Táto esej pôvodne vznikla pred niekoľkými mesiacmi (v podobe oveľa stručnejšej oproti tej, v akej ju tu predkladám) na požiadanie Občianskeho združenia 100 názorov a sprístupnená bola na rovnomennom internetovom portáli. Nazdávam sa, že je ešte vždy aktuálna vrátane slov, ktorými som ju uviedla.

*

Poviem pravdu: je utorok 7. februára 2012 a ja neviem, či vôbec má zmysel hovoriť v tejto chvíli o kultúre, keď sa opäť, koľký raz už, ukázalo, že v slovenskej spoločnosti vládne opak kultúry aj kultúrnosti – nie Gorila, ohrozený živočíšny druh, ale Godzila, hrozivé monštrum, umelý ľudský výtvor, obludný zlepenec starého a nového režimu, obludný prepletenec finančnej a politickej moci.

Zlý sen je ako brakový film: Godzila sa valí vpred, tlapy sa zabárajú do asfaltu ako do bahna, kotrba čnie vysoko nad občinou, nie je to však hlava básnika v oblakoch. Gýčová obluda ryčí a šliape po ľuďoch a v hrsti čosi zviera, čosi krásne a krehké – žeby to boli pozostatky kultúry, ktorá sa stala obeťou nekultúrnych chúťok?

*

Peniaze, spoločnosť, kultúra – začnem tým posledným v tejto triáde, posledným u nás v doslovnom i prenesenom zmysle slova, a vo všeobecnej rovine si dovoľujem vychádzať z názorov hudobného skladateľa a mysliteľa Romana Bergera, ako ich predostrel v rade svojich pozoruhodných esejí (posledný výber z nich Cesta s hudbou som pred dvomi rokmi zredigovala pre centrálnu hudobno-edičnú inštitúciu MK SR, no kniha doteraz nevyšla). Všetci vieme, že život dnešného človeka sa odvíja takmer výlučne v znamení politiky a ekonomiky, ktoré nás v podobe neblahých správ bombardujú zo všetkých strán a zo všetkých médií. Človek ako kultúrna, duchovná bytosť akoby nejestvoval. Pod kultúrou nemyslím, pravda, iba umenie, prípadne vedu a výskum či vôbec akúkoľvek tvorivú činnosť a jej výsledky, i keď to všetko je jej podstatnou súčasťou, myslím pod tým širšie duchovný, estetický a etický rozmer človeka, jeho potrebu krásy, pravdy a mravnej integrity, teda aj kultúru medziľudských vzťahov vrátane vzťahov pracovných, aj kultúru prostredia, v ktorom žijeme, od bytu či domu a pracoviska, mesta či dediny až po krajinu a prírodu. Kultúra, kultúrnosť človeka je pre mňa aj vyváženosť medzi duchom, dušou a telom, medzi aktívnym a kontemplatívnym životom, ktorá bola v dávnych časoch čímsi samozrejmým a nevyhnutným. Kultúra teda predstavuje, povedané spolu s R. Bergerom, duchovný princíp ľudskej a spoločenskej existencie, začlenenej do kozmického poriadku, duchovný princíp bytia, ktorý presahuje, prekonáva prirodzený ľudský determinizmus a egoizmus. V tom aj spočíva jej význam a jej nezastupiteľná úloha – a v tomto zmysle stojí kultúra ako systém v protiklade k civilizácii a funguje ako nevyhnutný korektív civilizačných procesov, ktoré sú poháňané vidinou neobmedzeného ekonomického rastu a technického a technologického pokroku za každú cenu. Za dnešnou celosvetovou finančnou a ekonomickou krízou sa tak tají kríza kultúry, a v konečnom dôsledku kríza etická, postupujúca marginalizácia či priam vytesňovanie kultúry (a morálky ako jej súčasti) v globalizovanom svete, v ktorom je bezprostredný materiálny blahobyt synonymom ľudského šťastia, i keď sa toto údajné šťastie dosahuje na úkor páriov v Treťom a Štvrtom svete, za cenu sústavného drancovania prírodných zdrojov, ničenia životného prostredia a pod.

*
Nielen podľa mňa prežívame konečnú fázu euro-americkej civilizácie, založenej na antropocentrizme, teda na presvedčení, že človek, rozumej biely človek, je pánom tvorstva a sveta, a nie na vedomí, že človek je súčasťou kozmického poriadku. Táto fáza môže trvať ešte veľmi dlho a v jej rámci čelíme našej domácej realite a špecificky slovenským problémom. Naša domáca realita je na jednej strane včlenená do reality Európskej únie, ktorá, žiaľ, opustila pôvodnú myšlienku Európy ako jednotného, a pritom vnútorne diferencovaného kultúrneho priestoru (heslo o jednote v rozmanitosti platí aj naopak, rozmanitosť jednoty), v ktorom sa všetci zúčastňujeme na spoločnom „duchovnom dobrodružstve“, ako definoval zmysel „Spojených štátov európskych“ (termín Victora Huga) ich spoluzakladateľ, švajčiarsky historik kultúry a filozof Denis de Rougemont. Z EÚ sa stala, ako všetci vieme, no len máloktorí sa na pôvodný zámer rozpomíname, čisto pragmatická, navyše ťažkopádna byrokratická záležitosť, obmedzená viac-menej na politickú koordináciu a hospodársko-technickú reguláciu, a v posledných rokoch na zúfalú snahu zmierniť dopady celosvetovej finančnej krízy a zachrániť euro ako spoločnú menu. Na druhej strane máme do činenia so špecificky našskými problémami, ktoré vystihuje výrok vyslovený už v revolučných časoch 1989 a platiaci dodnes: „Na Slovensku je to tak!“ Áno, je to tak – preto riešenie či skôr neriešenie otázky peniaze, spoločnosť, kultúra dvadsaťdva rokov po Nežnej u nás ešte vždy, ba čoraz viac determinuje skutočnosť, že v slovenskom variante trhovo-konzumnej spoločnosti a v hlavách jej zákonne zvolených zástupcov kultúra, a v jej rámci umenie, ale aj školstvo, aj veda, aj výskum a ďalšie duchovné oblasti predstavujú čosi, čo má len dekoratívnu úlohu. Čo je akýmsi ornamentom alebo príveskom – a prívesok, ako vieme, je aj ozdobou na krku, ale môže byť aj ťarchou, bremenom, ktorého by sme sa najradšej zbavili…

Po Nežnej revolúcii sme u nás nahradili veľa zdevalvovaných slov novotvarmi, a tak sme namiesto slova koncepcia začali používať pojem vízia, čo však podľa mňa nie je to isté. Koncepcia je vec špekulatívneho rozumu, intelektu aj invencie, uvažovania a vynachádzavosti, vízia je zas vec intuície, je to čosi ako dar „zhora“, dar vidieť dovnútra, do hĺbky, a zároveň doďaleka, predvídať. Teda nie autoritatívne „plánovať“, nalinkovať budúcnosť, ako sme to zažili v totalitnej minulosti, ale ani jednoducho a len tak „snívať sen“, ako to dnes opakujú niektorí naši politici. Tak či onak, napriek premenám politickej a mediálnej hantírky sa ani vízia, ani koncepcia na Slovensku „nekonajú“ v nijakej oblasti, tobôž nie v marginalizovanej a de facto dnes už marginálnej oblasti kultúry. Súvisí to podľa mňa najmä s tým, že naša krajina je krajinou kolektívnej aj individuálnej nepamäti – nepamäti vysoko účelovej, veď „žijeme iba raz“. A z neschopnosti politických „elít“ – elít v úvodzovkách – vytvárať a napĺňať strednodobé a dlhodobé koncepcie či „vízie“ rozvoja slovenskej kultúry vrátane školstva, vedy a výskumu, trčí aj starý, prastarý problém nadraďovania ekonomiky a politiky ako jej nástroja nad kultúru, čiže stará marxistická dichotómia základňa kontra nadstavba…

*
Naša spoločnosť, ktorá bola do roku 1989 zideologizovaná a po Nežnej revolúcii spolitizovaná, zažíva ďalšie vymývanie mozgov, ktoré postihuje nás všetkých, klientov a konzumentov, a tak u nás zas len vládnu masy a kulty, kulty, a nie kultúra – vládne kult kvantity, a nie kvality, kult šikovnosti, čiže prešibanosti, a nie úcta k statočnej práci, kult novosti, a nie novátorstva, kult rýchlosti, a tým aj povrchnosti, kult názorového primitivizmu a jednoduchých ráznych riešení, a nie jemné a presné rozlišovanie spojené s vedomím zložitosti ľudských vecí (podľa Denisa de Rougemont typické pre európsku mentalitu). Vládne tu všetko, len nie kult nezávislého, samostatného myslenia a slobody ako zodpovednosti. Reflexia a autoreflexia spoločnosti a jednotlivca je iba formálnou povinnosťou alebo komerčnou záležitosťou, ktorá nejde do hĺbky práve preto, lebo je jednostranná a politicko-pragmaticky motivovaná, a neprináša nič, čo by podstatne prispelo k poznaniu našej minulosti a súčasnosti, k obohateniu našej kolektívnej pamäti a kultúrneho vedomia, ktoré sa vnímajú ako zbytočné relikty, a pritom sme nimi poznačení a podmienení – či to chceme, alebo nie – všetci.

*
Démon bezprostredného masového úspechu vystupuje ako znak doby a servíruje sa ako nevyhnutnosť, ba ako civilizačný, ak nie kultúrny pokrok. K devalvácii hodnôt a k ich komercializácii a bulvarizácii dochádza, pochopiteľne, všade vo svete, tobôž k tomu došlo, a veľmi rýchlo, v kultúrne a duchovne vyprázdnenom priestore postkomunistickej východnej a strednej Európy. Ide však o otázku proporcií medzi všadeprítomnou vnucovanou komerciou a na okraj odsúvanou umeleckou kvalitou, medzi gýčom a estetickou hodnotou, medzi masovým odobrovaním, ba podporovaním a propagovaním priemernosti a úzkou cestou kultúrnej, duchovnej, názorovej nezávislosti. V tomto ohľade z postkomunistických krajín bolo a je na tom najhoršie kultúrne a intelektuálne veľmi málo diferencované, a preto aj veľmi neisté Slovensko. Divadelný režisér Blaho Uhlár, zakladateľ legendárnej STOKY, zrodenej z Nežnej revolúcie, to presne vystihol, keď už pred pätnástimi rokmi povedal: „Na Slovensku si drvivá väčšina ľudí nepraje a neželá, aby sa rozvíjali nezávislé divadelné (a vôbec umelecké, M. J.) aktivity. Nezávislú činnosť všeobecne pociťuje ako ohrozenie svojho sveta, svojho okolia, svojej bytostnej podstaty zašpineného a zasmradeného chlieva, v ktorom sa s ministerským potľapkávaním po holom zadku tak dobre krochká.“
Odvtedy sa nič nezmenilo, naopak.

*
Inými slovami: nóvum dnešných čias (oproti prvým rokom po Nežnej) spočíva v tom, že čoraz viac ľudí „z kultúry“ odmieta – aj vzhľadom na materiálne podmienky v tejto oblasti – „romanticky sebazničujúcu“ existenciu hľadačov pravdy (pozri jednu z posledných stokárskych inscenácií Dno z konca deväťdesiatych rokov) a dáva prednosť bujarému kolektívnemu tancu okolo zlatého teľaťa. V oblasti kultúry a umenia tak na Slovensku svorne spolunažíva neoficiálna a nepriama (ako inak) ekonomická cenzúra prostredníctvom poskytovania či neposkytovania štátnych subvencií s podvedomou, ale aj s vedomou autocenzúrou („sebakontrolou“) sponzorovaných – s ich spoločenskou a profesionálnou, etickou aj estetickou konformnosťou, z ktorej vykúka ono stáročiami zakorenené slovenské poddanstvo, povedané spolu s Dominikom Tatarkom, čiže naša tradičná poddajnosť a prispôsobivosť, ba bezzásadovosť. (Len tak na okraj: s termínom „ekonomická cenzúra“som sa prvý raz stretla pred tridsiatimi rokmi, keď som interviewovala významného francúzskeho prozaika, básnika a esejistu, niekdajšieho príslušníka Nouveau roman a veľkého experimentátora Michela Butora, a, pravdu povediac, Butor ma ním dosť popudil, neverila som mu, veď som prichádzala z krajiny, kde aj v edičnej oblasti vyčíňala tá „naozajstná“ cenzúra, politická a ideologická, udržiavajúca človeka v ustavičnom strehu aj strachu a prejavujúca sa často nezmyselnými a svojvoľnými zákazmi a príkazmi, do krajiny, kde mohlo vyjsť a kde aj vychádzalo všetko, i keď všetko, rozumej niečo, rozumej niečo novátorské či experimentálne, čo nie je ani bezprostredne, ani dlhodobo, ani masovo ziskové, ako mi vysvetľoval Butor, nešlo vydať hneď a hladko. Bola potrebná Nežná revolúcia a desať rokov reštrukturalizácie slovenského vydavateľského priestoru a knižného trhu, aby som pochopila Butorove slová, čiže to, že istému typu literatúry a vôbec umenia, rozumej náročným nekomerčným dielam na Slovensku ruže veru kvitnúť nebudú!)

Na jednej strane u nás pretrvávajú chronické legislatívne problémy s financovaním neštátnych nekomerčných subjektov vo sfére kultúry, z ktorých mnohé zápasia o holú existenciu, na druhej strane pokračuje trápna komercializácia niektorých štátnych subjektov, na ktoré sa vynakladajú veľké finančné prostriedky, nezodpovedajúce, žiaľ, ich umeleckým výsledkom. Najfrapantnejším príkladom je Činohra Slovenského národného divadla, ktorá od roku 1989, a najmä v poslednom desaťročí, dramaturgicky, inscenačne a interpretačne nezadržateľne klesá na úroveň bulvárneho divadla a televíznych sitcomov (divadelná kritika sa viac-menej mlčky prizerá), zatiaľ čo finančné a prevádzkové podmienky pre nezávislú (neštátnu) divadelnú kultúru sú čoraz neuspokojivejšie (desaťročná tŕnistá cesta a napokon zánik nezávislého divadla STOKA, fungujúceho na princípe kolektívnej tvorby, vlaňajšie vyhostenie pokračovateľa STOKY, divadla SKRAT, a alternatívneho multimediálneho centra A 4 z bratislavského Domu umenia a mnohé iné prípady). Hoci si nezávislé (alternatívne) umelecké zoskupenia na Slovensku dosiaľ vedeli aj vedia získať a udržať vybraný okruh viacgeneračného publika a ich vytrvalé putovanie nevychodenými cestami je pre normálne fungujúci kultúrny život spoločnosti nanajvýš podnetné, ba potrebné, tak ako je pre spoločensky či aj široko divácky etablované umenie životne nevyhnutný experiment, teda porušovanie či prekračovanie noriem, po čase jednoducho zanikajú a priestory, ktoré im boli z milosti pridelené („aby sa nepovedalo“ – tak predsa káže pokrytectvo starého a cynizmus nového režimu, príznačné pre zlepenec obidvoch, v ktorom žijeme), sa predávajú, prerábajú, prebárajú do ničoty v rukách rôznych pofidérnych developerov (pozri napríklad hrozbu visiacu nad bratislavskou Cvernovkou, osud ladom ležiaceho prístavného skladu v Eurovei či vonkoncom nepochopiteľné, do neba volajúce a v kultúrnej Európe obdobu nemajúce ignorovanie Starej tržnice v centre hlavného mesta ako ideálneho polyfunkčného priestoru pre prezentáciu všetkých druhov a podôb súčasného umenia). Na likvidáciu často stačí jeden bager: zubatá lyžica sa zaryje do starého múru a nič, absolútne nič nezostane napríklad z inšpiratívneho centra porevolučného slovenského undergroundu, nedefinovateľného „priestoru slobody a anarchie“ (Zuzana Piussi) na Pribinovej 1, ako to po vyše desiatich rokoch sprítomnil v sugestívnom filmovom zostrihu Blaho Uhlár na bratislavskej prezentácii druhej knihy Lucie Piussi – namiesto legendárneho divadla a krčmy, ktorou si divadlo malo, ale pre nezmyselné byrokratické predpisy nestačilo zarábať na svoju existenciu, tu dnes stojí plechový plot a za ním prázdno, len nejaký ten strom a zaparkované auto. A to všetko v tieni Eurovey, impozantného „chrámu súčasnosti“, kde sa zľahka konzumuje „rozličný tovar“ aj potraviny a nápoje, ako aj v tieni „nového“, a predsa architektonicky a v značnej miere i umelecky tak zúfalo starého SND, kde sa zas (až na malé výnimky) konzumuje ľahké umenie, ktoré citlivým divákom dlho leží v žalúdku.

Tento zánik priestorov tvoriacich súčasť našej kolektívnej kultúrnej pamäti, ohnísk názorovej a estetickej nezávislosti a liahní originálnych nápadov aj činov, kde sa jedinečne spája duch miesta s duchom čias, kde prebieha autentická umelecká, kultúrna, duchovná výmena a komunikácia, kde nie je kritériom ani druh umenia, ani generačná príslušnosť tvorcov, a tobôž nie ich lojálnosť voči vrchnosti a sponzorom, ale len a len hodnota a úroveň umeleckého výkonu, diela či podujatia, na Slovensku akosi nikoho netrápi. Tak ako takmer nikoho netrápi – napríklad – celková urbanistická devastácia hlavného mesta SR, dôsledok bezhlavého porevolučného rozpredaja jeho majetku a privatizácie, ako aj účelovo zmanipulovaných, netransparentných výberových konaní, v ktorých odborníci na čele s hlavnou architektkou mesta Bratislavy ani dvadsaťdva rokov po Nežnej nemajú nijaké slovo, t. j. nemajú nijaké praktické kompetencie. A tak ďalej.

*
Slovenský ahistorizmus, rozumej chabá, ak už nemám povedať neexistujúca kultúrna pamäť národa aj jednotlivcov, ich nedostatočné kultúrne vedomie, svedomie aj sebavedomie, ich odmietanie kritickej reflexie a sebareflexie, je historicky podmienený či vysvetliteľný jav. Za komunistickej totality sa len prehlboval (všetko sa začínalo rokom 1948, prípadne po okupácii v auguste 1968) a v dnešnom ranokapitalistickom a divokoglobalistickom štádiu na slovenský spôsob (všetko sa začína novembrom 1989, a či, aby sme boli up to day, čiže, ako sa kedysi vravelo, v ažurite, všetko sa začína dnešným dňom) zákonite sa odráža v ľahostajnosti slovenskej kultúrnej obce ako celku k veciam a javom, ktoré sa bezprostredne netýkajú mojej osoby, mojej kariéry, „môjho rezortu“, vyárendovaného políčka. Navonok to svedčí o istej neschopnosti zovšeobecnenia a nadhľadu – možné je však, že ide o obyčajné ochranné mimikry, o alibistickú a v konečnom dôsledku veľmi krátkozrakú nechuť (nedostatok odvahy) zaujať stanovisko a stáť si za ním. Nie iba slovami, najmä skutkami – oným personalistickým „myslením rukami“, povedané spolu s Denisom de Rougemont, spojením myšlienky a činu, ktoré postulovali francúzski personalisti už v medzivojnovom období minulého storočia, keď odmietali demisiu ducha pred „osudovým“ zákonom úpadku a za prvoradú úlohu vtedajšieho intelektuála pokladali „kritiku kolektívnych mýtov zrodených z choroby osoby“. Inak povedané, angažovanosť (tento termín používali personalisti dávno pred Sartrom) pre nich neznamenala deklarovať politické postoje, ale do niečoho sa vložiť a zasadzovať sa za to v každodennej životnej praxi. Keďže analógie s dneškom sú očividné, nazdávam sa, že aj príslušníčky a príslušníci slovenskej kultúrnej obce – tento duchovný a intelektuálny výkvet národa – by mali prinajmenšom morálne podporovať, ak už nie sa do nich zapájať, verejnokritické aktivity niektorých predstaviteľov mladej a mladšej strednej generácie, znepokojených súčasnými vývinovými trendmi (uvediem aspoň už spomínanú občiansku iniciatívu STO NÁZOROV na témy Boh, cirkev a smrť, Moc, pravda a politika, Kultúra, spoločnosť a peniaze a i. či pravidelné verejné diskusie o architektúre BRATISLOVA, ktoré organizuje občianske združenie Mestské zásahy v bratislavskom KC Dunaj a pod.).

V hre totiž nikdy nie je jedno „políčko“, jedno divadlo, vydavateľstvo, hudobné teleso, galéria, múzeum, festival, časopis či filmový klub, v hre je vždy celé umenie a kultúra. Na Slovensku však akoby ani poprední intelektuáli a umelci dodnes nepochopili, že čím je spoločnosť ako celok kultúrne vyspelejšia a diferencovanejšia, tým väčšie sú predpoklady, že tu bude fungovať normálny kultúrny život, začínajúc dodržiavaním princípov právneho štátu a demokratickej súťaže (každý sa môže zúčastniť a kvalitnejší vyhráva), a tým menšie šance bude mať politikárčenie, skupinkárenie, rodinkárstvo, byzantinizmus, godzilizmus či cézaropapizmus, o ktorom kedysi tiež písal Tatarka. Aj za komunistickej totality som bola presvedčená, že cieľavedomé rozširovanie kultúrneho a duchovného obzoru (za starého režimu isteže obmedzené, ale pri troche dôvtipu a odvahy predsa len možné) a snaha o jeho maximálnu otvorenosť sú v krajine, kde historicky skôr neboli ako boli priaznivé podmienky pre kultúrny rozvoj a kontinuitu, to najzákladnejšie. V novej situácii – v poslednom dvadsaťročí po Nežnej – keď si mnohí (ešte vždy) predstavujú slobodu ako živelnú svojvôľu bez zodpovednosti, neraz spojenú s bezočivým prospechárstvom a diletantizmom (v priamom protiklade k pôvodnému zmyslu talianskeho slova il diletto, vyjadrujúcemu potešenie, radosť z činnosti vykonávanej bez zištných pohnútok), s presadzovaním osobných, skupinových, ba straníckych utilitárnych (finančných a mocenských) záujmov, kultúrna diferenciácia v zmysle rozrôznenosti, mnohorakosti je len povrchová. Stále mám pocit, že na Slovensku kultúrne prostredie v zmysle pluralitného duchovného, intelektuálneho a umeleckého priestoru a skutočnej výmeny hodnôt a názorov, nie iba vzájomného okiadzania, ani neexistuje, že kultúrna obec je veľmi pragmaticky rozdelená na tábory a táboríky, a najmä tu nie je priestor pre silné nezávislé osobnosti. Nezávislí sú odsúvaní na okraj, ak nie ostrakizovaní a kulpabilizovaní, či nasilu škatuľkovaní. To sa mi zdá tragické.

*
A čo slovenská literatúra, tá popoluška v dnešnom imidžovom, šoubiznisovom a sitkomovom svete? Jej čím ďalej tým marginálnejšie postavenie zodpovedá celkovému postaveniu kultúry a umenia na Slovensku v druhom desaťročí tretieho tisícročia. Knižný trh je malý a knihy sú drahé, ich distribúcia je nákladná, vydávanie nekomerčných titulov je z obchodného hľadiska rizikové, daňové zaťaženie vydavateľov aj čitateľov je neúmerné v porovnaní s inými kultúrne vyspelými krajinami, honorárové podmienky spisovateľov, umeleckých prekladateľov, literárnych vedcov, sú nedôstojné a nezodpovedajú výsostne tvorivému charakteru ani spoločenskému významu ich činnosti (stačí to porovnať s podmienkami hercov a režisérov v televízii, filme, divadle…), o čom najnovšie svedčí odsúvanie aj pôvodných autorov, domácich i zahraničných, do anonymity (pozri množiace sa podujatia venované svetovej, európskej, slovenskej literatúre, kde sa menovite uvádzajú jedine tí, ktorí texty, inými napísané a inými preložené, prečítajú…).

Rimbaudov súčasník Isidore Ducasse alias gróf de Lautréamont povedal už takmer pred stopäťdesiatimi rokmi, že „poéziu budú robiť všetci“ – áno, bolo to prorocké. Dnes básnia všetci, najmä anonymne či pod pseudonymom na Internete, každý píše a píše, hocičo a hocijako… surrealisti by veru mohli závidieť tie výplachy podvedomia, tie krátke spojenia! A spisovateľom je dnes u nás každý politik, bankár či diplomat, každá moderátorka a módna návrhárka. A predsa, literatúra na Slovensku ešte vždy existuje aj ako umenie, aj domáca. Popri pozoruhodnej memoárovej a (auto)biografickej próze a literárnej a kultúrnej esejistike prežíva rozkvet, vec nevídaná, slovenský román (to bolo kritického morfondírovania za starého režimu, keď kultúrny život na Slovensku takmer bez výnimky ovládali básnici, a nie vždy tí najlepší, že Slovák je naturelom poeta a na román vraj nemá bunky…). Problémom sú však materiálne podmienky tvorcov a primerané literárnokritické ohodnotenie (bez nafukovania, ale aj bez malovernosti). Väčšina slovenských vydavateľov, ak nie všetci, žije len zo subvencií (grantov, dotácií) a literárny text je pre nich ten povestný klausovský tovar, pár topánok či vrece zemiakov, je to téma či dnes už všadeprítomný príbeh, jeho povrchová atraktívnosť a rýchlo pominuteľná „aktuálnosť“, a nie je to svojbytný artefakt. V praxi to znamená, že výber vydávaných titulov sa na jednej strane riadi lukratívnymi pragmatickými záujmami a na strane druhej sa rozmáha banalizácia v rovine výrazu i významu, literárny a jazykový cit, zmysel pre objavnú metaforu, pre jedinečný štýl, pre originálnosť pohľadu sa otupuje, ba stráca… Tým skôr, že v edičnej oblasti dosiaľ vládne poloamaterizmus. Chuť tu je aj vôľa, aj „ňuch“, čo sa bude dobre predávať, ale často chýba širší literárny rozhľad a dlhodobejšia koncepcia, technika redakčnej roboty i vedomie zodpovednosti. Slovom, profesionalita.

*
Koho to však trápi? Koho trápi, že slovenský Zlatý fond svetovej literatúry je utópiou, hoci už pred Nežnou odborníci vypracovali a potom po Nežnej podopĺňali (pre Literárny fond a MK SR) zoznamy základných diel z jednotlivých literatúr, ktoré treba do slovenčiny preložiť či znova preložiť a vydať a ktoré by mali byť na knižnom trhu či aspoň v knižniciach trvalo dostupné. Porevolučné edičné pokusy v tomto smere sú dozaista chvályhodné, no nie sú systematické a kvalitou nie vždy obstoja. Nie pre každého, kto prekladá umelecké texty, je umelecký preklad „školou literárnej statočnosti“, za akú ho pasoval francúzsky románopisec Michel Tournier. A vzhľadom na dlhotrvajúce spoločenské ignorovanie tohto interpretačného umenia a jeho rovnostárske honorovanie nezohľadňujúce náročnosť pôvodiny sa človek ani nečuduje. Za málo peňazí málo muziky!

Načo si však lámať hlavu nad odstránením jedného z boľavých kultúrnych deficitov Slovenska v záujme terajších i budúcich generácií, keď svetoví autori, a to ani tí najväčší, v slovenčine nikomu nechýbajú – vo výkladoch či regáloch kníhkupectiev v samostatnej SR totiž vidieť cirka sedemdesiatpäť percent českých, najmä prekladových, titulov a Slováci sa z toho svorne „vytešujú“. Táto situácia svedčí o kultúrnom sebavedomí národa a štátu, o jeho kultúrnej úrovni a sebestačnosti – a tiež o čomsi, čo by som nazvala slovenská kultúrna solidarita.

Len tak mimochodom: autori nového výkladového slovníka slovenského jazyka, na ktorý čakala naša verejnosť pol storočia a z ktorého vyšli zatiaľ prvé dva zväzky, údajne pre odlíšenie od Peciarovho veľkého slovníka pomenovali plod svojej bezpochyby namáhavej a náročnej práce Slovník súčasného slovenského jazyka, hoci tento typ slovníka (veľký výkladový) by mal zachytávať bohatstvo slovenčiny komplexne a kompletne na čele s jazykom či výrazivom našich najvýznamnejších literárnych tvorcov súčasnosti aj minulosti. V zozname citovaných autorov sa nezabudlo napríklad na Petra Andrušku, Janu Gavalcovú, Libušu Mináčovú, Ľudovíta Petraška či Petra Vala a v zväzku A – G ani na Veroniku Vrbkovú, no mená ako Ivan Bukovčan, Ján Čomaj, Gavril Gryzlov, Mila Haugová, Blahoslav Hečko, Zora Jesenská, Slavo Kalný, Štefan Strážay, Ján Švantner, Viliam Turčány či Stanislav Vrbka ani v prvom, ani v druhom zväzku nenájdeme. Kto tvorbu a idiolekt vyššie menovaných pozná, pochopí, o čo mi ide. Inak, umeleckí prekladatelia ako takí sa vraj nebrali do úvahy, vysvetlil mi istý zodpovedný – čo na tom, že mnohí z nich aj píšu a že práve v prípade malej a nedostatočne rozvinutej literatúry, ako je literatúra slovenská (nepíšem to s radosťou, ale nič sa nedá robiť), práve umelecky adekvátne preklady významných inonárodných diel vnášajú do nášho jazyka a myslenia nové, a to aj špecificky jazykové, impulzy a rozširujú naše estetické aj duchovné obzory. Námietky, že všetko sa nájde v korpuse na Internete, neobstoja.

*
Nuž tak, situácia je vážna, ale nie beznádejná.
A všeličo si robíme sami.
Riešenie závisí od každého z nás.

*
Ak to mám zhrnúť: vzťah peniaze-spoločnosť-kultúra sa nevyrieši v prospech kultúry, teda aj v prospech spoločnosti, a v dlhodobej perspektíve a zo širšieho hľadiska aj v prospech peňazí, kým kultúra ako duchovný princíp a korektív nebude stáť nad politikou a ekonomikou. Kým boj za uznanie tohto princípu nebude aj bojom za zmenu legislatívneho a ekonomického prostredia a za účinnú a premyslenú aj štátnu podporu neziskových, nekonzumných, nekomerčných umeleckých a kultúrnych organizmov a aktivít. Áno, aj za štátnu podporu – tým, ktorí si naivne myslia, že štát by nemal podporovať neštátne inštitúcie a aktivity a že by mal všetko prenechať súkromným sponzorom, tak ako to je v USA, možno povedať iba toľko, že sú naivní. Sme malá európska krajina s diskontinuitnou kultúrnou tradíciou, s malým, veľmi malým trhom a s takmer polstoročnou komunistickou minulosťou. Za dve desaťročia sa z našich novozbohatlíkov nemohli stať, a ani sa nestali, mecenáši náročného umenia a bezprostredne neziskových kultúrnych činností. Na to treba kultiváciu v priebehu prinajmenšom niekoľkých, ak nie mnohých generácií. Nehovoriac už o tom, že dodnes na Slovensku nemáme primeraný sponzorský zákon pre oblasť umenia a kultúry, aký úspešne funguje vo vyspelých krajinách EÚ, čiže na Západe, ale aj v niektorých susedných krajinách bývalého komunistického bloku. Vraj sa nenašiel účinný kontrolný mechanizmus! Na Slovensku je to tak!

Volení zástupcovia ľudu si konečne musia uvedomiť, že sú iba služobníci svojich voličov a že ich povinnosťou je spravovať veci spoločnosti nie v prospech seba, ale v prospech polis, v prospech občanov, v záujme všestranného, a nie jednostranného uspokojovania ich potrieb. A my všetci musíme mať na pamäti, a podľa toho aj konať, že kultúra a umenie a ďalšie duchovné aktivity sa nemajú a nesmú podriaďovať ani prispôsobovať ideologickým tézam, trhovým „zákonitostiam“, masovému „vkusu“, nemajú a nesmú slúžiť tým, ktorí majú v rukách moc a peniaze. Ak týmto lákadlám podľahnú, prestávajú byť samy sebou – prestávajú byť autentické.

A v tom je pes zakopaný – keď sa to tak vezme, odjakživa.