Celé dielo – nielen život – Dominika Tatarku možno pochopiť a vykladať ako problém či traumu človeka, ktorému sa rozkolísala, napokon rozsypala katolícka viera jeho mladosti a predkov; ktorý bude celý život hľadať, úzkostne a bytostne, aj extrémne a protirečivo hľadať, čím by zaplnil priepasť, ktorá sa v ňom po Veľkej Strate roztvorila; takže potom nastanú – už prvou knižkou predznamenané – úzkosti a hľadania. Dogma viery sa však celkom nerozplynula: prežívala v ňom ako zdedená a osvojená tradícia: sakrálne formy a spôsoby cítenia, obraznosti, myslenia – takže bude hľadať nielen v úzkostiach, ktoré po Strate nasledovali, ale aj s tým a tým, čo v ňom samom z tradície jeho konfesie zostalo, v istých podobách pretrvávalo.

Prázdna priepasť po stratenom Bohu bude sa ozývať ako tie unamunovské úzkosti z osobnej smrteľnosti, takže bude – ako jeho priznaný „duchovný učiteľ Unamuno“ – „hladověti po Bohu, hladověti po božství, pociťovati jeho nepřítomnost, chtíti, aby Bůh byl“; bude ho – ako Unamuna – trápiť „úzkost o nesmrtelnost“, aj on bude vyvíjať úsilie „o setrvání v nekonečném svém bytí“, nadosmrti poraní ho túžba, ktorá sa volá „žízeň po věčnosti“, čiže to, „co je mezi lidmi nazváno láskou“; lebo „kdo miluje jiného, miluje jej proto, že se v něm chce zvěčniti“, lebo „to, co není věčné, není ani skutečné“. A tak bude v ňom žiť aj „úcta k mrtvým předkům“ – a bude to „ne úcta k smrti, ale nesmrtelnosti“.

Nezdá sa nám, že sme si s Unamunovou rýchlopomocou, z jeho Tragického pocitu života v lidech a národech, zmapovali pekný kus tatarkovského územia?

Lebo do tatarkovskej reči si možno predošlé preložiť ako „uctievanie bohov“, ako „obec božiu“; matka a žena, jej zbožňovanie a zbožšťovanie, je u Tatarku „bohyňa“, senzuálne a pozemské božstvo alebo „panna zázračnica“. Láska a sex vôbec – takmer barokovo – dostávajú u neho „ústie do nekonečna“. Pridajme úsilie zbožšťovať život zmyslov, mýtizovať isté úkony a obrady, obcovanie človeka s človekom – a máme tie jeho špirálovité „rozhovory bez konca“, inými slovami či znovu „uctievanie bohov“„obec božiu“.

Neznie to všetko po katolícky, prípadne unamunovsky? Lebo André Malraux so svojím Le Musée imaginaire, so svojím kultom hrdinov a ľudskej nesmrteľnosti, aj Lévi-Strauss so svojou štrukturálnou antropológiou prišli k nemu neskôr, až v šesťdesiatych rokoch, a zohrali úlohu len dotvorenia toho pôvodného, čo v ňom od mladosti čakalo a Unamunov vplyv len umocňovalo.

Katolícke obrady rozohrávajú zmysly človeka, chcú ich prinútiť k duchovným úkonom: takou úlohou bude ich chcieť poverovať aj on. Ak sa mu to najmä ku koncu života nepodarí, vinu treba pričítať aj opakovaniu, zmechanizovaniu a zmaterializovaniu toho, čo bolo na počiatku básnické, preduchovnelé a zázračné: od Panny zázračnice vedie cesta už k menej zázračnej a prikonkrétnej Letícii, Erike, Eve atď. Úsilie deifikovať sex nazvali by sme barokovým, keby úmysel nekorigovala jeho literárna prax: je v nej len extáza zmyslov, a hoci je na svojich najlepších miestach priam nábožná a zbožštená, bude jej chýbať práve ono barokové vedomie hriešnosti, baroková dusná atmosféra viny. Napokon Tatarkove senzuálne rozkoše nevedia o pominuteľnosti, o svojej dočasnosti: žijú exaltovane, v sebazabudnutí, akoby konca a smrti pred nimi a po nich nebolo – to ich robí skôr renesančnými než barokovými.

Ďalšia črta jeho osobnosti, a tiež pôvodom katolícka: potreba autority a uctievania, túžba po niečom, s čím by bezo zvyšku súhlasil, čomu by uveril, a tomu sa odovzdal. Potreba akejsi duchovnej totálnosti, „uctievania bohov“ jeho slovami; a to bude aj jeho Achillovou pätou, zradným kameňom úrazu: budú to tie jeho protirečiace si štádiá a názory, s ktorými si, pravdu povediac, nevieme rady: domnievame sa, že Démona súhlasu, ktorému sám istý čas slúžil a podliehal, preto pomenoval práve takto a nie inak, lebo aj v ňom samom žila bytostná potreba súhlasu, bezpodmienečného a priam nábožného odovzdania sa; súhlasu, priľnutia a spoluznenia: domnievame sa, že aj socializmus mal byť pre neho zo začiatku akousi potenciálnou obcou božou, i keď bezbožníckou, obcou božou paradoxne, naruby. A potreba sebaodovzdania, potreba spoločenstva oduševneného či zduchovneného ideálom, jednotiacou myšlienkou, bytostná potreba byť jeho súhlasiacou a spoluznejúcou časťou patrí tiež do jeho katolíckej genézy. Práve preto aj socialistický súhlas mal pre neho samého podobu démona, s ktorým si nevedel rady, ktorému dočasne podliehal, s ktorým neúspešne zápasil.

Ale keď sa súhlas premenil v jeho očiach na ozajstného démona, keď bol spisovateľ, ako vraví, zaskočený, vzoprel sa proti nemu, a dodatočný hnev za oklamaný súhlas i oklamanú lásku bol o to neúprosnejší: doklady nájdeme v samotnom Démonovi súhlasu. Aj výber zo svojich statí nazval Proti démonom; dôkaz, že slovo démon patrí medzi kľúčové slová jeho vnútorného slovníka; dôkaz, že s démonmi mal dlho a namáhavo dočinenia; že spor katolíka a „karpatského zbojníka“ odohrával sa v ňom po celý život.

„Sujetový básnik“? Skôr, alebo v podstate, po celý život esejista, ale nie v konvenčne zaužívanom a nepresnom zmysle pokusu a pokusníctva, ale v staršom a montaignovskomzmysle: čiže nie od francúzskeho essayer – pokúšať sa, ale od latinského esse – byť, prežívať: útvar teda nie pokusnícky, ale existenciálny, bytostný: „… chcel by som zdôrazniť moment osobnej potreby umelca dať výraz tej a onej predstave sveta, zážitku, skúsenosti. Som presvedčený, že divák alebo čitateľ hneď vycíti osobný zážitok, skúsenostné jadro diela… Rekonštruovať zažitú skutočnosť, analyzovať ju a nachodiť pre ňu formu, znamená hlbšie jej porozumieť, zmocniť sa jej, ovládnuť ju, hoci len iluzívne, pomyselne, snovo“ – vraví v úvahe Prečo píšem.

Aj on týmto potvrdzuje v sebe esejistu, ktorý chce svoje pocity, svoju skúsenosť fabulovať, vysloviť sa príbehom ako svojím dvojníkom – dôraz kladieme na chce: lebo vidíme, ako sa tu zážitok a skúsenosť do príbehu priam strkajú, ako ten jeho dvojník – chce sa nám povedať – nekráča po zemi, ale zavŕtava sa do nej, menej ide do diaľky a viac do hĺbky: jeho grafickou čiarou nie je priamka, ale špirála. Vo Farskej republike žije príbeh-dvojník najvoľnejšie, čiže najdejovejšie: asi preto, že ho nesie a zmieta ním čas vojny a prvej totality, ktorý mu nedovoľuje zastať a prepadať sa len v sebe. V Písačkách, Sám proti noci a Listoch do večnosti, čiže v pookupačnom čase, kedy čas stojí alebo sa krúti na mieste a sám sa rozkladá: niet už temer príbehu, scvrkol sa na osobnú udalosť, denníkový záznam alebo list. Ak sme vo Farskej republike, v Rozhovoroch bez konca, v Prútených kreslách museli rozoznávať umelé od pravdivého, báseň od pravdy – v posledných troch knižkách na rozlišovanie sa nám neponúka nič, všetko je pravdou, osobnou a dobovou realitou; no je iba osobným denníkom, ktorý by sa len mal pretvoriť – ako u André Gidea jeho Journal – na osobný román.

Lebo aj Gideove romány – píše Albert Thibaudet – „sú osobné epizódy, ktoré pučia z nepokoja osobného denníka. Mohli by sme ich tiež nazvať skúsenosťami – skúsenosťami vmontaignovskom zmysle, esejami.“ Aj pri André Gideovi vynára sa teda Montaigne! A jeho osobný román: to je najmä Immoralista, Živiny pozemské, Tesná brána, Škola žien, Pastorálna symfónia. Iné romány – píše ešte Thibaudet – sú mýty a rastú z inteligencie, nie osobného zážitku: takými je Urienova cesta a Zle pripútaný Prométeus, ktoré sa nedali napísať bez konštruujúcej sily intelektu, čiže bez klasicisticko-racionalistickej a latinskej tradície, ktorú A. Gide s P. Valérym vo svojom čase stelesňovali najvýraznejšie.

Osobný román Dominika Tatarku takúto konštrukčnú a mýtotvornú silu nemal – azda len v Panne zázračnici – bezprostredná sila, ale aj ohraničenosť osobného zážitku a prekypujúci, avšak aj málo vidiaci senzualizmus bránili intelektu stavať komplikovanejšie prozaické stavby; v paralele Tatarka – Gide (Tatarka Gidea až pridobre poznal) to vidíme najvýraznejšie.

A vidíme ešte niečo iné: aj Dominik Tatarka aj André Gide predvádzajú – Tatarka v spomínaných troch knižkách – priam orgie úprimnosti, osobnej pravdivosti, autentickosti. Rozžívajú sa bezbreho vo svojej senzuálnej slobode a vitalite, proti zábranám a konvenciám, skrátka vo všetkých „živinách pozemských“; predvádzajú akýsi psychický a zmyslový striptíz. Gide ešte širšie a radikálnejšie ako Tatarka: Prijmi a zosobni sa – učí Gide – „so všetkými svojimi slabosťami, hriechmi a neresťami, vo všetkých svojich anomáliách, škandáloch, vnútorných kontradikciách. Buď tým, čím si, absolútne, najúprimnejšie, najnehanebnejšie. Vysmej sa všetkým záväzkom, zábranám a imperatívom, podľahni všetkým pokušeniam!“ Parafrázovane: všetky rozkoše, hriechy a nevery sveta, všetky neresti ako moje možnosti, poďte, nech vás pácham, nech sa vás dopustím!

Áno, oddaj sa, zver svojim prirodzeným sklonom – ale pod jednou výsostnou podmienkou: len ak ťa ony vedú namáhavo, čiže tvorivo, hore svahom! Čiže: pretváraj sa nimi, buduj seba samého; upni sa k tomu, čo sa vyskytuje len v tebe – a medzi ľuďmi jeden jediný raz! „Urob zo seba najnenahraditeľnejšiu z bytostí.“

André Gide – nielen teda veľký provokatér, učiteľ nielen paradoxom a otázkami, nie odpoveďami, ale aj inšpirátor vlastného sebautvárania, budovania vlastnej a jedinečnej osobnosti.

Dominik Tatarka – len básnický senzualista, zbožňovateľ a mýtotvorca ženy – navádzač na dočasný a klamlivý únik z väzenia totality. Možno aj preto, že jeho rozkoše nepatria budúcnosti, len prelietajúcej chvíli. Jeho senzualizmus je statický, opakovaný a jednotvárny – len slovesná vynaliezavosť mu dáva podoby novosti – teda nesebautváračský a nevývinový.

Vtedy, keď mal najtragickejší pocit života a najosamelejšiu samotu, nevytvoril, žiaľ, silnú, utláčanú spoločnosť oslovujúcu literatúru. Vtedy, keď mal povedať veľké a programové slovo tej svojej obci božej, ukazoval len cestu ľahšieho odporu, čiže úniku ľudskému stádu. Na mreže totality narážame, cítiť ich v jeho knižkách, ale duchovnú cestu k oslobodeniu ponad ne a von z nich neposkytuje, ani nenaznačuje. Ktovie, či tie písačky naozaj oslobodzovali aj jeho. Zo Šaldu poznáme „smyslnost vykoupenou“ a „smyslnost nevykoupenou“ – básnickým presvietením ako etickým povýšením zmyslov, čiže ľudským sebapozdvihnutím vykúpenú a omilostenú. V troch knižkách denníkových písačiek zmysly sa len zriedkavo zduchovňujú a zbožšťujú, zostáva sa pri zemi, pri jej živočíchoch. Biblicky povedané: aj on ako Jákob zápasil v nich s anjelom, ale svojho anjela prepúšťal aj bez toho, že by mu bol požehnal.

Takže máme pocit, že z troch knižiek písačiek často vidíme vychádzať len v rozkošiach uväzneného a nimi neoslobodeného Dona Juana, a iba zriedka Dona Quijota, toho múdreho blázna, ktorého verejný chytrácky rozum neuznal a v očiach zištného, s mocou kolaborujúceho davu zostáva doteraz smiešny. Dona Quijota, ktorého Dominik Tatarka v posledných dvoch desaťročiach občiansky tak nezabudnuteľne stelesňoval, no ktorý tak málo prehovoril v jeho posledných prozaických knižkách.

Fragmentárnosť, dokumentárnosť, nekomponovanosť a neprepracovanosť, prevaha obmedzených alebo slepých zmyslov, nie vidiaceho a vladárskeho intelektu – ďalšia príčina, pre ktorú nevnímame jeho tri knižky – Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti – ako texty hodné svojho času; také, ktoré by intelektuálnym, mravným a tvárnym úsilím premáhali svoju dobu; takže tieto tri posledné zostávajú i jeho tragickým torzom.

(Pod rovnomenným názvom uverejnili Literární noviny v poslednom októbrovom čísle, Praha, 1993.)