Smeje sa do slnka
popod spenené fúzy
ústa smiechom roztvorené
od brehu k brehu

Zdanlivo stojaté vody
natriasajú sa chichotom
v ukrytých vírivých tancoch

Smeje sa spod ľadového príkrovu
smeje sa ľadu v nás

Smeje sa, keď nám uniká
riečicou chamtivých prstov

A keď ju lapáme do sietí nehybnosti,
to sa až zadúša žblnkotavým smiechom

Dobre vie,
že do tej roztancovanej vravy
dvakrát nevkročíme,
ba ani raz

že jej uprostred pevných tvarov
potajme závidíme
tú samozrejmú hravosť žitia
istotu večnej premeny

Kto by už aspoň raz nechcel byť riekou?