SNEHULIENKIN  SEN

Napísala som na motívy ľudových rozprávok, očarená archetypmi a životom“

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sypala, býval na zámku šťastný kráľ so šťastnou kráľovnou. Ľúbili sa tak veľmi a vznešene, že na znak svojej nekonečnej lásky si v deň svojej svadby zasadili jabloň. Dlho predlho trvalo, kým sa im konečne narodila vytúžená krásna dcéra. Mala snehovo bielu pleť, červené líčka a havranie vlasy, presne ako si to priala jej matka. Nazvali ju Snehulienka. Lenže pôrod bol taký ťažký, že ho kráľovná neprežila. Kráľ smútil celé dni aj noci a chradol a chradol. Až jedného dňa navštívila ho prekrásna kráľovná z iného kráľovstva. Milými slovami a čarami presviedčala kráľa, že nie je dobré, aby Snehulienka vyrastala bez matky. Napokon sa kráľ poddal. Rozhodol sa oženiť po druhý raz s kráľovnou, najkrajšou na svete.

Snehulienka rástla a rástla. Každý deň zalievala jabloň slzami, vyronenými za svojou mŕtvou matičkou. Až raz, jedného dňa, jabloň spolu s dievčatkom snehobielej pleti rozkvitla do nevídanej krásy. Každý, kto uzrel Snehulienku, či kameň, či rastlinka, či zviera, či človek, rozžiaril sa nad toľkou nádherou. Bol len jeden tvor, ktorý nezniesol dívať sa pravde do očí. Kráľovná. Doteraz to bola len ona, ktorá všetkých prevyšovala svojou krásou. Aspoň tak to tvrdilo kráľovnino čarovné zrkadlo. No už aj ono zmenilo názor. Zrkadlu sa zapáčila iná tvár. Snehulienkina.de bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sypala, býval na zámku šťastný kráľ so šťastnou kráľovnou. Ľúbili sa tak veľmi a vznešene, že na znak svojej nekonečnej lásky si v deň svojej svadby zasadili jabloň. Dlho predlho trvalo, kým sa im konečne narodila vytúžená krásna dcéra. Mala snehovo bielu pleť, červené líčka a havranie vlasy, presne ako si to priala jej matka. Nazvali ju Snehulienka. Lenže pôrod bol taký ťažký, že ho kráľovná neprežila. Kráľ smútil celé dni aj noci a chradol a chradol. Až jedného dňa navštívila ho prekrásna kráľovná z iného kráľovstva. Milými slovami a čarami presviedčala kráľa, že nie je dobré, aby Snehulienka vyrastala bez matky. Napokon sa kráľ poddal. Rozhodol sa oženiť po druhý raz s kráľovnou, najkrajšou na svete.

Rozhnevala sa kráľovná na Snehulienku a začala jej robiť naprotiveň. Nebolo Snehulienke pomoci, darmo nariekala, darmo prosila, darmo činila macoche po vôli. Zlá kráľovná vyhnala mladú krásku z paláca. Ba čo viac, zažiadala si od horára v lese jej smrť. Horár sa našťastie zľutoval nad nevinnou devou. Obetoval za ňu srnku, ktorej srdce zaniesol kráľovnej.

Snehulienka blúdila lesom, húštinou, dúfajúc, že zanedbaná a celá od blata nebude už viac krásou vyčnievať. No nepomohlo Snehulienke, ani keď sa v službe siedmim trpaslíkom zmenila na nepoznanie. Napriek ťažkej práci naďalej bol Snehulienkin pôvab nadovšetky krásy. A tak sa kráľovná pokúsila nevlastnú dcéru zniesť zo sveta inak. Vyslala za starou bylinkárkou čierneho havrana, aby Snehulienke dopomohla na druhý breh. No starenka neuspela s otráveným hrebeňom a ani s pritesnou šnurovačkou.

Zlá kráľovná sa ešte viac nahnevala. Nariadila starej bylinkárke, aby zaniesla Snehulienke do tretice nezrelé jablko z kráľovského stromu. Starenka šla a odťala jablko čarovnou striebornou dvojsekerkou, ktorú nosila vo svojej čiernej zástere. I ponúkla plod Snehulienke. Keď tá uvidela krásu jabĺčka, neodolala a zahryzla doň. Netušila však, že ho zlá kráľovná otrávila. Zadul silný vietor a v kráľovskej záhrade predčasne opadali všetky jabĺčka. Snehulienka vyronila slzu od bolesti a zaspala spánkom šípovej Ruženky. Nik ju nedokázal zobudiť. A tak Snehulienku umyli, obliekli do bielych šiat a pre jej nevídanú krásu uložili ju do priehľadnej truhly. Kráľ za svojou dcérou veľmi smútil. Ba celé kráľovstvo okolo rakvy nariekalo. Iba zlá kráľovná sa s havranom na pleci potajme vo svojej veži veľmi radovala.

 

Keď tu zrazu, Snehulienka precitla hlboko v hustom lese. V podobnom, ako bol v jej svete, ale predsa rozdielnom. Ako tak blúdila cestou-necestou, zjavila sa jej stará bylinkárka so striebornou dvojsekerkou, ukrytou v bielej zástere. „Kam ma vedie to jablko, starenka?“ I zaviedlo ju za tou, čo zasiala jabloň. Keď uzrela Snehulienka svoju matičku, nemohla uveriť vlastným očiam. Ihneď pocítila, že je to tá jediná žena, ktorej vďačí za život. Od samej radosti hodila sa matičke do náručia. Tak veľa jej musí toho povedať. Ako Snehulienke veľmi chýbala, ako sa poctivo starala o strom, a ako na zámku robila všetko, aby obmäkčila zlú Kráľovnú. Matička pozorne počúvala svoju milovanú dcérenku. Bozkávala ju pritom na červené líčka a snehobielu tváričku a hladila ju po krásnych havraních vlasoch. Tak veľmi ju mrzelo, že nestihla ukázať Snehulienke, čo je to skutočná vznešená láska. A tak jej aspoň o tom, čo dáva krídla, všetko vyrozpráva. Teraz si už dcérka môže pokojne odpočinúť a zabudnúť na všetky svoje starosti.

Snehulienka sa schúlila matke do náručia a nechala sa ňou nežne čičíkať. Matička jej prezradila, ako veľmi Snehulienkinho otca ľúbila a ako spolu zasadili strom na znak svojej nekonečnej lásky. Ako dlho nemohli mať vytúžené dieťa a koľko len bolo radosti, keď zistili, že sa im predsa narodí vysnívané dievčatko. I zaplakala Snehulienka, že jej príchod na svet vzal matičke život. Ešte veľa preveľa si toho dcéra s matkou povedali.

Snehulienka však pocítila túžbu ísť ďalej. Aj ona sa chce naučiť skutočne ľúbiť. Sľúbila, že si bude matičku navždy v srdci uchovávať a nikdy nezabudne, že matička je prvou kráľovnou kráľovského otca. A tak Snehulienka dostala od matky požehnanie, objatie a prisľúb, že ju bude na ceste sprevádzať motýľ. Kdesi na svete opadaná jabloň zapustila hlbšie a hlbšie korene.

I vybrala sa Snehulienka na cestu za okrídlenou nežnou láskou. Dlho predlho hľadala špinavá, unavená a hladná, no márne. Keď tak raz usedavo plakala a nariekala, zjavila sa jej znova starenka. „Jedla si jablko, aj keď si vedela, že ešte nie je čas jeho zrelosti, si zvedavá, ale aj odvážna.“ Nasmerovala preto Snehulienku za opojnou jablčnou vôňou, kde sa konečne naozaj nasýti.

Prišla ona k riečke, ktorá dookola chránila kráľovstvo jabloňového sadu. Jablká tam rástli veľmi-veľmi vysoko. Mohli ich oberať iba víly. A hoci Snehulienka tušila, že jablká sú v sade dobre spočítané, zatúžila vyhladovaná zjesť aspoň jedno jediné. Lenže, ako sa dostane cez riečku a ako si odtrhne jabĺčko z jablone, keď nemá krídla? Bezmocne padla na kolená úpenlivo prosiac o pomoc. Zrazu nádherný motýľ zamával pestrými krídlami a odletel za vílami. I zašumelo lístie, zdvihol sa vietor a jabloň nahla svoje konáre cez riečku. Ruky stromu stali sa Snehulienke mostíkom na jabloňový ostrov.

Privítali víly mladú dámu a pohostili ju plodmi svojho sadu. A hoci zmätený záhradník videl, že niekto cudzí je z ich úrody, nedokázal pre div divúci zasiahnuť.

Na druhý deň mladý kráľovič zistil, že má jabĺčok menej. Kto to len zavítal do jeho kráľovstva? Spýtal sa svojho záhradníka. Zrazu zazrel krásnu mladú devu so snehobielou pleťou, červenými lícami a havraními vlasmi. Ihneď sa do nej zaľúbil.

„Kto si? Ako je možné, že nemáš krídla a aj tak ješ moje jablká?“ I spýtal sa jej kráľovič, či je duch či človek? Snehulienka riekla, že bola z iného sveta a aj tak nie je z tohto sveta. „Snehulienka je oboje, syn môj,“ odvetila mu starenka, kráľovná jabloňového sadu i podala mu striebornú sekerku. Kráľovičovi poskočilo srdce a plačúc zvolal, že sa Snehulienky nikdy nevzdá. Bude ju chrániť a milovať. I vyrobil jej z dvojsečnej sekery strieborné krídla. A v jabloňovom kráľovstve bola úžasná svadba. Starenka sa tešila, že syn má krásnu, milú a odvážnu ženu. A všetci boli veľmi šťastní.

Jedného dňa však mladý kráľ musel odísť do vojny. Požiadal starenku, aby sa dobre postarala o jeho milú a ihneď mu napísala, keď sa im narodí dieťa. A tak sa aj stalo. Snehulienke sa narodila nádherná vysnívaná dcéra.

Posol vysadol na koňa a cválal za kráľom s odkazom, že má čarovné dieťa, ktoré sa volá Radosť. No kdesi pri rieke zaspal. Havran, čo celý čas striehol, kedy konečne príde jeho čas, nelenil a zamenil poslovi správu.

Kráľ nešťastný čítal si list znova a znova. Nechcel uveriť, že sa Snehulienke narodil napol človek, napol pes. Čo robiť? I spomenul si kráľ na svoj sľub lásky. Nie, neprestane Snehulienku ľúbiť a chrániť. Poslal späť správu, nech sa starenka o nich dobre postará, kým sa vráti.

Posol na ceste domov opäť zaspal. I zamenil havran ešte nemilosrdnejšie odkaz. Požadoval v ňom v mene kráľa, aby dali mladú kráľovnú zabiť spolu s dieťaťom. Kráľova matka nedokázala uveriť listu. Čo sa to len stalo s jej synom vo vojne? Zažiadala si preto potvrdenie kráľovej hroznej správy.

Havran však znova využil slabosť posla, ktorý nakoniec doručil najkrutejšiu zvesť. Kráľ požadoval vyrezať jazyk a oči ako dôkaz, že kráľovná a dieťa sú mŕtve.

Bystrá starenka, opásaná červenou zásterou, vytušila, že niečo nie je v poriadku. Snehulienka musí utiecť. Zabila namiesto Snehulienky srnku a odložila pre syna jazyk i oči šľachetného zvieraťa. Mladú kráľovnú vypravila na cestu, dieťatko jej priviazala k prsiam i zahalila ju do závoja. Dlho by sa ešte Snehulienka so starenkou v slzách lúčila a objímala, keby sa nemusela tak veľmi ponáhľať.

Snehulienka sa znova vydala na cestu hlbokou horou až prišla do horského hostinca. V lese všetci veľmi dobre vedia, čo sa deje v kráľovstve, a tak už Snehulienku čakala krásna žena s krídlami. Volala sa Tvorivosť.

V tom čase, keď Snehulienka našla lesný hostinec, vrátil sa kráľ z vojny domov. „Ako si mohol byť taký krutý a žiadať smrť dvoch nevinných ľudí?“ Privítala skormútená starenka svojho syna. I odovzdala mu jazyk a oči. Kráľ horko zaplakal, keď zistil, že prišiel o ženu i dieťa. Plakal a nariekal celé dni a noci.

Starenka rozpoznala prácu havrana. Prezradila synovi, že jeho Snehulienka žije v lese, no život musela za ňu srnka položiť. Tak putoval on hustým lesom bez vody a jedla, živený silou silnejšou, ako je on sám, sedem rokov.

Jednej mesačnej noci šla Snehulienka nabrať vodu do studne, aby mohla víle umyť nohy. Ako tak spúšťala vedro, pristál na studni havran. Snehulienka sa naľakala až sa jej dieťa zo šatky vyšmyklo a padalo dole do studne, hlbšie a hlbšie. I pýta sa jej krásna Tvorivosť, prečo svoju Radosť nezachráni? „Veď nemám krídla,“ ohradila sa preľaknutá Snehulienka. A z celej túžby načiahla sa za dieťaťom. Zrazu jej krídla narástli a Snehulienka svoju Radosť zachránila. I trojnásobne sa s vďakou pri piecke zohrievali šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla.

V ten istý čas začul v lese krik mladý kráľ. Bežal za zvukom, ktorý ho doviedol až k studenému jazierku. No ako sa díval, tak sa díval, nevidel v ňom nič, len prekrásnu lunu. Krik však šiel z vody. „Hádam len nevolá o pomoc samotný mesiac?“ čudoval sa unavený kráľ. I pozrel sa lepšie, keď tu zrazu zazrel topiť sa v jazierku malého tvora. Havran zakrákal z neďalekého stromu: „Zima je vonku, zima, a ešte väčšia je vo vode.“ Veru, pravdu mal. Tvor ale úpenlivo volal ďalej o pomoc. Mladému kráľovi to srdce nedalo, až nakoniec skočil do chladného jazierka. Spoliehal sa na silu silnejšiu, ako je on sám, a vytiahol z vody topiaceho sa trpaslíka. I založil rýchlo na brehu oheň, aby sa trpaslík zohrial. A pozrel sa kráľ bližšie na vysmiateho tvora: „Si ty ten, u koho slúžila moja Snehulienka?“ Trpaslík prikývol a ukázal mladému kráľovi na znak vďaky smer.

Jedného čerstvého predpoludnia šla Snehulienka spolu s dieťaťom natrhať bylinky na čaj. Nebolo ľahké rozpoznať z toľkého množstva tie, ktoré si zažiadala priniesť víla. Celá pohrúžená do hľadania v zeleni, nevšimla si, že sa jej dieťa vytratilo z dohľadu. I pýta sa Tvorivosť Snehulienky, kde má svoju Radosť. No Snehulienka nevedela. „Ako ho teraz nájdem, veď nemám krídla?“ žalostila preľaknutá. A rozbehla sa túžobne hľadať svoje dieťa. I narástli jej krídla a z výšky ľahko našla svoju Radosť. Trojnásobne s vďakou popíjali bylinkový odvar šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla Tvorivosť.

V ten istý svieži čas putoval lesom hladný, smädný kráľ. Iba sila silnejšia, ako je on sám, mu dovoľovala kráčať ďalej. Keď tu raz naľavo, raz napravo bežala popri ňom srnka. Vábila kráľa zísť z chodníka a uloviť si ju, toľko dní už nejedol. No mladý kráľ sa nedal zlanáriť, nájde on radšej svoju milú. „Nedovolím, aby ďalšia srnka za nás život položila,“ pomyslel si. Nezradí sľub, ktorý sám sebe dal a pôjde on ďalej pekne po ceste. Lenže zrazu kráľ začul také bolestivé kvílenie, až mu nedalo nezastaviť. „Kde si, nech ti pomôžem!“ zvolal. Kvílenie pokračovalo a bolo ešte úpenlivejšie. A tak mladý kráľ zišiel z cesty hľadať toho, čo tak preveľmi kvílil. I našiel on trpaslíka, ktorý sa lapil do pasce na srnky. Kráľ ihneď priskočil a vyslobodil malého uboleného tvora. Ošetril mu ranu vodou z prameňa, ktorý sa mu zjavil pred očami. I priložil na ranu liečivú bylinku. Trpaslík sa rýchlo uzdravil a usmial sa na mladého kráľa. „Si ty ten, u koho slúžila moja Snehulienka?“ Trpaslík prikývol a ukázal mladíkovi na znak vďaky smer.

Jedného dňa, za úsvitu zorničky, keď opojná vôňa kvetov šírila sa celým okolím, šla Snehulienka so svojím dieťaťom zistiť, čo hora víle odkazuje. Prišla na čistinku a začala počúvať. Zrazu orchester vtáčikov spustil nádherné árie. Lístie z hory zašumelo a potôčik pomedzi skaly zažblnkotal. I sadla si Snehulienka do tône stromov na mäkkú trávu, aby si vychutnala malebnú melódiu hory. Vetrík sa jej pohrával s krásnymi čiernymi vlasmi a maľoval na jej bielej tvári ešte červenšie líčka. Až Snehulienka zavrela viečka. I prišla k nej víla Tvorivosť a pýta sa Snehulienky, prečo necháva svoju Radosť napospas vánku. Snehulienka zaplakala, že sa nechala tou nádherou učičíkať. „Ako sa teraz vyrovnám vetru, veď nemám krídla?“ A z celej túžby narástli jej krídla a vzala si späť svoju Radosť. Poďakovala sa víle, že jej nedovolila nadlho sa zasnívať. I trojnásobne si s vďakou vyspevovali šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla.

V ten istý čas, za rána, za rosy, začul mladý kráľ ďalšie volanie o pomoc. Obzrel sa on navôkol a nič nevidel iba obrovský nádherný ružový krík. Odkiaľ potom počuje ten nárek? Mladý kráľ poprosil, aby sa mu znovu ohlásil ten, koho volanie pred chvíľkou vetrík dovial až k jeho ušiam. Ozval sa hlas ďalší raz. Akoby to šlo z omamných ruží, čo obohnali skaliská. Lenže uzimený, hladný a smädný kráľ si nevedel dať rady s kríkom, ktorý dokáže aj sto rokov trápiť spiace kráľovstvo. Ako s ním má naložiť on? Doráňal si ruky na tŕní, ktoré stále len dorastalo a dorastalo. Už celé dni sa snaží predrať cez ruže. Keď tu zrazu uzrel, že z toľkej námahy kvapky potu začali do skaly škárku hĺbiť. A tak sa silou silnejšou, ako je on sám, namáhal a čakal, namáhal a čakal a namáhal a čakal. Až kým sa zo škárky stala škára a zo škáry škárisko. I zachránil on ďalšieho trpaslíka. „Si ty ten, u koho slúžila moja Snehulienka?“ Spokojný trpaslík prikývol a ukázal mladému kráľovi smer na znak vďaky za jeho oslobodenie.

Jedného krásneho žiarivého dňa, keď slnko kraľovalo na oblohe, šla Snehulienka nazbierať drevo do hory. I smiala sa cestou spolu so svojím dieťaťom, šťastná a plná nehy. Obklopili ju tvory lesa: „Ako to, že si taká radostná, Snehulienka?“ „Učím sa u dobrej víly.“ Snehulienka zatúžila vyrozprávať im všetky svoje tajomstvá a divy, ktoré zažila. No zjavila sa pri nej krásna Tvorivosť a pýta sa, kde má svoju Radosť? „Čo teraz?“ zavzdychala Snehulienka, keď uzrela, že jej dieťa hrá sa na vrcholkoch stromov s neznámymi tvormi lesa. „Vrátime ti tvoju Radosť, ak nám prezradíš, čo všetko si sa už naučila,“ volali. Lenže Snehulienka vedela, že tajomstvá sa nedajú kúpiť a tobôž nie Radosť. I horko zaplakala,  veď nemá krídla. A rozbehla sa k stromom túžobne dočahujúc svoje dieťaťa. I narástli jej krídla a zniesla si Radosť z výšky na zem. Trojnásobne s vďakou niesli z hory drevo šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla Tvorivosť.

V ten istý jasný čas putoval ďalej lesom mladý kráľ. Od tepla a únavy si už ani len telo necítil. No slnko ho svojimi lúčmi hladilo a povzbudzovalo na ceste za jeho krásnou Snehulienkou. Ako tak šiel a šiel, stretol ďalšieho trpaslíka. Naťahoval sa s konármi jaseňa, väčšími, ako bol on sám. Navrhol mu mladý kráľ, že mu pomôže. „Dobre,“ súhlasil trpaslík, „za to si môžeš u mňa zajesť, zapiť a vyspať sa doružova.“ Mladík sa trpaslíkovi ospravedlnil. Nemôže prijať jeho pohostinnosť, pretože sa ponáhľa za svojou milou. No trpaslík namietal. Veď mladý kráľ prešiel už riadny kus cesty a ešte aj jemu pomohol poznášať konáre na zimu, mal by si oddýchnuť. „Nie, dobrý trpaslík, nehnevaj sa, musím ja ďalej ísť,“ nedal sa mladý kráľ. Silou silnejšou, ako je on sám, spravil múdro z konárov pevnú kopu a dal sa do lúčenia s vysmiatym trpaslíkom. „Si ty ten, u koho slúžila moja Snehulienka?“ Trpaslík prikývol a ukázal mladému kráľovi na znak vďaky smer.

Jedného uplakaného popoludnia šla Snehulienka so svojím dieťaťom nazbierať pre vílu kvapky dažďa. No zostala jej zrazu taká zima, že sa nevedela priam od zeme odlepiť. Stála tam ona ako soľný stĺp, hoci jej z krčahu dážď dávno pretekal. Obloha sa náhle hrozivo zatiahla a akoby ohňom zahorela. No Snehulienka tam len stála a stála. Prišla k nej víla Tvorivosť a pýta sa jej, prečo nechráni svoju Radosť, ktorá sa prchkým tancom stále viac vzďaľovala. Zaplakala zmeravená Snehulienka, že sa jej už nepodarí dohoniť svoje dieťa. „Veď nemám krídla,“ zvolala od túžby. I narástli jej krídla a našla svoju Radosť. Trojnásobne s vďakou preleteli s plným džbánom do hostinca, šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla Tvorivosť.

V ten istý čas, s dažďom bojoval mladý kráľ. Premočený, hladný, smädný, spoliehal sa len na silu silnejšiu, ako je on sám. Keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, stál pred ním ďalší trpaslík. „Čo tu robíš, veď ani psa nehodno vyhnať von,“ spýtal sa trpaslíka mladík. „Hľadám lúč slnka,“ odvetil trpaslík. Mladý kráľ sa začudoval. Bdie či spí, keď sa trpaslík nazdáva, že vyjde slnko na rozhnevanom nebi? I hútal mladý kráľ, hútal, čo povedať. Nevedel, ako môže poslúžiť. „Prosím, prebojuj sa cez rozohnené oblaky a vypýtaj mi od slnka jeden jemný lúč,“ riekol trpaslík. I veľmi silno prosil mladý kráľ o lúč pre trpaslíka a slnko vyšlo mu v ústrety. Zaradoval sa lúču trpaslík a usmial sa na kráľa. „Si ty ten, u koho slúžila moja Snehulienka?“ Trpaslík prikývol a ukázal mladíkovi na znak vďaky smer.

 

Jedného zasneženého večera, šla Snehulienka so svojím dieťaťom pripraviť nápoj lásky. I dala doň vody zo studne, voňavé bylinky z lesa, zvuky hory, lesné drevo i dažďové kvapky. Snehulienka sa veľmi usilovala, aby všetkého nebolo veľa, ani málo. Presne tak, ako jej to kázala víla Tvorivosť. No kam sa zas vytratila Snehulienkina Radosť? Snehulienka sa veľmi naľakala. Hľadala Radosť po celom dome, no nebolo jej. „Ako ju teraz nájdem v zime a za súmraku, veď nemám krídla?“ žalostila. A túžobne sa rozbehla hľadať svoje dieťa široko ďaleko. I narástli jej krídla a sama sa priam bleskom stala. Posvietila si na cestu a rýchlo našla svoju Radosť. Trojnásobne s vďakou popíjali nápoj lásky šťastné dieťa, šťastná matka i šťastná víla Tvorivosť. I zatúžila Snehulienka dať z nápoja lásky aj svojmu mužovi, kráľovi jabloňového sadu.

V ten istý čas, v zime, v snehu predieral sa horou mladý kráľ. Zmenil sa on na nepoznanie po toľkých útrapách. Keď tu znova začul ďalšie volanie o pomoc. A akoby tých hlasov bolo viac. Rozbehol sa on teda z posledných síl za hlasmi, až prišiel k obrovskej priepasti. I našiel pred ňou trpaslíka, ktorý veľmi žialil za trpaslíkom, volajúcim na druhej strane rokliny. „Čo robiť?“ pomyslel si rozvážny mladý kráľ. Zrazu si všimol uzučkú lávku, čo viedla cez nebezpečnú priepasť. I padol on na kolená, prosiac silu, čo je silnejšia, ako on sám, aby mu pomohla prekonať ozrutnú jamu s trpaslíkom na chrbte. A vykročil on smelo na šmykľavú lávku, mysliac pritom na svoju Snehulienku a na všetko, čo na ceste zažil. Na mesiac, čo odrážal sa vo vode a silu ohňa vyzdvihol. Na liečivú silu prameňa a bylín. Na vietor, čo ho k tŕniu ruží priviedol, na ťažké drevo lesa i na lúč slnka, ktorý aj v nečase zasvietil. A sám akoby sa bleskom stal, ocitol sa zrazu na druhej strane priepasti, kde ho čakal posledný usmiaty trpaslík. „Vy ste tí, u ktorých slúžila moja Snehulienka?“ Trpaslíci prikývli. Zrazu zjavili sa mu všetci siedmi. „Si na dobrej ceste,“ a ukázali mladíkovi smer. A poďakoval sa siedmim trpaslíkom mladý kráľ.

 

Jednej hlbokej noci, plnej hviezd, rozpomenula sa Snehulienka, že už sedemkrát zakvitli jablone, priniesli plody, lístie opadalo a prikryl ich sneh. Veru, už sedmoro krásnych rokov žila Snehulienka s vílou, čoraz šťastnejšia so svojím dieťaťom, čoraz šťastnejšia so svojím životom. Zamilovala si horu, prameň, skalu, kvety, hviezdy, slnko i mesiac, zamilovala si všetky tvory. Hora, prameň, skala, kvety, hviezdy, slnko, mesiac i všetky tvory zamilovali si Snehulienku. A Snehulienka sťa Popoluška naďalej neúnavne triedila šošovicu od popola, posmelená všetko navôkol viac a viac obdivovať i ľúbiť. I zjavila sa pri nej víla Tvorivosť a pochválila Snehulienku, že pri práci nezabudla dbať na svoju Radosť. A Snehulienke, plnej lásky, narástli krídla. Viac už nezmizli.

Veru, sedemkrát sa vystriedali štyri ročné obdobia, no kráľ stále nenašiel svoju milovanú Snehulienku. Spriatelil sa s ohňom, vodou, vetrom, zemou, mesiacom i slnkom. Čo má ešte vykonať, aby konečne mohli spolu šťastne žiť? Trpko on zaplakal pod hviezdami. Tak veľmi sa mu cnelo. No neprestával veriť. I zjavila sa mu víla Tvorivosť, čo potajme šepkala mu v lese, ako sa má zachovať, aby ho trpaslíci doviedli až k nej. Lenže sedem rokov je pridlho, aby ku zmene nedošlo. Navrhla mu teda, že sa stane jeho ženou.

Kráľ bol očarený krásou a dobrotou víly, no miloval nadovšetko svoju Snehulienku z mäsa a kostí. Veril a dúfal, že ho stále kdesi s ich dieťaťom čaká.

Tvorivosť pochválila kráľa za všetku preukázanú múdrosť, spravodlivosť, obratnosť i odvahu. A zaviedla ho do svojho horského hostinca. Konečne sa mohol najesť, napiť a načerpať vlastných síl. Zaspal tam vďačný kráľ, prikrytý závojom a opojený nápojom lásky.

V hlbokom spánku však rúško odfúkol a ráno pred sebou uzrel vysmiate tváre. Stáli nad ním Snehulienka so striebornými krídlami, Tvorivosť so zlatými krídlami a Radosť s diamantovými krídlami. Usmial sa mladý kráľ, lebo v srdci pocítil, že vidí svoju milú. „Ako je možné, že máš skutočné krídla, Snehulienka?“ Čudoval sa. Tak zašla víla po strieborné krídla, vyrobené z dvojsečnej sekery, ktoré si Snehulienka nechala na pamiatku ako dar od svojho muža. Už ich viac nepotrebovala nosiť.

A spoznal kráľ svoju premenenú milovanú i spoznala ona svojho premeneného milovaného. I pobozkali sa vášnivým nežným bozkom a v hostinci zavládla obrovská radosť. Zaplesal mesiac i zaplesalo slnko. Kráľovská jabloň na svete opäť zakvitla.

 

Snehulienku vášnivý bozk v sklenej truhle zobudil. Vypľula jablko a uzrela nad sebou stáť švárneho udatného kráľoviča. A dívali sa do očí dlho predlho. „Viem, že máš krídla,“ pošepkal jej. Snehulienka sa od lásky rozžiarila radosťou prenesmiernou.

Keď kráľovský otec zbadal, že sa jeho dcéra po toľkom čase i nečase prebudila, rozbehol sa za Snehulienkou a tuho objímal ju i statočného kráľoviča. Vystrojil tú najkrajšiu svadbu, akú kedy živé oko videlo, akú si kedy pamäť pamätala. Starenka si sadla vedľa Snehulienkinej macochy a havran odletel. Na jej pleci zaujal miesto nádherný motýľ.

Mladý kráľovský pár zasadil na znak svojej nekonečnej lásky jabloň, ktorá čoskoro priniesla nádherné šťavnaté plody. Do roka a do dňa sa im narodilo krásne radostné dieťa. Rozhodli sa ho príkladom sprevádzať na ceste životom. Spoločne ho budú pozorne chrániť a starať sa oň. Presne ako o novú jablonku, okolo ktorej všetci dodnes radostne tancujú na oslavu vznešenej nežnej lásky.

Kráľovský pár má v úmysle vysadiť celý sad. Pozýva doň všetkých statočných odvážlivcov.

KONIEC