Bum-bum, bum-bum…, údery boli pravidelné, neobyčajne pravidelné. Veľmi sa tešila na stretnutie s Oxym. Rozbehla sa cez predsienku napravo. Ani sa nenazdala už bola za komôrkou, v tajnom tuneli, o ktorom vedela len ona. Nebolo pre ňu príjemné prechádzať tmavými úzkymi stenami, no vidina svetlého, voňavého priestoru ju napĺňala šťastím a odvahou. Vedela, že tam  na ňu čaká On. Stretne sa s ním tvárou v tvár. Budú spolu kráčať po svojej púti. Tešila sa na neho a na jeho príbehy o istej dáme, ktorú bol kedysi spoznal.

„Vieš, veľmi sa na teba podobá svojou podstatou, ale ona je slobodnejšia, jej životná trasa je oveľa väčšia a zaujímavejšia,“ rozprával jej potom, čo sa zvítali. „Aka je nežná, a preto ju majú mnohí ľudia radi, no dokáže sa aj brániť i pokoriť, dokáže sa aj vypariť ako najväčší mág.“ Keď jeho ústa vyslovovali slová, ktoré ona takmer hltala, zdalo sa jej všetko okolo (tak stereotypne známe) omnoho cennejšie. Zrazu, akoby sa všetko zmenilo. Tmavé tunely, cez ktoré sa museli preháňať, najprv namáhavo hore, potom cez dlhú ostrú zákrutu. „Pozor, drž sa ma, musíme byť spolu!“ Naľakal sa Oxy, potom, čo sa Sanga  v ostrej zákrute šmykla a akosi zabudla na nasledujúci zostupný úsek. Toto všetko sa jej zdalo náhle iné, nie nebezpečné, ale krásne. Veď ona sa nešmykla, to len chcela ovoňať kvietok, ktorý tak prenikavo vytŕčal spomedzi ostatných rastliniek. Chcela len nachvíľku zastať a vypočuť si spev vtáčika, či šum lístia, ktoré jej ševelilo do uší: „Do toho!“ No nemohla, čaká ju cesta a ona musí ísť. Ešte, že ju Oxy zachytil, inak by bola úplne sama.

Zrazu obaja tvoria len jedno telo, majú strach, pretože všetko okolo nich sa zmenšuje a náhle zväčšuje a zasa zmenšuje a oni majú pocit, že ich tie steny pohltia. Oveľa lepšie sa cítia v tuneloch, ktoré sa však postupne stále zužujú.

„Nemám strach, keď si tu so mnou,“ zašepká Sanga trasúcim sa hlasom priateľovi do ucha. „Neboj sa ja ťa ochránim,“ povie priškrteným hlasom Oxy, ktorý cíti jej chvejúce sa telo. Tunel sa stále zužuje a Oxy sa stráca. „Chcem spoznať Aku,“ zakričí Sanga, ale nie je si istá, či to Oxy počuje.

Sanga sa ťažko prediera uličkami úzkych stien, ktoré sú pomaly užšie ako ona, no zvykla si na to. Vedela, že o chvíľu bude úzkym tunelom koniec a ona sa opäť stretne s Oxym. Tak, už je to lepšie, pomyslí si Sanga, teraz tu už môžem aj tancovať.

Konečne bola zasa v predsieni, ktorá viedla do jej dobre známej komôrky. Tú delil od jeho komôrky len obyčajný hlúpy tunel. Už sa ho vôbec nebála, veď prešla aj horšími. Pri behu za Oxym ju opäť sprevádzal dôverne známy rytmus – bum-bum, bum-bum…

„Počul som to,“ povedal a vôbec sa nezasmial. „Čo si počul?“ Spýtala sa prekvapene Sanga, ktorá ostala v nemom úžase, vďaka prvému neradostnému privítaniu. „S Akou sa môžeš stretnúť iba vtedy, ak zmeníš spôsob života.“ Sanga mu vzápätí skočila do reči: „Rozlúčiť sa s bludným, začarovaným kruhom, to nie je problém.“ „A čo ja? Ja síce prichádzam odtiaľ, odkiaľ je aj Aka, no vrátiť sa späť nemôžem.“ Povedal to dosť ostro, no v skutočnosti plakal. Ona si to nevšimla, pretože cez zaslzené oči nevidela ani na špičku nosa.

Potom už o tom nehovorili, vlastne nehovorili o ničom, mlčali. Stretli sa tak ešte veľakrát, ale už nikdy neplakali, no ani sa nikdy nesmiali. Žili v absolútnej zhode, kdesi v neutru, tvorili takmer dokonalú rovnováhu.

„Prepáč, musím to urobiť.“ Odhodlala sa prehovoriť Sanga po 33 rokoch. „Viem, Aka ťa už čaká.“ Odpovedal pokojným hlasom. Ani jeden z nich nebol prekvapený. „Zbohom!“

Bola sama v komôrke. Zrazu našla iný otvor, ako ten, čo vedie do známeho tunela. Tento smeroval do úžasného priestoru, v ktorom žije aj Aka, ktorú túžila poznať celý život. Len, čo sa s ňou zvítala, pocítila pod sebou niečo ostré, no nevšímala si to, pretože jej tvár zaliala slnečná žiara, o ktorej doteraz nič nevedela.

Konečne sa dostala z osídiel stereotypného kolobehu a pocítila skutočný závan vetra.

„Kosť mu nebude zlomená.“ „ Uvidia, koho prebodli.“ To bolo posledné, čo v živote počula.