JEDNA OTÁZKA JÚLIUSOVI VANOVIČOVI:

Prečo ste sa rozhodli napísať (Anti)memoáre?

Prečo som sa rozhodol písať memoáre, a ešte k tomu „Antimemoáre“? – Teda pamäti nie veľmi nostalgické a vôbec nie sentimentálne, ale voči dobe a istým súčasníkom kritické a polemické?

Viem, že o písaní a vydávaní pamätí pobehujú, niekedy i vládnu, názory aj keď nie protirečivé, tak iste rôznoraké. Napríklad: pozrite, ako sa ide vytŕčať, robiť dôležitým a sebastredným; ako nám chce tými písačkami vsugerúvať, že hral inú úlohu ako tú, ktorú majú v očiach jeho súčasníci, a budú mať pamätníci. A vôbec, je to egocentrizmus a narcisizmus, to spisovanie spomienok, a najmä nebezpečný subjektivizmus, ktorý vždy potláča a zahmlieva objektívnosť aj historickú pravdu, a tak ďalej.

Znovu však počujem odpoveď Stefana Zweiga z jeho Spomienok Európana, akoby už vtedy nášho súčasníka: „Své osobě jsem nikdy nepřikládal tolik důležitosti, aby je lákalo vyprávět druhým příběhy svého života. Muselo se stát mnohé, nekonečně více zkoušek a katastrof, než kolik je obvykle souzeno jedné generaci, abych nalezl odvahu začít psát knihu, v níž by mé já mělo být hlavní osobou, lépe řečeno – středem. Nic mi není vzdálenějším než stát v popředí“ – toľko Stefan Zwaig.

Ani ja som sa necítil vždy najlepšie pri tomto rozprávaní. Ale ako vstúpiť do tej sprepadenej komunistickej doby, ak nie cez seba, cez to, čo som sám videl, počul a zažil – to predsa musím považovať za svedectvo a pravdu z prvej a najspoľahlivejšej ruky. Noviny, rozhlas, filmy, romány o tej epoche klamali, a vedecké práce o nej sa píšu odosobnene, neutrálne, s takzvaným vedeckým chladom, a najmä z časového odstupu: hlasy a úpenia tých, čo trpeli, z prác historikov veruže nepočuť. Pot, krv a slzy historické práce stierajú – ale pravda trpiteľov, nie ich trápiteľov, je predsa ľudsky a mravne najsmerodajnejšia. Niet nič strašnejšieho a nespravodlivejšieho, ako umlčané a nezabúdané krivdy a nespravodlivosti: zabudnutí, premlčaní väzni aj ich týratelia, zahladené hroby, nevypočuté osudy.

A nevykričaná krivda, nepotrestaný zločin ničia predstavy, ba aj vieru ľudí v pravdu a platnú spravodlivosť.

Pritom nevyvolané a nepotrestané zlo má diabolskú schopnosť plodiť a šíriť nové a ďalšie zlo.

Fabulu tisícov životov, nielen môjho, určila komunistická strana a jej úchylovia: kádrovníci, všelijakí nedovzdelaní funkcionári, riaditelia a riaditeľky, poskokovia totalitného, ba aj posttotalitného režimu – žili sme, tak povediac, nanútený život, o sebe sme nerozhodovali my – a len v rámci tej nanútenosti, len v súkromí vymáhali sme si ostrovy, svoje vlastné územia slobody.

Ako o tomto všetkom, za seba aj za tie tisíce nevydať aspoň memoárové svedectvo?

Ak mi bolo dožičené prežiť to všetko so zdravým rozumom aj s ako-tak slúžiacim zdravím, považujem to za dar a milosť, ktorej by som chcel byť hoden.

Hoden práve týmto svedectvom neradostným a niekedy krutým, písaným však – aj v onom biblickom epištolárnom presvedčení, že iba pravda je tá, ktorá nás môže oslobodiť, a že ju ako slnko pre naše trvajúce tmy životne a prvorado potrebujeme.

„Aké knižky stoja za to, aby boli napísané okrem Pamätí?“ pýta sa dokonca André Malraux v románe Altenburské orechy. Asi preto, že pamäti hrali u neho prioritu, tak ako všetko románové, čo vyšlo z pamätaného a prežitého. Čiže z toho, čo človek skúsil a prebolel, k čomu došiel nie ako k hotovej, ale celým životom dolovanej a zaplatenej pravde – a tak aj pravde, za ktorú celým odžitým životom ručí.

V prípade mojich Antimemoárov ide o druhú polovicu 20. storočia, takže aj o akýsi osobný – nelecléziovský – „zápis o katastrofe“ – katastrofe predovšetkým ideovej, humanistickej a mravnej, ktorej dôsledky okolo seba doteraz vidíme a bezmocne pretrpievame.

Čo je však najnebezpečnejšie: vieme, že zlo, ktoré tu bolo, v preoblečenej podobe stále číha – a môže sa pod iným menom, v ešte strašnejších účinkoch opakovať.

A vidíme, že na to, čo u nás štyridsať rokov panovalo a nás tyranizovalo, sa povážlivo, rýchlo a ľahkoverne zabúda. Veľmi rýchlo, veľmi povážlivo. Ako povedal Nietzsche: ľudská povaha znáša víťazstvo horšie ako porážku. Ale tí, ktorí na minulosť zabúdajú alebo nechcú o nej nič vedieť, môžu byť, odkazuje zas filozof Santayana, naozaj odsúdení k tomu, že ju budú musieť na vlastný účet opakovať.

Za odpoveď ďakuje
STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ