami a rozdielmi. Bez viny a výčitiek. A azda si dovolíme aj pomáhať, aby sme sa posúvali k tomu, akí máme byť. Žiadna obeť, ale slobodný tvorivý čin. Ak o to stojíme. Aby sme cítili Nebo už tu na Zemi. A to je pravý luxus, ktorý si v tejto dobe málokto dovolí.

Možno sa potom prekážky, ktoré stáli priateľstvu v ceste, ako napríklad v inscenácii nastolená žiarlivosť či závisť, premenia už nie na neovládateľné posluhovanie týmto dosť neskoro priznaným necnostiam, zafixovaným v nezrelých činoch, ale naopak, stanú sa po prekročení zrkadiel sebaspytovania – nástrojom obdivu. Stanú sa obdivom kvality toho druhého, ktorý nás môže inšpirovať, aby sme aj my dosiahli vrchol v zušľachtení talentu, ktorý je zas daný nám.

Myslím, že nie je nič krajšie, ako keď vám niekto povie a prejaví, že vás má z celého svojho srdca rád a vy ste ochotní a schopní mu to opätovať.

Slúži nám ku cti, že na hlboké hodnoty poukazujú aj inscenátori v divadle a diváci im to so záujmom oplácajú. Otvárajú a nastoľujú otázky, týkajúce sa nadčasových tém, vhodných na kontempláciu, tak ako inscenácia nominovaná na cenu Dosky 2007 v kategóriách Najlepšia inscenácia, Najlepšia réžia (Roman Polák) a Najlepší mužský herecký výkon (Martin Huba za postavu Henricha) – Popol a vášeň, ktorá sa v SND hrá dodnes.