1.
Prší, prší neprestajne,
na zvlnené telo mora, na moju tvár,
kým v úžase hľadím na to druhé more, iné a nebeské.
Soľou je dážď a horizont je sivý,
trpký tento plač a taký červený je vietor, čo duje od východu.

A prší. Prší neprestajne,
v hustých návaloch, akoby sa štrk na sklo sypal,
na strom, čo sa zdráha umrieť, ešte bez úrody,
bez ramien a bez nôh.
A mne na blednúce listy a mrznúcu krv prší
a v naštiepených kostiach sa mi uhniezďuje chlad.
Ach, čo sa to zračí v tejto sivej noci na modro-čiernom pozadí?
Naša dráma, alebo už môj tanec smrti?

A ty tu nie si, iba spomienka na teba… mi zostala.
Lajla, povedz, čo za čary v sebe skrýva tento nočný dážď,
že tak veľmi, veľmi túžim po našom prvom, stratenom domove.

2.
Tu ma dostihlo leto, Lajla,
v tejto vyľudnenej dedinke, odrazu…
Som sám,
medzi vysmädnutým pieskom a nenásytným morom,
chrliacim bez prestania belobu a vápno.

Nebo je zrkadliaca sklená tabuľa, rozpálená
plamennými šípmi, čo i cez mreže prebodávajú oči.

Osvieži ma už len tvoja rosa zo safadských záhrad,
nasýtená orientálnym jantárom a pyžmom Arábie,
rozvoniava po tvojej tmavej pleti pohladenej galilejským slnkom
a vánkom vejúcim
od al-Bahr al-Abjadu a od jazera Tiberias.

Nad hladinou tohto jednotvárneho, ťaživého leta, drží ma už len
šatôčka – vyšili ju pre mňa tvoje ruky. Lietajúci koberec mojich bludných ciest.
„Alah nech je s tebou a nech ťa ochraňuje“, povedala si mi.
A vtom… uvidel som schádzať z očí samotného Boha,
po schodíkoch tvojich sĺz.

A vtedy som nepochopil, kto zotrel z tvojich očí
tú sladkú melanchóliu,
a zahatil plásty mojich rúk, aby necedili viac svetlý med
z tvojej opálenej tváre.

3.
Ešte stále prelievam tvoje sladko-horké slzy
a môj plač za tvojím plačom neutícha.
Rozlúčiť sa s tebou, to nie je iba povedať zbohom minulosti:
je to mať ju zaseknutú v nezaceliteľnej hrudi,
a pocítiť ju znovu – kedykoľvek!
Na každej hranici, pred každou prekážkou.

4.
Dnes, moja milovaná, cítim sa taký opustený, pohodený
na žeravých uhlíkoch piesku, v tomto lete, čo neprestáva páliť…

Neviem, či ešte potrebuješ moju lásku tak veľmi ako ja potrebujem tvoju.
Láska, plač, bozk… bývajú vzájomné.
A dokonca – aj rozlúčka.

5.
Spomínaš si na mňa, Lajla?

Som ten, ktorý ťa nikdy nedosiahol.
Tvoja ulica vždy uhýbala mojim krokom,
námestie tvojho mesta bolo príliš veľké, keď som ho chcel objať.
A tvoj dom…
Ach, tvoj dom!, zakaždým unikal náletu mojich perí!

Ale iste si pamätáš aspoň na môj tieň,
nechal som ho ukrytý u teba, tam v tom dvorčeku vzadu,
pri studni, pod figovníkom,
blízko mešity, čo volá na zabúdajúcich
každý deň – päťkrát.
A vtom sa budím zo sna.

6.
Zobuď sa, Lajla; už vyklíčili v tebe ranné zore, z teba.
Vstávaj, Lajla; prišli nás navštíviť vtáky, klopú na okno.
Poď, vyrozprávam ti všetky tvoje sny!
Čaká nás cesta, ty budeš cválať na urastenom žrebcovi
a ja nastúpim na malú loďku, ľahučkú a rýchlu,
aby sme prišli naraz – na naše stretnutie s diaľavami.

7.
Vystúp z neprítomnosti a ponáhľaj sa ku mne, Lajla,
prekroč moria a múry!
Som vyhnancom, naveky uväzneným
v očakávaní chvíle, keď ťa vyslobodím z otroctva más.

Lajla, príď a s tebou príde jar.
Lajla, príď a utíchne aj dážď.
Na pokraji priepasti, stále ťa čakám.
Vždy som vedel, že tvoja láska otvára moje rána a sprevádza ma
na ceste, až na samý koniec.

Láska moja, ale neprišli sme o nič.
Hneď na začiatku som si ťa iba vymyslel a urobil som si ťa
skutočnou,
aby som premohol v sebe to, čo bolo – a je – smrťou.
A teraz ťa čakám, aby som sa zachránil pred životom.

8.
Prišiel mi tvoj list, moja milovaná.
Priznávam, toľko som naň čakal!
Vari je na svete zaľúbenec, čo by túžobne neočakával nejaký list?
Tvoj list je pastierska píšťala, čo nosím v hrdle.
Pripomína mi verše toho mladého muža, ktorého označili ako
z Lajly Šialený

lebo celé noci len spieval a spieval, sám, svojej milej,
uzučkej lune,
a zaplakal, zas iba sám, keď ju uzrel v splne.
Pretože v nej videl svoj život a zároveň – v diaľke –
svoju smrť.

Rovnako ako ja, teraz…. pod touto medovou lunou, čo rastie,
aby znenazdajky zmizla
a nechala ma bezbranného zoči-voči tvojmu listu
a spomienkam na mladosť.

9.
Zazrel som ťa, Lajla, zazrel som ťa v krajinkách luny,
bola si ostrov obmývaný dvoma morskými prúdmi,
v objatí piatich kontinentov.

A povedal som si, že ťa budem hľadať na ostrove
ešte neobjavenom, panenskom,
vo svete celkom novom, ešte bez pevniny.
Vidíš, Lajla, aké bláznovstvo je nebo!

10.
Mám ti pripomenúť, ako som sa stal básnikom?
Najskôr ma dojal pôrod tvojho lona –
vtedy sa zrodil môj verš prvý.
Potom ma utešila luna tvojich diaľav –
a zostal napísaný verš druhý.
A napokon som sa dotkol tvojich rúk
a vznikol aj tretí.
Štvrtý bol posledný a bol pre Teba, Lajla,
lebo v tvojich rukách som sa celkom stratil.

A teraz Ťa prosím o záchranu,
touto kostrbatou básňou, ktorú nikdy nedokončím.

11.
Cez tvoj hlas sa vykláňam z okna
s výhľadom na širokú lúku.
V tvojej tvári vidím odraz mojej vlasti,
tvoje oči sú moria a líca – galilejské kopce,
prichádzam skonať do tvojho Jordánu, do údolia,
čo klesá až k slanému moru,
kde nikdy nestávali rybie mestečká.

Už toľkokrát som svoje detstvo nechal splývať na tvojej živej soli!

12.
Dedinka Safad bola malá a bola moja. Malá, drobučká,
v mojej zreničke kávovej farby,
rovnakej ako farba tvojich morí.

Ponor sa, Lajla, do mňa pohľadom,
aby som ju mohol uzrieť ešte raz,
v hlbinách tvojich vôd.

13.
Všetko mi ťa pripomína, tvoje stopy hlbšie vrýva do pamäti.
Aj tento večer, čo sa zdráha odlúčiť sa k tebe, do neba.

Miluj ma na lôžku, ktoré bývalo tvojím a bolo aj mojím.
Na tej plachte, čo si uviazala medzi dva olivovníky
v háji osirelého chlapca,
keď si ma kolísala a spievala mi pradávnu uspávanku:
„Dva holúbky nosíš v dlaniach, moje dieťa:
na prsiach mi jeden hniezdi, druhý lieta,
zobáčikom ďobká bradavku.
Zraňuješ ma, ale sladko, milé dieťa,
ako v deň, keď uzrelo si svetlo sveta.“

Lajla, ty si moja matka, moje dievčatko,
moja najmilovanejšia žena; si moja zem.
Vnukla si mi – rovnako ako ja tebe som vnukol –
tú najčistejšiu lásku, jednoduchú a prostú. Celkom pudovú.

14.
Lajla, daj mi tie hračky, čo si ukryla medzi svoje dve granátové jablká.
Tvoje pootvorené pery sú granáty, dve divé moruše.
Žiadny vták, ani ten najzrklejší nikdy nezabudne na svoj prvý vzlet!

Po Tebe už niet ničoho, iba Tvoj tieň.
Ty si tieňom všetkého na tomto svete.

15.
Ako čerstvo napadaný sneh,
ako vták, čo práve zosadol,
ako chlapec s novou hračkou,
či na plantáži zberač bavlny,

cítim, že keď ťa vybozkávam v rozkvete,
nehodno mi rozhryznúť kôstku tvojej zrelej mandle.

16.
Lajla, v tebe je každá žena a v tebe je celá moja vlasť.
Si žena, a zároveň si celý svet.
Farba al-Badije a sviežosť jej večerov.
Morská pena vystupujúca na tvoje ramená, aby na nich na chvíľu spočinula.
Soľ presakujúca tvoje telo.
Slnko ukrývajúce sa v tvojich vrkočoch.
Vánok, čo ťa pohládza, hoci sa ťa ani nedotýka.

Lajla, obkolesujú ťa tri moria a jedno božské jazero.
Si pokušenie rieky, čo sa ti vlieva do nôh:
svojou krásou zreťazuješ vrcholy horských masívov
a zlatú stužku spúšťaš z ramien až k vode,
kde vystupujú tvoje bosé nohy z piesku a soli.

17.
Keď ťa vidím, na lásku prisahám, prisahám na Lajlu, že
Lajla je Láska.

A každá žena mi pripomenie pletenec tvojich vrkočov a tvoj olivový pátos.
Tvoje boky, Lajla, boli stvorené blahorečením vzduchu.

18.
Ak raz náhodou minieš nejaký tieň, uhorený
v pahrebe Arábie, na poludňajšom slnku,
vedz, Lajla, je to môj tieň.
Ak raz náhodou začuješ z obzoru tvojich diaľav nejaké volanie,
vyslyš ho, Lajla, sú to moje náreky a túžby.
A ak raz náhodou pôjdeš popri nejakom opustenom hrobe
a v tej chvíli vzlietne k nebu vták –
nezľakni sa, dievčatko moje drahé – ale vystri k nemu ruky.
Bude to môj posledný let a zároveň prvá príležitosť
povedať ti ako veľmi, Lajla, ako veľmi ťa milujem.

19.
Postráž mi čriedy pri jaskyniach galilejských,
pretože tejto noci chlad prenikne do tmy
a striehnu na nás nenásytní vlci.
– „Neľakaj sa však, dobre ich poznám.“
O malú chvíľu napadnú údolia aj horu.
No jedného dňa sa moje kozičky popasú v bezpečí.
Až nastane čas návratu.
Presne v nasledovnom storočí.

20.
Vytrvaj navzdory smrti, Lajla moja drahá,
Nech tvoje lúče rozsievajú život!
Uvidíš, aj temnoty sa prepadnú do Mŕtveho mora.

Strom života je stále zelený a dáva ovocie.
A havrany sú čierne a premožiteľné.
Videl som ich päť, v zobákoch niesli oheň.
Boli to oči Šajtána, čo kosili ľalie,
bičovali do nich, až celkom uvädli.
Avšak rosa uhasila požiar
a okvetné lístky opäť prevoňali vzduch
a podpálili krídla havranov.
Potom som videl letieť celý kŕdeľ proti ranným zorám,
no úsvit im posekal krídla jediným zábleskom svetla.

A videl som rieku – a bola to krv.
Bola to krv Tvojho rodu.
Pokrstil som sa ňou a odvtedy nosím
v krvi Jordán – tak ako aj Jordán nesie v koryte moju krv…

21.
Lajla, včera tadiaľto prešla smrť.
Mala na sebe čierne háby,
prechádzala veľmi pomaly.
V jednej ruke držala nožnice,
zatiaľ čo druhou mierila na mňa
a šepkala čosi v akomsi čudnom jazyku, azda v hebrejčine…
zachytil som len moje meno, “Mahmúd”, “Mahmúd”, sipela.

Do krku mi zatínala studené prsty
a hltala ma svojimi uhoľnými jamami.
Povedal som jej: “To nie som ja. Ja som predsa ten, čo sa dávno stratil
kdesi v Mŕtvom mori.”

22.
Lajla, už ani neviem, či si Venuša slniaca sa na plážach mojich krajov,
alebo beduínska Fatima, čo vyhľadáva tôňu olivového hája,
aby sa ukryla pred slnkom rozhorúčeným láskou, sultánom Arábie.

Medzi Tebou a mnou je čosi, čo nás rozdeľuje a zároveň nás spája.
Je to puto spletené z dvoch farieb:
jedna je farba snehobiela a druhá, ach, farba plameňa.
Ako keď slnečný lúč vniká do morskej peny.

23.
A napriek tomu, Lajla, chcú mi navravieť, že neexistuješ.
Vraj ti dali iné meno, a dokonca
aj iné telo
a inú farbu pleti…

Tak som sa strhol zo sna a kričal:

Nie, nie, nesiahajte mi na moju Lajlu!
Držte ju ako rukojemníčku, ale uchovajte mi ju celú.
Príde deň, keď zaplatím za ňu veno, alebo, ak žiadate,
aj výkupné.

24.
Lajla, blazniem vždy, keď vyslovím Tvoje meno.
Ach, Lajla, moja milovaná, požehnané buď meno Tvoje.
A všetko, čo je z vody a je také čisté a krásne!
Ach, svätá Lajla! Lajla palestínska! Ty čistá!
Pošli mi
za hrsť hliny a strapec datlí,
pradienok Tvojich vlasov a nádobku oleja,
z toho olivovníka, čo bol mojím blížencom.
A Tvoje dve moria.

Aby som si v inej vlasti vytvoril novú vlasť
– a tá ponesie Tvoje meno.

25.
Nech len odstrihnú tvoje dva vrkoče palmovej vône.
Nech len dorúbu tvoj peň, zboria dva stĺpy tvojej mešity
a oltáre tvojej katedrály. Sochu nech nahradia voskom.
Aj tvoju zástavu a tvoje meno môžu prevrátiť naruby!

Vždy však budeš tou, ktorou si, vo mne, stále bola:

Panna. Pastierka. Svätica. Beduínka.

A Lajla.

 

Preložila RENÁTA BOJNIČANOVÁ