VÝKRIK, KRÁTKY POHĽAD na svoj zrkadlový obraz cez zaslzený zrak, dotyky cudzieho tepla, pocit neuhasiteľného smädu… Náznak zablysnutia, chvíľka ticha, po ňom monotónna melódia, akoby vychádzajúca z tvojej zahmlenej pamäti… Svrbenie po celom tele, túžba po niečom nesmierne vzdialenom, po žiare večného ohňa, po súlade s okolitým svetom… predtucha zániku, ktorý bude azda aj znovuzrodením… Vidina nekonečnej chodby plnej šera: nehlučne po nej kráčaš a hľadáš dvere, na ktorých by bolo napísané tvoje meno…Všade však iba steny, dlhé, hladké, sivé, azda nekonečné… Zisťuješ, že si nahý – je to tvoja vina? Alebo to tak má byť?… Zdá sa ti, že si tu už kedysi bol, stretol si svoj tieň a splynul s ním tak, ako teraz splývajú dve slzy na tvojom líci. A ešte dotyk tepla, akýchsi prstov, nikdy nie dosť jemných…Tvoj výkrik trvá, ešte jedno zablysnutie, po ňom rachot, ktorý ťa vyľaká na smrť. Ktosi ti chce pomôcť, utíšiť ťa, dosahuje však opak, úzkosť v tebe iba vzrastá… Nie, tejto chodbe nikdy nebude konca, azda v tom je jej zmysel, čo by ti mohol dodať útechu, treba si na ňu len zvyknúť. Odrazu sa sám sebe strácaš, necítiš si telo, všade len tma a pohyb čohosi nehmotného, tvojho vedomia, tvojej túžby po netúžení… Zaniká aj melódia, ostáva iba rytmus, ten istý neuchopiteľný, zato ti tak dôverne známy rytmus tvojho bytia… Kde je teraz tvoj tieň? Zanikol alebo čaká na teba za neexistujúcim rohom?… Načo sú vlastne dobré takéto otázky? Dochádza ti dych, ostáva už len útecha myšlienkou na to, že si, aj nie si, že všetko sa raz skončí, okrem nekonečnosti, že ty si svet a svet je v tebe, aj mimo teba… cudzie teplo sa vzďaľuje, prsty neznámeho dobrodinca sa vzdávajú možnosti utešiť ťa… Tvoj výkrik sa končí, trval iba krátko, kratučko, vari ešte kratšie ako inokedy… a ty splývaš s bleskom, žiariš nad pustatinou, meníš sa na nové slnko, slnko s večnou, hmlistou pamäťou, so spomienkou na nekonečnosť súmračnej chodby, na márne dotyky pokožky cudzej, navždy utajenej bytosti…

KAŽDÁ PRECHÁDZKA MESTOM  VYVOLÁVA v tebe ten istý údiv, ba úžas. Kam si sa to dostal? Je toto pravda? Je to skutočnosť? Si to ty? A je vôbec toto všetko možné?  Domy stoja strnulo a nepohnute, tvária sa, že tu budú večne. Na oblohe chumáče bielych oblakov, z dubov v parku počuť zúfalé krákanie vrán, odkiaľsi z diaľky nástojčivé trúbenie lode, pod nohami popráskaný asfalt, naokolo vrčanie áut, takmer neznesiteľné bezvetrie. O nič z tohto si  nikoho neprosil, padá ti to do obrazu ako dar-nedar, vyostruje pozornosť zmyslov, no útočí na tvoju identitu, vzďaľuje ťa od idey, v ktorej by si tak rád spočinul. A potom sú tu ľudia: tvoji bratia a sestry, večne sa ponáhľajúce uzlíky hormónov a vedomia, neprístupné tvojim pohľadom aj otázkam. A ty len kráčaš a kráčaš, pomaly prekladáš nohami, kývaš rukami, rozopínaš si kabát, ohmatávaš si vrecká, či máš so sebou peniaze, kľúče a iné zbytočnosti, chytíš si pravý ukazovák do ľavej ruky, aby si sa presvedčil, či si to naozaj ty… Odpoveď ostáva visieť vo vzduchu, všetko okolo teba sa tvári, akoby to bolo samozrejmé a nevyhnutné, akoby iného sveta ani nemohlo byť. Dostaneš chuť zmeniť si meno, nasadiť si inú tvár, vžiť sa do iného vedomia, zabudnúť na všetko, čo si dosiaľ prežil, obrátiť sa a ísť opačným smerom, zájsť do iného, pre teba nepredstaviteľného sveta, kde by ti fungovali iné zmysly, kde by všetko bolo opakom toho, čo sa ti tu vnucuje do pozornosti. A či je toto iba sen, ktorý je v inom sne a ten zase v ďalšom…? Vchádzaš do známeho obchodného domu, nachádzaš tu všetko také, ako vždy predtým, nekonečne veľa možností kúpiť si to, čo azda vôbec nepotrebuješ… Predavačky sa na teba usmievajú, lebo vedia, a či aspoň predpokladajú, že im neublížiš, nenarušíš ich kruhy, automaticky im úsmev vrátiš, jemne sa ukloníš jednej, čo si ťa azda pamätá, práve tá sa však od teba s kyslou tvárou odvráti. Stále si sa nerozhodol,  či si niečo kúpiš, nikto ti to nepošepká, si odkázaný sám na seba. Zazdá sa ti, že všetko toto je iba fatamorgána, že tento obchodný dom je prízrak, ktorý sa objaví len keď  doň vojdeš, ináč je to čierna diera, pustý svet nikoho. Aj predavačky sú iba bábky, rozprávajúce figuríny s pohyblivými očnými viečkami. A ony to azda dobre vedia, sú kulisami kozmického divadla, čo ťa nepretržite klame, iba pred tvojimi očami predstiera svoju existenciu. A azda práve preto si nakoniec kupuješ drobnôstku, miniatúrny keramický džbánik s umelou kvetinkou, aby si videl, či v tvojom príbytku prežije do nasledujúceho dňa a potvrdí tak tvoju autenticitu…  Potom ho azda raz niekomu daruješ, aby si mal za čím žialiť.

TRI DNI A TRI NOCI HRDO visel cencúľ zo strechy sedliackeho domu kdesi v údolí, okolo neho ticho a nehybnosť, cencúľ si ani nepomyslel, že by sa čokoľvek na svete mohlo zmeniť. Iba kedy-tedy sa akoby z diaľky ozval pokrik dvojnohých stvorení, kde-tu zaručala rohatá obluda, jemne zaševelilo opojenie všetkého stvoreného. Ale bol tu aj znepokojujúci sen o zurčiacej vode, úzkosť z možnosti nebytia, clivota osamelosti… Cencúľu sa zvyčajne rýchlo podarilo zahnať tieto strašidielka, ako si ich v duchu nazýval a znova sa naduť pýchou na svoju špicatú krásu, mrazivosť a schopnosť visieť dolu hlavou bez prívalu krvi do mysle. Až zrazu mal zvláštny sen: Bol jedným zo šiestich šteniat, čo sa narodili matke sučke s mäkučkým kožúškom a teplým vlhkým jazykom, s bradavkami  plnými sladkého mliečka, s krátkymi, hlasnými vzdychmi, ktoré akoby tušili príchod čohosi strašného a neodvratného. A snívalo sa mu aj o ohnivej guli nad obzorom, čo roztápala snehy a ľady, o pučiacich stromoch a rozkvitajúcich kvetinách, o všadeprítomnej tráve, bzučiacom hmyze, množiacich sa hlodavcoch a všežravých dvojnožcoch, čo si namýšľali, že sú pánmi tohto sveta a ničili všetko, čo im prišlo do cesty… A keď sa cencúľ prebudil z nočnej mory, začul odkiaľsi jemný žblnkot vody, vnútorné prúdenie všetkého existujúceho, a bolo to cítiť všade, akoby večnosť odrazu dostala hlas, a on mal pocit, že zurčal a žblnkotal aj on sám. Bolo to všetko silnejšie ako jeho vôľa a zdalo sa mu, že z neho začína ubúdať, on však nechcel tomu veriť a radšej zadriemal… A znova sa mu snívalo, že je šteňaťom, ktoré sa čoraz pevnejšie  pritíska k bratom, sestrám, k bradavke s mliečkom, súčasne však cíti, že ho odzadu pevne chytá akási ruka, päť silných kostnatých prstov ho spolu s niekoľkými súrodencami vkladá do vreca a nesie ho kamsi do neznáma… A cencúľ sa prebudí spotený a slabý ako prútik, voda z neho tečie dole dvorom, jeho myseľ aj srdce sa rozplývajú v nezadržateľnom prúde sĺz, stráca sa aj to, čo ešte donedávna volal nádejou na večnosť, ostávajú už iba zvyšky spomienok na nočné mory, na úzkosť zo zániku… A už len jedna jediná kvapka si pamätá  čosi z prísľubov zimy, časy, keď ešte bola substanciou pevnou a tvrdou ako oceľ, a teraz sa vlieva do neďalekej riečky, tohto banálneho symbolu plynutia času a večných premien bytia… A všetko naokolo sa kvapke zdá cudzím a ľahostajným, koryto plynutia sa stáva čoraz hlbším, širším a cynickejším, na dne bytia čupí nekonečný rad tupých skál, kde-tu po hladine pláva papek či zoschnutá nádej, prúd berie so sebou všetky sny a túžby, radosti aj bolesti, a tu zrazu neznáma ruka hodí do vody vrece s piatimi trasúcimi sa zvieratkami a kvapka v nich spoznáva psíčatá zo svojich snov. Vníma, ako sa ešte chvíľočku zúfalo usilujú vyslobodiť, ba prosia kvapku, aby im pomohla von z vreca, že ony už potom vyplávajú. Kvapku však prúd unáša ďalej a ešte ďalej a postupne sa rozplýva aj jej pamäť a schopnosť súcitu, a ešte si nakoniec stihne pomyslieť, že bolo to všetko pekné, kým to trvalo… Bolo to však aj skutočné?…

VO CHVÍĽACH, KEĎ SA PODVEČER svetlo mení na tmu, vychádzajú zo svojich tajných skrýš, z nadskutočna, mĺkve, priesvitné postavy našich dvojníkov. Vstávajú z dávno zabudnutých hrobov, oddeľujú sa od kôr stromov, zo skalných stien a vodných hladín, nečujne sa prechádzajú po mestách a dedinách, kradnú sa popri múroch, cez okná nazerajú do ľudských obydlí, akoby sa znova chceli zaradiť medzi smrteľníkov, vedia však, že ich čas sa už dávno pominul, že dnes iné bytosti musia niesť kríž, ktorý oni kedysi zanechali pri prašných cestách. Sú to lúzri, smoliari či nešťastníci, štvanci, duchovia ľudí, ku ktorým sa  tento svet správal ako ku škodnej zveri, hoci od neho nežiadali nič viac než kúsok ľudskej dôstojnosti. Svojím vnútorným hmatom v nich spoznávaš colníkov, hriešnikov a prostitútky z čias nášho Spasiteľa, žobrákov a bezdomovcov našich veľkomiest, dedinských tulákov a pustovníkov, panicov a panny, čo nepoznali lásku tohto sveta, nanútenými pôrodmi uštvané matky, ale aj múdre osamelé ženy, čo vrchnosť vyhlásila za bosorky, vyhnancov, zbojníkov, zúfalcov a utýrané deti, ktorých osud ostal úradnými historikmi navždy utajený. My však vieme o nich, máme ich zapísaných v neomylnej pamäti zdesenia, súcitu a revolty. Vieme, že toto sú plaché duše zaručene spasených ľudí, takých, čo vo svojom biologickom štádiu nezískali ani piaď tohto sveta, zato si silou svojho utrpenia zachovali dušu, ideu svojej bytosti a svojho osudu. Navždy ostávajú žiť v medzisvete, v sebestačnom očarení večným bytím. Nevedia o svojom spasení, no práve preto je ono pravé a autentické, zabudli už na svoju pozemskú trýzeň, sú však svojím nezničiteľným magnetizmom stále priťahovaní k nám trpiacim, tápajúcim a pochybujúcim, a sotva počuteľným šepotom nám núkajú služby strážnych duchov a učiteľov, varujú nás pred nástrahami priveľmi silného pripútania sa k tomuto svetu a pripomínajú nám, že všetci sme lúzri, stratenci a vydedenci a že naša jediná nádej spočíva v tom, že sa k tomu bez obáv a bez márnomyseľnosti priznáme.

OSLOBODIŤ SA OD DIKTÁTU užitočnosti. Byť neustále na ceste, nevieš, nechceš vedieť kam, len ísť, hýbať sa, vyvíjať sa, zbavovať sa príťaží, čo na teba naložila príroda, rodina, spoločnosť, ideológia otrokárstva a kupčíctva. Ešte viac uvoľniť myseľ aj svalstvo, zato nepoľavovať v pozornosti, bdieť nad sebou samým, nad svojím okolím aj nad svetom. Ak treba, byť zdvorilý, komunikatívny, hoci aj kooperatívny, no nezaraďovať sa do šíkov vojakov a otrokov. Vedieť sa rozcítiť aj usmiať, vypočuť si zaujímavý, hoci aj nepravdivý príbeh. Ak ťa má kto počúvať, porozprávať aj príbeh svoj, ak nie, porozprávať ho aspoň sebe, podumať o ňom, vylepšiť jeho štýl aj rytmus a ísť len ďalej, ďalej, ďalej. Zahrať si partiu šachu či karát s tulákom, kopnúť si párkrát do lopty, čo sa ti pripletie pod nohy, odtrhnúť si zopár černíc z okolitých kríkov, pochutnať si na nich a dať z nich svojej milovanej, podeliť sa o pôžitok s priateľmi aj nepriateľmi. Keď treba, s dobrým svedomím sa zvaliť do machu a oddýchnuť si, pozdraviť líšku, čo práve beží okolo, posnívať si o lepšom svete, zaspievať obľúbenú pieseň, vybaliť z batôžteka niekoľko spomienok, čo potvrdia tvoje ja aj tvoju spolupatričnosť s ľuďmi, so svetom, alebo azda svetmi… Tvoj život je ako čaša priezračného vína, chutí, treba ho však piť, vstrebávať do seba s mierou ako každú drogu, každú rozkoš. Preto si človekom, aby si rozoznal, kde končí blahodarnosť opojenia a kde už začína kliatba pachtenia po niečom nedosiahnuteľnom, po zvieracej nevinnosti, či po pokušení nadčlovečenstva. Už aj kvapka vína na jazyku ťa jemne opája, tak ako prechádzka lesným chodníkom, plávanie v slanej, vlažnej vode, alebo ako Mallarmého verše, van Goghove farby či hlahol Bachových variácií. A ty len ideš ďalej, chvíľu sám, chvíľu vo dvojici, potom zas v skupinke, raz ako osamelý atóm padajúci vesmírom, inokedy ako súčasť bludného súhvezdia, ktoré sa takisto nepýta na dôvod svojho bytia, ani na cieľ svojej cesty. Sme zbytoční práve tak, ako naše myšlienky a skutky a v tom je naša útecha, naša sloboda, naša ľudskosť. A ešte kvapka vína pod vrbinou pri rieke, ešte jedno ľahké objatie s milou, ešte jeden úsmev, zamyslenie, a znova si berieš batoh na chrbát a ideš ďalej k neznámemu cieľu, cítiac ťažobu údov, ale aj ľahkosť mysle… Vieš, že tento sen ti nikto nemôže vziať, že prežívať vlastný osud je tvojím najväčším privilégiom.