Hneď na začiatku musím priznať, že moje spomienky na otca sú len sprostredkované. Zomrel keď som mal päť rokov a mne zostalo len niekoľko pozoruhodne živých obrazov z obdobia mojich dvoch-troch rokov. Asi nikoho nezaujíma, aby som ich uvádzal. Všetko, čo viem o jeho súkromnom živote, o tvorbe a jej podmienkach, je zo slov jeho manželky a mojej mamy Márie Švantnerovej. Nástojčivo ich opakovala, aby nám s bratom zostal po ňom čo najživší a najvernejší obraz. Až neskoršie som pochopil, že zachycujú všetko podstatné, čo ho vystihovalo – nielen ako nášho otca, ale aj ako tvorcu. Pri návštevách literátov, ktorí ju po smrti manžela navštevovali, rovnako nástojčivo opakovala podstatné okolnosti jeho spisovateľskej činnosti. Nakoniec musela pripustiť, že sa takmer všetko, čo povedala, uviedlo ako nepodstatné a nezaujímavé v interpretácii jeho diela. Zo Švantnera sa tak pomaly stala legenda: samotár, ktorý sa náhodne zjavil v lone slovenskej divokej prírody, písal nepochopiteľne tajomné poviedky a jeden román, v ktorom, ako sám vyjadril, sa chcel iba vypísať.

Švantnerovci boli v Bystrej váženou rodinou. Nie však ako pôvodní osadníci. Môj starý otec a mama sa sem prisťahovali pred prvou vojnou z Mýta pod Ďumbierom. Pôvod Švantnerovcov je však niekde v okolí Insbrucku. Do oblasti Čierneho Hrona prišli ako odborníci na ťažbu dreva pre okolité bane na železnú rudu. Spolu s inými založili osady Čierneho Balogu. Stará mama, rodená Stolárová, pochádzala zo Starých Hôr. So starým otcom sa zoznámili vo Viedni. Otec bol najmladší syn mladého manželského páru: starší boli Július a Leopold. Z maminých spomienok uvediem zaujímavú skutočnosť, že otec sa narodil v ich dome. Manželský pár tam žil dočasne, kým si nekúpili vlastný, považovaný za rodný dom Fr. Švantnera. Túto informáciu mala od svojej mamy.

Ak sa v mysli prenesiem do obdobia päťdesiatych rokov, keď som v Bystrej žil spolu s bratom a mamou, a zanedbám vojnu, ktorá na výzore dediny zmenila máločo, bolo to takmer totožné prostredie, v ktorom žil a tvoril otec. Myslím, že to treba uviesť, pretože sa zmenila nielen takmer celá dedina – jej architektúra a ráz, ale aj kultúrna krajina okolo nej, a v poslednom desaťročí i príroda. Veľmi by sa mýlil ten, kto by si chcel v tomto prostredí predstaviť Švantnerove inšpirácie. Ja a moji súčasníci z toho výnimočného, čo tam existovalo, môžem ešte čo-to pochopiť.

Otec po skončení Učiteľského ústavu v B. B. učil v Mýte pod Ďumbierom, asi dva kilometre od Bystrej. Vzdialenosť malá, dediny veľmi odlišné. Bystrania odjakživa pracovali v továrňach. Najprv v okolitých hámroch – jeden bol aj v ich dedine (Zechenterova Lipovianska maša je Bystrá), potom, po ich zániku, v Podbrezovských železiarňach. Nemajú vlastný chotár – takmer všetko okolo sú chotáre Mýta, Valaskej, Hornej a Dolnej Lehoty. Bystrania si hovorili fabrikanti, Mýtňania, gazdovia. Viac si rozumeli s Jarabčanmi, dedinou pod južnou stranou Čertovice a podobným osudom. V oveľa väčšom Mýte bola škola s viacerými učiteľmi, notársky úrad a dva kostoly s farami. V Bystrej kostol nebol – vystavili ho tesne pred vojnou. Každú nedeľu sa chodilo pešo do kostola do Mýta, cez kopec do Valaskej a Brezna.

Ako všade po dedinách Slovenska život charakterizovala tvrdá, nekonečná práca. Ešte teraz vidím ženy so šľachovitými postavami kráčať poľnými cestami s neuveriteľne veľkými a ťažkým nošami sena. Neboli mladé, už boli staré. Muži to nemali o nič ľahšie – k tvrdej práci na hospodárstve im pribudla tá v továrni. Pokiaľ prešli pešo osem kilometrov do roboty, stačili ešte pokosiť lúku. Stávali o tretej, štvrtej ráno. Mýlil by sa ten, kto by si myslel, že týmto ľuďom chýbalo kultúrne vyžitie. Dokonca si myslím, že žili kultúrnejšie, ako sa žije dnes. Často sa nacvičovalo a hrávalo divadlo. Bystrania boli tým známi. Zaujímavá a prekvapujúca bola úloha krčmy. Bolo samozrejme zopár dedinských opilcov, ale chlapi tam chodili večer na rozhovor a oddych. Vážne sedeli za stolom a preberali otázky dediny, hospodárstva a politiky. V nedeľu hrala dôležitú úlohu kolkáreň. Kto zvalil deväť kolov – nebolo to až také ľahké, platil štamprlík všetkým ostatným. Sláva bola zvečnená nápisom na drevenom tráme.

Boli aj zábavy. Hrávala muzika, často zložená zo Švantnerovcov. Otec nacvičoval divadlá a hrával na harmóniu aj na husliach. Jeho hudobné záujmy však boli odlišné od rodákov už len preto, že bol vzdelaný. Okrem nemeckej klasiky mal rád hudbu severských a ruských skladateľov, hudbu Smetanu a Dvořáka. Každé Vianoce si sadol doma za harmónium a hral a spieval vianočné koledy a árie z opier. Mal vraj krásny, školený hlas – tenor.

V medzivojnovom období na mýtňanskej škole pôsobila vzdelaná skupina učiteľov, väčšinou mladých absolventov učiteľských ústavov. Podstatne posilnili triumvirát dedinskej kultúry (fara, škola, horáreň) okolitých dedín. Učitelia prinášali iný, novší pohľad na svet. Rozhovory medzi mládežou neboli v nijakom prípade plytké. Hlad po kultúrnom živote sa nepremietal v okolí Podbrezovej do folklórnych rituálov v tej miere ako to bolo po Slovensku obvyklé. Mala to na svedomí práca v továrňach. Nepamätám sa, že by niekto v okolitých dedinách nosil kroj, hoci pár kilometrov nad Breznom sa situácia v tomto smere prudko menila. Práve mladí učitelia zasievali medzi mládež témy na rozhovory, pretože boli oboznámení s tým, čo sa v kultúrnej oblasti Európy a sveta deje. Otec si objednával knihy v Prahe, ktorá, či to niekto prizná alebo nie, bola a je vždy pre nás bránou chápania tzv. západného sveta. Zaujímal sa samozrejme aj o dianie v literárnom svete Slovenska. Odoberal literárny časopis Elán a sám si ho viazal podľa ročníkov. Čítanie beletrie nechával neskoršie na mamu. Vážil si jej úsudok o knihe. No už predtým bol oboznámený s dielami Dostojevského, Poea, severských spisovateľov, Balzaca, Tolstého, Huga, Stendhala. Psychologizujúce myslenie prvých dvoch ho veľmi priťahovalo. Zo slovenskej literatúry si vážil Hviezdoslava, Janka Kráľa, Ivana Krasku, Kukučína, Tajovského, veľa rozprával o Cígerovi-Hronskom, do ktorého vkladal veľké nádeje. Zo slovenských literárnych kritikov uznával názor Alexandra Matušku. V oblasti literárnej kritiky to boli pre neho nadovšetko práce F. X. Šaldu. Posledné vydanie jeho spisov si objednal tesne pred smrťou.

Otec bol v každom prípade samostatnou, málo ovplyvnenou osobnosťou s vlastným tvorivým smerovaním, ktoré určovala vlastná psychika a inšpirácia. Všetko pre to, aby to dosiahol aj robil, a vedome mu v tom pomáhala aj manželka, pretože pochopila to, čo chápe málokto – podmienky tvorby. Hovorila nám o tom a až omnoho neskoršie som pochopil, že ide vlastne svojím spôsobom o to isté, čo spomína v svojich prácach Nietzsche. Tento nemecký vizionár, ktorého otec nikdy nečítal, aj keď o jeho myšlienkach sekundárne vedel, nie je ani tak vzdialený jeho mysleniu. Čo sa bude diať po úplnom rozklade morálky, doteraz vzťahovanej k Absolútnu, keď každý subjekt bude bojovať v societe len sám za seba? A konkrétne u otca: Čo sa udeje s láskou?

Pre pochopenie diela autora je podstatný jeho život a prostredie, v ktorom tvorí. Je to fráza, ktorá nachádza len málokedy svoje naplnenie. Pochopenie života, činnosti či tvorby iného človeka je sám osebe filozofický a psychologický problém. Je len málo umelcov, ktorí sú schopní analyzovať pohnútky a zdroje svojej vlastnej tvorby. Nevyžaduje to len úprimnosť k samému sebe, a teda aspoň čiastočné poznanie svojej psychiky, ale aj priznanie neuchopiteľnej skutočnosti, že v svojej aktualite je tvorba neznáma aj pre samotného autora. Určujúcu dôležitosť tak nadobúda svedok tvorby. Keď som si to uvedomil, začal som výpovede mamy o otcovi chápať ako jediný zdroj, z ktorého môžem vychádzať v chápaní otca ako literárneho autora a interpretácie jeho diel. Svedok tvorby by mal spĺňať podmienku nestrannosti. Avšak človek prežiarený láskou k inému ho vidí v tom najlepšom svetle. Prečo by som mal mamine spomienky pokladať za smerodajné? Jediný možný spôsob ako sa dostať z pochybností podobného druhu je ten, že pochopím ich vzájomný vzťah a mamino miesto v jeho živote a diele. Nestačilo mi jej vyhlásenie, že hoci boli ako manželia spolu len šesť rokov, mali prekrásne manželstvo. Musel som ísť hlbšie.

Príroda, v ktorej žil a tvoril Švantner, nie je už jeho prírodou. Vyjadrím sa poeticky: Za posledných desať rokov sa nám podarilo vytrhnúť jej srdce. Sŕdc národa je možno viac a vytvárajú mýty. Mýty, ktoré moderné humánne vedy pokladajú za podložie, z ktorých večne čerpá každá ľudská komunita, obzvlášť tá, ktorá sa chce volať národom. Niektoré z nich sú aj víziami do budúcnosti. Vznikajú neustále v mnohokrát nepostihnuteľných formách a v našom prostredí hlavne prírodnom. Smutné je, že sme národom, ktorý veľmi ľahko mýty tvorí a súčasne bez toho, aby si to uvedomil, sa ich zbavuje. Švantner sa prírodou v okolí Chopka, Gápľa či Baby nepochybne nechával inšpirovať.

Z druhej liptovskej strany Chopka hľadala o desiatky rokov neskôr inšpirácie pre svoju tvorbu maliarka Ester Martinčeková. Pokúsim sa zopakovať jej slová: „Pre výtvarníka je to nie nejako zaujímavá krajina. Keď som sa po nej potulovala a hľadala niečo pre svoj štetec, objavila som jej interioritu. Zrazu sa mi začali všade objavovať vertikálne formy. Večer, keď sme sa s manželom stretli (Martin Martinček, umelecký fotograf), zistila som, že on fotografoval podobné vertikály. Je to krajina, kde vznikajú legendy a mýty.“ Skutočne: ak zo Štefánikovej chaty pod Ďumbierom prejdete dosť krkolomne cez Kozie chrbty na Gápeľ a spustíte sa hlbokým lesom do doliny Bystrianskeho potoka, uvidíte to isté. Strácate sa medzi vertikálami smrekov a jedlí, s konármi bez zelene, pretože do tejto krajiny zabudnutia neprenikne nijaké svetlo a neprejde živý tvor. Je tu absolútna tíš, ktorá pocit akejsi existenciálnej stratenosti a ničoty ešte umocňuje. Vedomie musí začať čerpať svoje vstupy z niečoho hlbšieho ako je ono samo – z mýtického sveta, ktorý je pod ním. Tu sú zdroje Švantnerovej tvorby. O Neveste hôľ povedal: „Všetko čo je tam, som prežil na vlastnej koži“. Ako sám napísal, chcel hole osláviť. Oslavuje sa posvätné, ale tvorba, ktorá to manifestuje, v svojej esencii je darovaná – vždy darovaná ľudskej bytosti. Z tohto pohľadu chápané dielo je formou dialógu medzi mužom a ženou. Neexistuje iná inšpirácia vo vlastnom zmysle slova, ako vzájomná inšpirácia medzi nimi. Ich vzťah je nevyhnutne ušľachtilý, a nezmenia to nijaké pokusy „civilizátorov“. Otec daroval svoje dielo mame. Čím ďalej tým viac sa o tom presviedčam, keď premýšľam o ich životoch.

Niekedy a vlastne vždy sa snaženie, kreativita mení na dym, ktorý je odjakživa symbolom pohybu, stúpania ľudského ducha. Ak nebudeme hovoriť o jeho modoch – o vede a filozofii – buď stúpa k Absolútnu, alebo sa usadzuje v mýtoch a legendách, aby ďalšie pokolenia mohli z nich čerpať. Je však ešte jedna cesta, čím ďalej tým viac charakteristická pre dnešnú kultúrnu situáciu: rozptyľovania tohto vzácneho fluida do bezrozmernej, nekonečnej ničoty existencie, pretože ona sama je chápaná ako neurčitosť.

Dnes z „mýtotvorného“ lesa na Gápli zostali len pahýle vysušených stromov napadnutých lykožrútom, ktorý v týchto lesoch nikdy nebol. Cieľavedomou spoluprácou sa to nakoniec podarilo: Srdcia lyžiarov plesajú nad neuveriteľne dlhou a strmou zjazdovkou, ktorá by tam mohla existovať. Presne takou, aké pribúdajú vyrubovaním kosodreviny na Chopku. Najbližšia Švantnerova rodina so strachom a obavami sleduje, kedy sa stroje priblížia k miestu, kde je rozsypaný popol Františka Švantnera a jeho manželky, lebo taká bola jej posledná vôľa. A samotný Chopok, Švantnerov „Zvon“? Pomaly sa udomácňuje význam, zavedený tvorcami z národnej televízie: „Lebo medveď = Lebo Chopok“. Niečo bez zmyslu. Holá, sprostá príroda, slúžka človeka.

Netreba pri príležitosti Švantnerovho jubilea takto hovoriť? Jeden povie áno, druhý nie… Tak to u nás chodí. Veční manželia, ktorí si patrili, keď ešte len rástli, dívajú sa na svoje hole, a vidia ich také, aké boli vždy, aj keď ostatný svet ich už stihol zmeniť na svoju podobu. A „moderný“ národ ide do ulíc, keď už všetko stratil – nielen legendy a mýty. Tie možno hovorili, čo sa stratiť nesmie.