„P a u l  T i l l i c h – míľnik a obratník v dejinách modernej teológie.“ – Tak nazval R. Niebuhr tohto z najvýznamnejších protestantských teológov nášho veku, ktorý sa odvážne podujal interpretovať kresťanskú vieru filozofickými kategóriami. Týmto pokusom o nenáboženskú interpretáciu biblickej zvesti blízky Bohhoefferovi, bol vedľa K. Bartha a R. Bultmanna najvýraznejším mysliteľom v protestantizme.

Narodil sa 20. VIII. 1886 v blízkosti Guben /Oberlausitz/ ako syn luteránskeho farára. Študoval teológiu a filozofiu v Berlíne, Halle a Tübingen u A. Harnacka, E. Troeltscha, D. W. Lütgerta, Gunkela. Filozoficky školený na Kantovi, Fichtem, Schellingovi, zaoberal sa novokantizmom, filozofiou hodnoty a fenomenológiou. Za svojich teologických učiteľov sám označoval Martina Kählera, Rudolfa Ottu, nezabúdajúc na Kierkegaarda.

Po krátkej farárskej službe sa venoval akademickej dráhe. I. svetová vojna, ktorú prežil celú ako vojenský duchovný, rozbila v ňom idealizmus a priviedla ho k „tragickému realizmu“. Napadá meštiacku cirkevnícku zbožnosť a ujíma sa  práv proletariátu ako vedúca osobnosť náboženských socialistov s rozhodným odporom k nacizmu.

R. 1924 bol povolaný za profesora do Magdeburgu, kde ho ovplyvnil M. Heidegger. Potom prednášal filozofiu náboženstva na Technickej vysokej škole v Drážďanoch; súčasne hosťovsky prednášal v Lipsku. R. 1929 bol pozvaný prednášať do Frankfurtu nad Mohanom, ako nástupca Maxa Schelera.

Vo februári 1933, 7 dní po Hitlerovom nástupe k moci, ako prvý z radu nacistami nenávidených učencov, stratil miesto. Reinhold Niebuhr ho odviedol na Union Theological Seminary v New Yorku. Mal veľký vplyv najmä na študujúcu mládež. Postupne vtláča punc americkej teológii a stáva sa vedúcim evanjelickým teológom USA. Povolávajú ho na najváženejšiu katedru USA na Harward univerzitu v Cambridge pri Bostone. Cez 2. svetovú vojnu pomáhal utečencom pred nacizmom ako člen mnohých výborov.

Dostalo sa mu najvyšších akademických pôct a vyznamenaní, vyše desať čestných doktorátov a mnohé medaily. Ešte 76-ročný nastúpil na nové miesto profesora v Chicagu. Umrel v plnom rozmachu tvorivých síl na infarkt dňa 21. X. 1965.

Bibliografia jeho diela vykazuje vyše 400 publikácií. V Stuttgarte vychádza v nemčine jeho zobrané dielo v 11 zväzkoch.

Paul Tillich charakterizoval svoj život ako existenciu v hraničnej situácii. Vedome sa staval do miesta najväčšieho napätia viery, medzi heteronómiou a autonómiou, medzi teológiou a filozofiou, medzi cirkvou a spoločnosťou, náboženstvom a kultúrou, luteránstvom a socializmom, idealizmom a marxizmom. Šírka myslenia tohto muža zapájala do kontaktu kresťanskej zvesti vzťahy kultúrne, politické, ekonomické. Spája teológiu a filozofiu. Ako teológ bol filozofom a ako filozof ostal teológom.

Ťažko je urobiť prehľad jeho myšlienkovo bohatého diela v základných črtách.

Centrálnou tézou jeho filozofie náboženstva už z r. 1937 je výrok, že „náboženstvo je substanciou kultúry, kultúra je výrazom náboženstva.“

Obsahom jeho teológie je nové bytie ako substancia celého kresťanstva, v ktorom je premožená trojitá rozštiepenosť bytia, v biblickom pomenovaní hriech: Rozpor medzi Bohom a svetom, rozpor medzi človekom a človekom, rozpor človeka v ňom samom. Láska nie je len fenomén emocionálny, ale ontologický a univerzálny.

Dôležitý význam v Tillichovej tvorbe má tzv. protestantský princíp. – Znamená ustavičnú kritiku všetkého časného, ako protest proti každej konečnej /obmedzenej/ skutočnosti, pretože sa absolútne usadzuje. Tak ako niet v cirkvi absolútnej svätosti, t. j. skutočnosti domáhajúcej sa nepodmienečna, práve tak málo jestvuje Bohom zavrhnutá profanita. Na tomto princípe rozvíja vzťahy medzi kultúrou a náboženstvom. P. Tillich sa usiluje presadiť protestantský princíp ospravedlnenia vierou v osnove celej oblasti kultúry. „Princíp ospravedlnenia skrze vieru sa vzťahuje nielen na nábožensko-morálny, ale aj na nábožensko-intelektuálny život.“ „Nijaká sféra nemôže obstáť bez väzby s niečím nepodmieneným, na niečo, čo sa nás nepodmienene týka.“Protestantizmus, princíp a skutočnosť /1950/

„Náboženstvo nie je viera v existenciu božstiev, ani v existenciu jediného Boha… Náboženstvo je vo svojej pravej podstate bytím človeka, nakoľko mu vôbec ide o zmysel jeho života a bytia.“  „Byť náboženským znamená náruživo sa pýtať po zmysle nášho života a byť otvoreným voči odpovedi, aj keby nami hlboko otriasla.“ – Stratená dimenzia /1962/

„Veriaci prežíva, že je uchopený samotnou silou bytia – Bohom. Odvaha k bytiu má pôvod v Bohu, ktorý sa zjavuje, keď Boh v úzkosti pochybovania je stratený“.  „Bytie znamená celú ľudskú skutočnosť, štruktúru, zmysel a cieľ existencie“. – Odvaha byť /1958/

Vrchol tvorby dosahuje P. Tillich v trojzväzkovej Systematickej teológii /19511962/, ktorá má 5 častí: 1. /Rozum a vyjavenie, 2. /Bytie a Boh, 3. /Existencia a Kristus, 4. /Život a Duch, 5. /Dejiny a kráľovstvo Božie. Autor tu predstavuje svoj spôsob uvažovania ako metódu korelácie, v ktorej sa do vzájomného vzťahu dostáva človekova existenčná otázka a teologická odpoveď.

Tento metodický princíp dáva posolstvu cirkvi nový impulz. On sám ho vyskúšal vo svojich kázňach, uverejnených v zbierkach: V hĺbke je pravda a Nové bytie.

Hlása, že „kresťanské posolstvo nesmie byť vrhnuté človeku na hlavu ako cudzie teleso z iného sveta.“ Podanie zvesti evanjelia má len vtedy zmysel, ak je vo vzťahu k našim najvlastnejším existenčným problémom.

 *

Jeden z viacerých samizdatových textov, ktoré som osobným, nie poštovým stykom dostával v 70 a 80-tych rokoch od priateľa, budúceho docenta DANIELA VESELÉHO; podobne ako ma obdarúval z cudziny tajne dovážanými teologickými knihami SAMUEL BOHDAN HROBOŇ a nezabudnuteľným prekladom Tillichovej Systematickej teológie, ešte vo zviazaných rukopisných troch zväzkoch, obohatil profesor JÁN GREŠO.

Nie sú len dokladom tichej a vytrvalej disidentskej práce spomínaných evanjelických kňazov odídených už do večnosti, ale aj mojou vďačnou spomienkou: z neznámych pohnútok prispievali na môj duchovný rast a vlastne ma pripravovali na budúcu redaktorskú prácu v Tvorbe.

(Mimochodom, vtedy som si pod Danielov text o Tillichovi pripísal: „Akú odpoveď dala slovenská teológia na existenciálne problémy dnešného človeka?“ – otázka, ktorá dodnes ostáva bez odpovede.)                                                                                          J. V.