Mišo môj,
tuším, že viem, čo je za Tvojím váhaním ohľadom Tvojej správy o normalizačnej kultúre. Čo ja Ti však môžem o tom povedať? Že to trvalo dve desaťročia a že teda postihnúť všetko v jednom referáte, nie je možné. Dá sa ísť iba „po hrebeni“, v nádeji, že z neho vidno ďalej. Vyzdvihovanie osobného, či jeho potlačenie v záujme jeho autentickosti – to je starý problém svedectva ako takého. Nemôže nebyť neosobné, a zároveň je zasiahnuteľné tým, že je „zaujaté“. (To je stará právnická finta.)
Mňa však na celej veci bolí jedno: aj svedectvo býva súčasťou súdnej mašinérie. A tá dnes vyzerá takto:
Existuje už celkom viditeľná mocenská tendencia presunúť „poťouchle“ ohnisko nedanteovského pekla z päťdesiatych rokov na roky sedemdesiate. Motivácia je – ak máme ostať pri tej češtine – „na bílém dni“. Rozhodujúca časť disidentov bola, alebo priamo, osobne, alebo skrze najbližšie rodové príbuzenstvo, horlivým vlajkonosičom tej najčervenšej Stalinovej zástavy, červenej nie iba od ideológie (čo by mi až tak nevadilo), ale aj od preliatej ľudskej krvi (čo je pre mňa neprijateľné). Nuž a v lepších rodinách sa škandály ututlávajú. A tak vo vzťahu k päťdesiatym rokom aplikujú disidenti ausgerechnet Biľakovu muštru: čo sme si, to sme si. A súčasťou tejto diskrétnej maškarády sa – určite proti vašej vôli – stáva aj Tvoja, Vanovičova, či Kadlečíkova výpoveď. Domyslieť tieto dôsledky je priamo zúfalé – a práve tak sa cítim. Došiel mi poštou zborník SLOVO. Vydáva ho akási Spoločnosť Laca Novomeského. Toto číslo (2002, 1) je apoteózou na Mira Hysku a hlavne na jeho, v päťdesiatych rokoch stalinskú, superstalinskú Katedru novinárstva. Vieš si to dať dokopy? Miško, ja už nie. Zrejme sa do týchto čias obidvaja rovnako nehodíme.
Mojíkov príspevok z Mladej tvorby anno dazumal je súčasťou tohto pohybu. Dokonca jeho predchodcom. Naznačovať, že v päťdesiatych rokoch nešlo v poézii o nič inšie ako o spor nejakých poetík – to je tiež podvod, ktorý sa teraz veľmi hodil zajačej farme na ulici večne Konvenčnej. Preto vo svojej retrospektíve 50-tych rokov ho považovali za taký základný pre nimi vydaný nedávny zborník.
Tvrdé veci. Sú azda skôr na rozhovor než na korešpondenciu.
Neviem, či som Ti pomohol.
Pozdrav Gizku a maj sa dobre.
Tvoj Milan

P. S. Aspoň pár správ trochu jasnejších. Písala mi z Mikuláša pani Rybárska. Ja som jej totiž pri poďakovaní za poslané materiály napísal aj o ich ďalšom osude: že som ich totiž poslal Tebe a že si ich rád prijal. Tak mi poslala dupľu a bola veľmi rada, že tie materiály máš aj Ty. Akosi sa Ti ostýchali písať bez predchádzajúcich kontaktov. Zakladá sa vraj Spoločnosť Martina Rázusa, ktorá okrem iného chce iniciovať postavenie jeho sochy v Mikuláši. Nuž azda nie všetko je ešte také poklesnuté, ešte čosi existuje. M. R.

[list nedatovaný]

*

Pre Rúfusovo literárne dielo – básnické i esejistické – je charakteristická takmer absolútna totožnosť životného pocitu s jeho slovesným vyjadrením. Doslova na každom jeho slove (verši) cítiť, že sú vyvrelinou z hĺbok jeho osobnosti a že sú ňou plne garantované. Rúfusovým literárnym dielom nie sú však iba jeho verše a eseje (aj keď tie predovšetkým). Jeho osobnosť a názory výrazne dokresľuje i jeho korešpondencia. Raz bude treba zozbierať aj tú a vydať z nej prinajmenšom rozsiahly výber.

Keď som pripravoval súbor mojej prijatej korešpondencie pre Archív literatúry a umenia SNK, jeho nemalú časť tvorili i Rúfusove listy. Najmä zo šesťdesiatych rokov a z konca minulého i začiatku tohto storočia. Domnievam sa, že by čitateľskú verejnosť mohla zaujať aspoň malá ukážka z nich. Slová z listu o mojej chystanej „správe o normalizačnej kultúre“ sa vzťahujú na mnou pripravovaný referát na vedeckú konferenciu Slovensko a režim normalizácie, ktorú usporiadal vtedajší Ústav politických vied SAV. Konala sa začiatkom decembra 2001 (za nemalej účasti vedeckých pracovníkov z Českej republiky), ale bez akejkoľvek účasti niekoho z môjho vtedajšieho pracoviska (Ústavu slovenskej literatúry SAV). Naopak, vydaný zborník z tejto konferencie (pre môj príspevok Normalizácia v literatúre a v literárnej vede) stal sa príčinou takmer súdneho konania pre moje údajne nenáležité hodnotenie jedného pracovníka ÚSlL SAV (predtým jeho dlhoročného riaditeľa).

Táto moja štúdia (vyšla neskoršie aj v knihe V spätnom zrkadle) pre pracovníkov Ústavu slovenskej literatúry však stále neexistuje (alebo nesmie existovať). Na vedeckom podujatí vo Varšave jeden z vedeckých pracovníkov Ústavu vo svojom príspevku (vyšiel aj v slovenskom literárnom časopise) tvrdil, že na Slovensku nijaká vedecká práca o „normalizačnom“ dvadsaťročí nejestvuje.

MICHAL GÁFRIK