Vážené dámy a páni, milé priateľky a priatelia,

pripadla mi česť predstaviť dobrým ľuďom súcim na slovo najnovšiu knihu popredného slovenského esejistu, literárneho kritika a prozaika Júliusa Vanoviča. Sú ňou jeho dlho očakávané Zápisky z mŕtveho času  / Antimemoáre. V prvom názve (pod ktorým vyšli už v roku 2003 fragmenty z denníkových zápiskov) sa tají ruský velikán a Vanovičov mŕtvy čas je tak ako u Dostojevského časom vyhnanstva v mŕtvom dome, čiže v domovine umŕtvenej štyridsiatimi rokmi totalitného režimu, dovezeného k nám z Dostojevského otčiny. V druhom názve sa ozýva francúzsky autor z okruhu existencialistov André Malraux, ktorý proti absurdite ľudského údelu staval čin, dobrodružný, revolučný a napokon umelecký, a v roku 1967 vydal takisto Antimémoires, odvíjajúce sa v znamení odvekej ľudskej, preňho priam božskej schopnosti „neustále spytovať svet“. Názov Antimemoáre je však aj vanovičovský, súvisí s autorovými Antidialógmi z pamätného roka 1968 i s jeho Novými antidialógmi z obdobia po ďalšom pamätnom roku 1989, pričom to –anti- súznie s celým Vanovičovým životom, pôsobením a krédom, ktoré prevzal od svojho veľkého českého vzoru Václava Černého: „Prvým slovom kultúry je slovo protestujem.“ Tu si však dovolím malú korekciu, a tú mi potvrdzuje tak Černého, ako Vanovičovo celoživotné úsilie: prvým slovom kultúry je podľa mňa slovo kultivujem, skultúrňujem, teda obrábam národa a ľudstva roľu dedičnú, pestujem, zveľaďujem, zušľachťujem – a aby sa to mohlo slobodne a zodpovedne diať, protestujem proti všetkému, čo tomu bráni!

Vanovičova retrospektíva sa v Antimemoároch začína jednou perspektívou – rokom 1945, „keď sa sloboda rodila…“, teda keď pominula vojnová kataklizma a Vanovič chlapec dovŕšil desiaty rok života, a končí sa perspektívou druhou, rokom 1989, májovým stretnutím slovenských literátov, prispievateľov Slovenských pohľadov, v Budmericiach na druhý deň po pohrebe Dominika Tatarku, keď už podľa dospelého, životom pootĺkaného aj doráňaného Vanoviča „nová úfnosť či viera… reálnejšie poletovala v povetrí“ a búranie berlínskeho múru o pár mesiacov neskôr symbolicky zvestovalo „rozpad celej ríše zla“, „neodvratný koniec diabolsky vymysleného režimu, ktorému sa 40 rokov hovorilo: socializmus“. Medzi týmito dvomi dátumami, či presnejšie medzi rokom 1949, keď sa stal Vanovič otec a s ním aj jeho neplnoletý syn obeťou tzv. žingoriády, a rokom 1989, keď sa nežne udiala novembrová revolúcia, náš memoárista, a nielen on, zažíva len čiernu grotesku, pochmúrnu, desivú a bez perspektív. Svet-život je odrazu hore nohami či dolu hlavou, všetko je naopak. „Naopak“, to „strešné aj strašné“ slovo. Sú to časy, keď lož sa vydáva za pravdu „v podlej komédii aranžovaného ,verejného´ procesu“ a keď spomínajúci subjekt, syn najlepšieho dražkovského gazdu a politického väzňa, „stigmatizovaný inakosťou“, spoznáva na vlastnej koži násilie a pokrytectvo novej, červenej totality s vypaľovaným biľagom – triednym pôvodom. Časy, keď kolaborovanie zo strachu po 48-om, vystrieda po krátkom období nádeje zosobňovanej Dubčekom a jeho socializmom s ľudskou tvárou ešte horšie, ešte neospravedlniteľnejšie kolaborovanie z vypočítavosti po 68-om. O tomto mravnom relativizme, strašnejšom ako v 50-tych rokoch, Vanovič nevydáva svedectvo prvý raz, vydal ho napríklad aj formou románovej fikcie. Jeho Kronika nepriznaného času, ktorá vznikala v 70-tych rokoch minulého storočia, no vyšla až v roku 2008, je pre mňa, dovolím si povedať, akýmsi slovenským pendantom románu La Nausée (1938) Jeana-Paula Sartra. Na rozdiel od protagonistu francúzskeho prozaika a filozofa nauzea (lekársky termín pre žalúdočnú nevoľnosť), voľnejšie a prenesene hnus či znechutenie, odpor, sa Vanovičovho antihrdinu nezmocňuje v predvečer druhej svetovej vojny, na prahu katastrofy. Prepuká v deň po katastrofe, teda po okupácii vlasti údajne bratskými vojskami, a románové stvárnenie tejto situácie by som prirovnala u Vanoviča k monochrónnej maľbe – je to čierna na čiernej, kde sa chveje skôr tušená, ako videná, bodka jasu v podobe rodiaceho sa vzťahu hlavnej postavy, komunistami odstaveného intelektuála a pacienta, k mladej sestričke v nemocnici…

Vráťme sa však k Antimemoárom I. (lebo po nich má prísť aj druhý diel). Ich východiskom je pochopiteľne autorov Turiec s rodnými Dražkovcami a sám Martin, teda miesta a mesto, ktoré poznáme aj z iných jeho kníh, najmä z troch myšlienkovo i materiálovo bohatých Kníh o starom Martine či z novších, duchu Antimemoárov bližších Listov zo starého dvora (2012). V Antimemoároch pásmo prežitého a pretrpeného, odvíjajúci sa film konkrétnych faktov a udalostí, rozpamätávanie s ozvenami a reťazcami dávnych pocitov a tušení, siaha ďalej – do Bratislavy či až do Prahy (najmä návštevy u Václava Černého a napokon účasť na jeho pohrebe v posledných podkapitolkách), a ako je to pre nášho autora typické, voľná rekonštrukcia či výber z dobových záznamov osobnej skúsenosti sa prepletá s kritickými postrehmi a komentármi. Tak je to v rozsiahlej úvodnej časti, príznačne nazvanej Epilóg starého Martina (1945 – 1959), aj v reminiscenciách na prvé vyše desaťročie v hlavnom meste, nazvaných prosto V Bratislave (1959 – 1971), aj v zlomkovitých, hlboko osobných, neraz depresívnych a repetitívnych Zápiskoch z mŕtveho času z pookupačných rokov 1970 – 1975, a tak je to v záverečnej dlhej a neradostnej „bilančno-situačnej správe“ o normalizačno-konsolidačnom dvadsaťročí. Postupne sa vyjavuje pátos i étos životnej púte slovenského intelektuála a spisovateľa, ktorá viedla od kádrového prenasledovania a ťažkostí s dokončením stredoškolského štúdia a so získaním vysokoškolského vzdelania a zároveň s nájdením zamestnania v hlavnom meste – pritom o tieto ťažkosti sa výdatne pričinili autorovi rodáci, dražkovskí a martinskí donášači-udavači „informujúci“ príslušné orgány v Bratislave – až po profesionálnu marginalizáciu v rokoch 1971 – 1989, keď po plodnom redaktorčení v Slovenských pohľadoch, vzápätí v Mladej tvorbe, a po krátkom pôsobení v Ústave slovenskej literatúry autor chtiac-nechtiac zakotví v jazykovej redakcii vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Ocitne sa tak síce v jednom z ohnísk literárneho diania, ale na jeho okraji, navyše v zamestnaní, ktoré je pre človeka s vlastnými literárnymi ambíciami nanajvýš vysiľujúce – je korektorom z núdze a v núdzi, a zároveň spisovateľom v ilegalite, a nielen z vlastného rozhodnutia.

„Fabulu môjho života určila komunistická strana a jej úchylovia, kádrovníci, všelijakí riaditelia a riaditeľky, poskokovia totalitného a posttotalitného režimu, žil som takpovediac nanútený život, o sebe som nerozhodoval ja; len v rámci tej nanútenosti, iba v súkromí vymáhal som si ostrovy, svoje vlastné územia slobody.“  „Nanútený život“ či „nezavinený osud“, tento tragický leitmotív Vanovičových Antimemoárov obsahuje v sebe protiklad: jas rozumu kontra temné fátum, čiže zlovôľa bohov. Ale nie, hovorí nám Vanovič, nie zlovôľa bohov, skôr zlovôľa ľudí a temnota režimu, v ktorej ľudia tápu a ktorej skôr či neskôr takmer všetci podľahnú – zo strachu, zo slabosti, z pohodlnosti. Ľudská pretvárka a faloš, perverznosť konformity. Človek človeku zverom. Pascalovský svár medzi anjelom a zverom. Ostáva to antické fátum, tá nevysvetliteľná vôľa bohov – fakt, že sa rodíme na istom mieste a v istom okamihu, to znamená do istej doby, krajiny, spoločenskej a kultúrnej situácie. Reakcie človeka na nepriazeň osudu bývajú rôzne – niekto zatrpkne a uzavrie sa do seba, do súkromia, do osamelosti a sebatrýzne, v lepšom prípade do útešného spolužitia s blízkymi ľuďmi. Niekto zatrpkne a stane sa zlý, vŕši sa za zbabraný život na iných, neraz nevinných, a niekto naopak – a to je ten najšťastnejší prípad – otvorí sa po úderoch osudu nešťastiu a utrpeniu iných a v pokore voči svetu a svojmu ľudskému údelu s nimi súznie, nezištne im pomáha, mysliac nielen na seba. U Júliusa Vanoviča komplikované životné peripetie, zapríčinené konkrétnou spoločensko-historickou situáciou, oná nepriazeň osudu vedie k podvedomému, no čoraz jasnejšie si uvedomovanému mravnému aj intelektuálnemu odhodlaniu nevzdať sa, nepoľaviť v ostrosti videnia, v nezmieriteľnosti postoja, a zároveň – a pre nás čitateľov našťastie – k odhodlaniu písať, aj k uskutočňovaniu tohto odhodlania vrátane opakovaných, no márnych pokusov publikovať napísané, a to aj v komunisticky konsolidačnom či normalizačnom dvadsaťročí, keď celá oficiálna, teda oficiálne vydávaná literatúra klamala, ako to autor v Antimemoároch viac ráz zdôrazňuje. Mimochodom som zvedavá, či túto Vanovičovu spätne hodenú rukavicu do tváre publikovaných spisovateľov aj ich hodnotiteľov niekto zdvihne…

S výnimkou Antidialógov mohol náš autor predstúpiť pred verejnosť až v zrelom veku, a to sčasti s tým, čo vzniklo už pred rokom 1989, predovšetkým s fundovanými „personalistickými portrétmi“ Václava Černého a Júliusa Barča-Ivana, ku ktorým pribudol Alfonz Bednár a iní, a vrátane viacerých inšpiratívnych výberov z literárnej a kultúrnej esejistiky, ktorú v roku 2011 prekvapujúco rozšíril o rozsiahlu esej o „existenciálach“ švédskeho filmového režiséra a scenáristu Ingmara Bergmana. Fakt, že svoj záujem Vanovič upriamuje na nepodkupné umelecké aj mravné autority, tak slovenské, ako inonárodné (z nich najmä Francúz Henri Bergson a ďalší veľký Čech, učiteľ Václava Černého aj Júliusa Vanoviča, František Xaver Šalda), nie je náhodný, veď ambíciou tohto burcovateľa svedomia je vytŕhať čitateľa z hlivenia a zo sebaspokojnosti, a to aj vyzdvihovaním diela a účinkovania veľkých osobností. Exempla trahunt. Bodaj by! V Antimemoároch tak Vanovič poukazuje na ďalších veľkých Slovákov (štúrovci, Krčméry, Hronský a mnohí matičiari, ale aj Beniak či Silan a iní…), čo súvisí s jeho dlhoročným cieľavedomým úsilím budovať a rozvíjať slovenské kultúrne a historické vedomie. Dobre totiž pozná našu boľavú stránku, náš kolektívny archetyp – kultúrnu a historickú nepamäť, kontinuitne pretrvávajúcu diskontinuitu. V nej sa skrýva aj odpoveď na jeho zistenie v Antimemoároch: „Ľudí, ktorí si v komunistických desaťročiach zachovali presvedčenie a nezlomili charakter, je na Slovensku pramálo, a tých, ktorí vyvíjali odpor, ešte menej“ (163). Toto zistenie inak rezonuje s opakovaným povzdychom Dominika Tatarku: „Bože, koľko je v nás poddanstva!“

Vanovičova fazetová výpoveď v Antimemoároch teda nie je ani nemôže byť výpoveďou iba o sebe. Je výpoveďou o všetkých jeho rodákoch a o stave celej polis, obce-pospolitosti-spoločnosti, turčianskej, bratislavskej, slovenskej, s presahmi do inonárodnej, východoeurópskej i celoeurópskej, ba interkontinentálnej reality. Osobný smútok sa prekrýva so smútkom zo stavu sveta, najmä však zo stavu Slovenska, keďže vo vypaľovaní neba i zeme, ľudského ducha aj duše sa u nás pokračuje v nových sofistikovanejších podobách aj po nežnom prevrate. „Mravnú apokalypsu pookupačnej konsolidácie“ vystriedala „perverzná podoba postkomunizmu, ktorú nám osud po revolúcii (rozumej po Novembri 1989) nadelil“, konštatuje Vanovič aj v knihe nových i starších esejí o ľuďoch, knihách a dobe, ktorá mu takisto vyšla vlani pod latinským názvom Nova et vetera v Knižnej edícii Fragment. V záverečnom antidialógu s Olegom Pastierom svoju diagnózu neúprosne uzatvára: „Slovensko je smutná krajina demencie či podchvíľou vyprázdňovanej pamäti – dopomáhajúcej národnej kultúre, aby bola bez chrbtovej kosti.“

Na záver len toľko: uplynulo štvrťstoročie od nežnej revolúcie a otázky etiky, ktoré tak nástojčivo zaznievali v novembrových dňoch 89-ho, sme už dávno odsunuli do suterénu nášho individuálneho, ale aj kolektívneho vedomia, vytesnili sme ich, povedané spolu s psychoanalytikmi. Za toto štvrťstoročie prevládajúceho hodnotového relativizmu sa však na Slovensku – vďakabohu – vynorilo aj množstvo najrozmanitejšej dokumentárnej či vecnej literatúry o tom, ako to bolo, od tradičných pamätí a autobiografií cez korešpondenciu a denníkové zápisky po rozhovory iných s ťažiskovými i okrajovými svedkami minulosti a niekedy aj s protagonistami dneška. Mnohé z týchto textov sú vzletne poetizujúce, neskrývane sebamýtizujúce, ba sebaokiadzajúce, no nájdu sa aj také, ktoré sú prísne vecné a presne usvedčujúce vinníkov, demaskujúce dobu i režim. Máloktoré z nich však s takým vášnivým zaujatím ako Vanovičove Antimemoáre vypovedajú cez tragickú osobnú skúsenosť o hodnotách základných a trvalých, platných aj v našich postmoderných časoch – o charaktere, čiže mravnosti, a o slobode, najmä o jej menej atraktívnej druhej tvári – o zodpovednosti  človeka za svoje slová a činy, o zodpovednosti človeka pred sebou, pred svojím svedomím, ale aj pred kultúrnou pospolitosťou, z ktorej vzišiel a v ktorej pôsobí. Skrytý pátos Antimemoárov vyviera práve z tohto autorovho presvedčenia o potrebe, ba nevyhnutnosti nájsť odvahu a brániť si slobodu – vnútornú slobodu, tú predovšetkým – za akýchkoľvek okolností.

Antimemoáre, ako neprikrášlený obraz-záznam tŕnistej cesty slovenského umelca a intelektuála do hlbín noci, mnohým a mnohých iste podráždia či popudia, a vieme prečo. Všetkých nás však vyzývajú podstúpiť očistnú katarznú cestu nielen v úzko osobnom záujme, ale v záujme budúcich pokolení. Všetkých bez ohľadu na vek, profesionálne zameranie či doterajšiu životnú skúsenosť, no v prvom rade a bezvýhradne tých, čo sa hlásia ku kultúrnej elite. Ako povedal Július Vanovič v rozhovore s Olegom Pastierom v knihe Nova et vetera: „intelektuál, spisovateľ, umelec nie je politik, ktorý taktizuje a využíva možnosti, ale človek, ktorý hľadá, ktorý zastupuje a presadzuje, doslova ručí za nájdenú pravdu.“ Vďaka nášmu autorovi za večný nepokoj po-etika, za neúnavné hľadanie pravdy a jej neúnavné presadzovanie a vďaka Literárnemu informačnému centru v Bratislave za vydanie Antimemoárov v elegantnej úprave a s výborným fotografickým portrétom od Pavla Kastla. Ešte stručné vysvetlenie: po-etikom nazval Júliusa Vanoviča Daniel Hevier, a pokiaľ viem, nemá to byť označenie človeka, ktorý sa zaoberá náukou o poézii, respektíve má svoju poetiku. Ide tu o kombináciu slov poet a etik, v ktorej sa ozýva etika ako mravnosť, morálka ako systém i náuka, a najmä ako životný postoj, v spojení s ďalším krásnym a živým slovom poézia, poiesis (čítaj písis), ktoré znamená v starej aj modernej gréčtine čin, činnosť, činorodosť, teda opak trpného stavu, teda aktívne pomenúvanie vecí a javov.

Želám Vanovičovým Antimemoárom, a takisto jeho esejam Nova et vetera, veľa vnímavých čitateľov a vám všetkým ďakujem za trpezlivosť a pozornosť.

(Pálffyho palác, Zámocká ul., Bratislava 27. 1. 2015)