„Môj šťastný anjel!“ Keď Charles Baudelaire (1821 – 1867) osloví šťastného anjela – a keď k tomu osloveniu dodá „Ty radostná, jasná psyché!“ – niet pochýb, že nás takto vábi na samý počiatok stvorenia. Nie je to v poézii vábenie zriedkavé. Nájdeme ho už v predkresťanských časoch a takisto v modernej lyrike – napríklad u Guillauma Apollinaira, ktorého báseň Vo väzení sa končí veršom, čo pôsobí priam ako baudelairovský citát: „Prekrásne svetlo Drahý um“.
No hádam neurobím chybu, keď takto ladený cyklus z Baudelairovej poézie zakončím jednou z jeho najskeptickejších básní, Zdochlinou. Baudelairovo básnické rozpätie nemohlo byť menšie – vystihol to aj André Breton, keď povedal: „V týchto obrazoch, aj keď vyvolajú náš úsmev, sa predsa vždy zračí nevyliečiteľný ľudský nepokoj… Baudelaire je surrealista v morálke.“
Pri svojej celoživotnej záľube zvanej básnický preklad som sa len ťažko mohol vyhnúť tomuto básnikovi. Rešpektoval som však, že mu venovali svoju prekladateľskú energiu iní, najmä Ján Kostra a Ján Švantner. Nanajvýš som sa dal nahovoriť na bibliofíliu (ktorá však napokon nevznikla). A tak môj prekladateľský záujem o Baudelaira vzbĺkal tajne a tajný aj zostal – až do tejto chvíle.
Som pristarý na to, aby som mohol dúfať, že ešte príde čas na preloženie väčšieho baudelairovského cyklu. Už nepríde. „Čas kratší je než umenie.“ Svoju malú baudelairovskú kolekciu som sa teda rozhodol zveriť Tvorbe – aby si nad poéziou básnika, ktorého duch sa chvíľu vznášal i nad mojou dielňou, mohli jej čitatelia baudelairovsky povzdychnúť:
Tak, moja krásna! A povedzte červom, čo vás
bozkami budú potom žrať:
aj keď sa rozpadla láska – váš božský obraz
že som si vedel zachovať…
- decembra 2013, Ľubomír Feldek
Z ODVRÁTENEJ STRANY
Môj bodrý anjel – a čo vieš o ľudskom žiali?
Čo úzkosť, výčitky, čo hanba, a čo bôľ,
zlý sen, keď zdúpnieš, či ozaj len sen to bol,
a srdce ako ten papier, čo pohúžvali?
Môj bodrý anjel – a čo vieš o ľudskom žiali?
Môj dobrý anjel – a čo vieš o nenávisti,
zaťatých pästiach v tme, keď v slzách je aj žlč,
pekle, čo prikáže „na bubon pomsty tlč!“ –
a duša poslúchne skôr, než svoj omyl zistí?
Môj dobrý anjel – a čo vieš o nenávisti?
Môj zdravý anjel – vieš niečo aj o špitáloch?
Horúčky vlečú sa pozdĺž ich bielych stien,
tak ako vyhnanci, čo ženie ich bič zmien
pod iné slnko, no brzdí ich triaška v svaloch?
Môj zdravý anjel – vieš niečo aj o špitáloch?
Môj krásny anjel – a vieš, kam nás vrásky vedú?
K ohyzdnej starobe. K trýzni, keď neborák
v tom zraku, z ktorého vždy napájal svoj zrak,
zazrie raz tajný strach, tú hrôzu, horšiu smädu.
Môj krásny anjel – a vieš, kam nás vrásky vedú?
Môj šťastný anjel! Ty radostná, jasná psyché!
Keď Dávid umieral, ťa prosil, aby diel
žiary si oželel a on by vyzdravel.
Ja ťa chcem poprosiť len o modlitby tiché.
Môj šťastný anjel! Ty radostná, jasná psyché!
JED
Víno vie premeniť aj najšpinavšiu z dier
na luxus nevídaný
a rozprávkový hrad, čo otvára mi brány –
tak slnko z božských sfér
vie zlatom prežiariť ružový opar ranný.
Ópium zväčší aj, čo nemá už kam rásť,
nadstaví bezhraničné
a prehĺbi aj čas, aj šťastie nebotyčné,
a jeho čierna slasť
mi dušu preplní – a ešte z nej aj vyčnie.
Nad tvoje oči však niet. Z tvojich očí jed
kvapká tak zelenkavo!
Duša v ich jazerách sa chveje dolu hlavou
a moje sny si smäd
uhasia v priepastiach, kde trpieť máme právo.
Nad tvoju slinu však niet. Vie aj život brať
jej zožieravá sila,
čo do zabudnutia mi dušu ponorila.
Cez mdlobu, cez závrat
až do riek smrti ju nes, kým ju neprichýlia!
ZÁHUBA
Čo za Démona to pracuje vedľa mňa?
Siahnem – a chytím vzduch. A predsa pláva vôkol!
Zhltnem ho – šľahne z pľúc jazykom plameňa,
túžbou ma napĺňa, hriešnou a prehlbokou.
Niekedy zmení sa na najzvodnejšiu z žien –
vraj s láskou k Umeniu to veľmi príbuzné je.
Falošnú zámienku si nájde zároveň –
a hanba! Nápoje lásky už do mňa leje.
Preč, Bohu z očí, ma ťahá a ísť ma núti,
zbitého únavou, doprostred plání Nudy,
ktoré sú pusté a hlboko ponorené.
Do očí, čo už mám od zmätku naruby,
mi vrhá skrkvané šaty a otvorené
rany – aj krvavý aparát Záhuby.
VÍNO MILENCOV
Ó, priestor, dnes nám krásy nadeľ!
A bez ostrôh a bez zubadiel
budeme cválať na víne –
až na nebi sa zjavíme.
Anjelský párik, sužovaný
neúprosnými horúčkami,
cez modrý kryštál rána si
prezrieme iné úžasy.
Plávajme, sestra! V delíriu,
balansujúc bok po boku
na krídle rozumného víru,
v tom paralelnom amoku
ujdeme – odklad neznesie to –
do mojich vysnívaných svetov.
ÚDEL
Môcť pri tom ťažkom bremene,
Sizyfos, napodobniť teba!
Aj keď chcem spraviť to, čo treba –
čas kratší je než umenie.
Vzďaľuje sa od slávnych krýpt
ten bubon v puzdre, moje srdce –
smútočný pochod bubnujúce
na prostý cmiter chce sa skryť.
– Ach, spia tu väčšie klenoty
v najtmavšom pozabudnutí,
ďaleko od rýľov a motýk!
Viac kvetov leje s ľútosťou
vôňu, to sladké tajomstvo,
do samôt hlbších ako dotyk.
KRÁSA
Sen skaly! Taká som krásna, ó, smrteľníci,
a mnohých zranila už moja holá hruď –
básnik sa z nej však vie aj lásky nadýchnuť,
nemej a nemennej, zdedenej po bridlici.
Ja, sfinga v azúre, sa pochopenia zriekam.
Mám srdce zo snehu aj belosť z labutí.
Línie! Pohyb nech zmeny vám nevnúti!
Nikdy sa nesmejem a nikdy nenariekam.
Básnici, hľadiaci na moje veľké pózy,
premrhajú svoj čas v študovniach učencov –
v tých pózach je aj kus monumentálnej hrôzy.
Na fascinovanie poslušných milencov
mám číre zrkadlá, čo skrášlia každú vec:
bezodné oči a v nich svetlo večných sviec.
ROZHOVOR
Si jeseň – nebo máš ružovo oslnivé.
Vo mne však dvíha sa tak ako more žiaľ.
Na suchých perách si nájdem vždy po odlive
pálčivú spomienku – ten jeho trpký kal.
Tvoja dlaň nadarmo mi kĺže po mdlej hrudi.
Miláčik, natrafíš tam iba na kráter.
Zanechal ho jej zub, jej ženský pazúr krutý.
Nehľadaj srdce viac – zožrala mi ho zver.
To moje srdce – hrad, čo podupali kone.
Pitka aj bitka sú v ňom doma – vražda tiež.
– No z holej hrude vám uniká oblak vône!…
Ó, Krása, bič mojej duše! Tak ty to chceš!
Bodaj by ešte tvoj ohnivý pohľad smel mi
spáliť aj vecheť, čo neroztrhali šelmy.
ZDOCHLINA
Čo, duša moja, nám ten sladký úsvit letný
odhalil? Pamätáte sa?
Zdochlina ležala na štrku medzi kvetmi,
tam, kde sa ide do lesa,
nohami vo vzduchu, tak ako kurva stará,
potila hnusný jed a priam
s cynickou ľahkosťou stúpala teplá para
z toho jej brucha dokorán.
Slnko už sálalo, akoby upiecť chvelo
jej zhnité mäso v pravý čas
a veľkej Prírode tak stokrát vrátiť dielo,
čo ona stvorila len raz.
Nebo sa dívalo na ten puk, čo sa práve
rozvíjať začal do kvetu.
A smrdela až tak, že div som vás tam v tráve
nenechal ležať zamdletú.
Bzučali muchy, keď z jej zhnitých útrob sa dal
čierny dav lariev na výlet –
cez živé franforce si svoju cestu hľadal
ten hustý, valiaci sa med.
Stúpala, klesala zdochlina ako vlna
a vzpínal sa jej každý hnát,
akoby života a dychu bola plná
a ešte si to chcela dať!
Aj šum z nej vychádzal! Tak voda šumí azda,
či vánok hudie v záhradke –
ako keď presýpa sa zrno, keď ním gazda
potrasie zľahka v ošatke.
Strácala tvary – už bola len čosi matné,
len rýchlo načrtnutý sen,
čo maliar dokončí na zabudnutom plátne,
ale už po pamäti len.
Za skalou sledoval nás nahnevaný, ostrý
zrak feny, čo tam striehla, či
bude môcť objedať mäso z tej smutnej kostry –
čo začala, či dokončí.
Aj z vás raz ostane – aj keď sa vám to nezdá –
iba smrad zhnitej zdochliny,
vy, moja vášeň, môj anjelik, moja hviezda
a jasné slnko mojich dní.
Hej, i vás, pôvabná kráľovná, po poslednej
sviatosti, privedie raz púť
pod trávu, do hrobu, na ktorom veniec vädne –
na kosti sa tam rozpadnúť.
Tak, moja krásna! A povedzte červom, čo vás
bozkami budú potom žrať:
aj keď sa rozpadla láska – váš božský obraz
že som si vedel zachovať.
Preložil ĽUBOMÍR FELDEK
v jazykovej spolupráci s ANNOU LARA FELDEKOVOU