1
Nikdy už nebudeme poznať všetky podrobnosti o návštevách Boženy Němcovej na Slovensku a teda ani o jej pobyte na hornolehotskej fare, kde bol jej hostiteľom Samo Chalupka.

Isté je, že tento pobyt je významnou kapitolou nielen v životopise Boženy Němcovej a Sama Chalupku, ale aj v dejinách slovenskej ľudovej rozprávky.

Ako beží čas, príbeh sa rozdvojuje.

Dielo Boženy Němcovej Slovenské pohádky a pověsti sa stalo súčasťou českej kultúry a tá si ho interpretuje po svojom. Do českého kultúrneho povedomia vrástlo ako autorský čin, ktorému predchádzala autorkina samostatná zberateľská aktivita. Vo viacerých vydaniach už vyšiel výber z jej slovenských rozprávok aj v ďalšom významnom prerozprávaní – neprerozprával ich nikto menší ako neskorší laureát Nobelovej ceny, básnik Jaroslav Seifert.

Seifertovo prerozprávanie je v podtitule knihy zadefinované takto: „Slovenské pohádky a pověsti Boženy Němcové vypravuje Jaroslav Seifert“.

Na záložke k ich 3. vydaniu (Mahulena, krásná panna, Albatros, 1991) čítame, že Božena Němcová „pohádky sbírala při svých pobytech na Slovensku, některé také našla v knižních pramenech a přetvořila je svým nenapodobitelným způsobem v malé umělecké skvosty… Němcová chtěla charakterizovat slovenské prostředí a jeho svéráznost také původním jazykem a hrdinové mluví slovensky. Ale autorčina slovenština nebyla dost věrná, kromě toho spisovná slovenština nebyla tehdy ještě ustálená, a tak pohádky čekaly na autora, který by je dokázal přeložit a převyprávět tak, aby byly srozumitelné součásným dětem.“

V doslove k tomuto vydaniu český literárny vedec Otakar Chaloupka zdôrazňuje, že Seifert sa síce „… rozhodl i pro určité jazykové a stylistické úpravy autorčina vyprávění. V zásadě budeme asi vždy velice opatrní při změnách v textu takových osobností, jako je právě Božena Němcová… Úpravy, k nimž bylo sáhnuto, jsou pozoruhodně citlivé, nevtíravé a chápavé nejen k originálu těchto textů, ale také k celkovému rukopisu Boženy Němcové, jak jej známe i z jiných jejích děl.“

Božena Němcová v skutočnosti pristupovala k slovenským pôvodinám s veľkou pietou, najmä vtedy, keď si uvedomovala, že má v rukách prvotné záznamy, ktoré nesmie prekryť rozletom vlastnej fantázie – táto okolnosť však pre ďalší život jej diela Slovenské pohádky a pověsti v českom kultúrnom kontexte nemá až taký veľký význam.

2
Slovenský zorný uhol je iný – nás viac zaujíma etnografický zástoj Boženy Němcovej. Božena Němcová navštívila Slovensko tri razy. V rokoch 1852 a 1853 vykonala cesty do Ďarmôt, kde služobne pôsobil jej manžel Josef Němec. Aj v Ďarmotách sa stretla so slovenskou ľudovou rozprávkou. (Ako uvádza v prameňoch, od slúžky Marky si tu vypočula rozprávky O dvanástich mesiačikoch a O hlúpej žene. Od starého sluhu zase rozprávku O Širokom, Dlhom a Žiarookom.) No najmä sa s ňou stretla pri svojich výpravách z Ďarmôt na horniaky, kde spoznala celý rad slovenských národovcov, síce už v čase porevolučného útlmu, no ešte vždy šťastných zo všetkého, čo sa im podarilo. Už desať rokov sa presadzovala nová spisovná reč. Janko Francisci Rimavský (v tom čase zástupca banskobystrického župana) jej venoval svoje Slovenskje povesti, ktoré ešte ako študent vydal v Levoči v roku 1845 – bola to jedna z prvých kníh v štúrovskej slovenčine. V roku 1855 sa Božena Němcová vybrala na Slovensko tretí raz, už bez manžela. Liečila sa na Sliači, ale privádzal ju aj cielený záujem o slovenské rozprávky. Zbierala ich pre ňu jej priateľka Jozefa Sablaková v Banskej Bystrici, ale Němcová sa dozvedala aj o ďalších rukopisných zbierkach, vedela aj o zbierke nestora slovenského zberateľstva Samuela Reussa uloženej na fare v Revúcej. V I. zväzku Súpisu slovenských rozprávok,v úvodnej kapitole O zberateľoch a zbierkach slovenských rozprávok, Jiří Polívka píše, že „… vyhľadala napokon farára Reussa v Revúcej, ktorého jej odporúčal už Francisci, že by jej mohol prenechať svoju bohatú zbierku rozprávkovú. Jej cesta nemala však žiadaného výsledku, Reuss choval sa k nej zdržanlivo, azda preto, že i v Revúcej bola vyzvaná ohlásiť sa na úrade.“ Napokon jej farár Reuss (ide o Ľudovíta, jedného zo synov Samuela Reussa, ten zomrel r. 1852) predsa len „pustil“ deväť rozprávok. Spriatelila sa aj s lekárom Zechenterom, ktorý ju na svojom koči (či voze) rozvážal po návštevách a zaviezol ju i do Hornej Lehoty. Štyridsiatnik Samo Chalupka bol ešte stále driečny muž a Němcová krásna žena. Iste aj vzájomná sympatia a pohostinná atmosféra hornolehotskej fary sa odzrkadlili na rozprávkovom úlovku Boženy Němcovej: pri celom rade rozprávok uvádza ako pramene Sama Chalupku alebo hornolehotské susedky.

V tých časoch deprimovali slovenských zberateľov takmer nulové vydavateľské možnosti – čo ďalej s rukopisnými zbierkami? Božena Němcová v nich vzbudzovala nádej, že sa čosi podarí vydať aspoň v Prahe – a takmer všetci jej boli ochotní zveriť svoje poklady. Božene Němcovej slúži ku cti, že sa potom naozaj pokúšala vydať v Prahe slovenské rozprávky v tej podobe, v akej si ich priviezla zo Slovenska a ako to slovenským národovcom sľubovala. Jej plány však korigovala – ako by sme povedali dnes – „neviditeľná ruka trhu“. A tak musela rozprávky preložiť do češtiny – iba dialógy ponechávala v slovenčine. Slovenské pohádky a pověsti Boženy Němcovej vychádzali v rokoch 1857 – 58 v desiatich zošitoch (až neskôr vo dvoch zväzkoch). Jej slovenskí priatelia boli vývojom veci sklamaní, Božena Němcová zas bola sklamaná ich neochotou pokračovať v spolupráci. Dušu si vyliala v liste Zechenterovi: „S těmi pověstmi je to kříž; jediná Pepa (t. j. Jozefa Sablaková z Banskej Bystrice) mi poslala několik malých rozprávek; odjinud nic nemohu dostat. Reussovci mi ani nepsali, ani Francisci, od něhož list nejvíce očekávám. Sládkovič mi psal, ale raději by, aby se byly vydaly v slovenském nářečí. Ono by to bylo všecko hezky a já bych to byla také ráda viděla, kdyby to jen šlo. A vždyť nejsou ztraceny: já je přeložila a rukopisy pošlu zase Reussovcům zpátky, a tedy když by to jednou mohlo být, aby se u Vás vydaly, dobře, ale do té doby můžem je číst takto a kdyby se měly ztratit, přece byla by menší škoda, když budou v češtině alespoň vydané, než aby ani nebyly vydané.“

Ukázalo sa, že čas, keď sa rozprávky začali usilovnejšie vydávať aj po slovensky a na Slovensku, nebol taký vzdialený. Vyprovokovaní českým vydaním pohli slovenskí zberatelia vydavateľskými ľadmi hneď v nasledujúci rok, no trvalo ďalšie dve desaťročia, kým sa v rokoch 1880 – 1883 podarilo Pavlovi Dobšinskému v ôsmich zošitoch Prostonárodných slovenských povestí toto úsilie zavŕšiť.

3
Ani po preklade do češtiny slovenské rozprávky vo vydaní Boženy Němcovej nestratili svoj pôvodný charakter. V časoch, keď Božena Němcová rozprávky vydávala, vžila sa už v európskom kultúrnom povedomí zásada, že ľudové podanie netreba opravovať, ale zachovávať – a Božena Němcová zachovala dikciu slovenského ľudového podania neporušenú. Neporušené ostali alebo sa dali zrekonštruovať i slovenské originály.

Božena Němcová rozprávky občas skracovala a niekedy i čosi zmenila či pridala, ako sa dá zistiť napríklad porovnaním s Francisciho knihou, ktorú jej vydanie absorbovalo. Nesporne sa zaslúžila o záchranu autentických textov, ktoré poznáme iba z jej zachytenia: tu jej patrí čestné miesto medzi slovenskými zberateľmi-prvolezcami. Tam, kde pracovala s textami z druhej ruky, jej zas patrí zásluha, že pomohla nájsť slovenským zbierkam cestu do tlače a vyprovokovala aj slovenských zberateľov, aby nasledovali jej príklad. Aj keď rozprávky vydala po česky, zaplaťpánboh za jej svedomitosť.

Napokon, nestalo sa nič, čo by sa nedalo napraviť. Keď dozrel čas na vydanie Dobšinského súboru, náš slovenský Homér si vzal od Němcovej rozprávky zase späť. Tentoraz to bol on, kto zasiahol do rozprávok, kde to uznal za vhodné. Ak sa napríklad v preklade Boženy Němcovej v rozprávke O Víťazkovi spomína vták pelikán, u Dobšinského je to už dlhokrký vták velikán. Niektoré rozprávky podal znova, Němcovú však nikdy nezabudol uviesť ako jedného z podávateľov, niekedy ako jedinú podávateľku. A pretože pri podávateľoch Dobšinský vždy uvádzal, z ktorého kúta Slovenska pochádzajú, neodpustil si pri Božene Němcovej malé beťártsvo – stala sa z nej Božena Němcová z Trenčianskej, či dokonca aj Božena Němcová z Hornej Lehoty.

Elegantné zdôvodnenie, prečo bolo treba urobiť to, čo urobil, nájdeme v úvode, ktorý napísal spoločne s Augustínom Horislavom Škultétym:

„Z jednej strany sme tu vďační tomu, že ctená spisovateľkyňa tieto skryté poklady Tatier pred oči najbližšieho bratského kmeňa vystavila, ale z druhej všetko sa nám tak vidí, že by nás to ani pred svojimi ani pred zrakom celého Slovanstva nectilo, keby sme my naše povesti z vlastného domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypraviť či nechceli, či nevedeli.“

4
Na návrate slovenských rozprávok z pražského výletu popri Dobšinskom spolupracovali aj ďalší slovenskí spisovatelia. Všimnime si najmä jedného.

Božena Němcová mala vo svojom súbore aj roz právku O Kovladovi. Priniesla si ju z Hornej Lehoty a je celkom ľahko možné, že mala v tomto prípade len jediný prameň, a že ním bol práve Samo Chalupka.

O to pozoruhodnejšie je, že v Dobšinského zbierke nachádzame vo fabuli podobnú, ale inak celkom svojrázne podanú rozprávku Ľubka a Kovovlad. Ani meno Boženy Němcovej z Hornej Lehoty pri nej nenájdeme – rozprávka má jediného podávateľa a nie je to nikto iný, ako „Samo Chalupka z H. Lehoty vo Zvolenskej“.

Samo Chalupka si dal mimoriadne záležať, aby táto ním podaná rozprávka bola v každom detaili originálna – iste aj preto, aby ho nemusel trápiť pocit, že dar, ktorý predtým venoval, si od obdarovaného zas vymáha. K rozprávke napísal i podrobný výklad a hneď v jeho úvode gavaliersky zdôrazňuje, že vlastne Božene Němcovej nič neodníma, a čo si z Hornej Lehoty odniesla, to jej naďalej patrí: „Poviedku túto ukoristil som od jednej slepej stareny horno-lehotskej. Má ju i B. Němcová. Ona počula ju u mňa od inej Lehotianky a napísala si sama.“

Výklad potom pokračuje etnografickými i etymologickými úvahami, vo svetle ktorých pred nami vyvstáva Samo Chalupka ako vzdelanec európskeho formátu. Z celého výkladu – je to vlastne malá esej – cítime snahu povýšiť rozprávku Ľubka a Kovovlad na starobylý mýtus a aj takto ju odlíšiť a osamostatniť.

Úsilie, ktoré Chalupka vynaložil, je chvíľami až dojímavo zbytočné a nerozprávkové.

Keď si kráľ kovového kráľovstva prichádza vypýtať za ženu pyšnú Ľubku, Němcová to vybavila jednou vetou: „Všetci išli prosto do izby a mladý pán pýtal od matky dcéru.“

Samo Chalupka tu má celý obrad.

„Ďakujeme,“ prehovoril starosvat, „ale neprisadneme k tomuto posvätnému miestu, na ktorom Otec nebeský svoje dary domu tomuto podáva, počím neoznámime svoju žiadosť, ktorá nás k Láskam Vašim priviedla.“
„Ráčte rozkázať s nami!“ odvetila vdova s pokornou úklonou, „vďačne poslúžime, v čom budeme možné.“
„Rozkazovať nám nesluší,“ rečnil starosvat ďalej, „ale budeme prosiť. V tej vašej záhradke, dobrá mamko, kvitne jeden krásny kvietok. Vy o ňom azda neviete, a nás by to úprimne tešilo, keby ste nám dovolili ten kvietok do našej záhradky presadiť.“
„Ach, veď som ja chudobná vdovička,“ odpovedala na to mati Ľubkina, „chudobná je i moja záhradka. Nečujem, veru, že by sa v nej našiel kvietok, ktorý by takô slávno panstvo tešiť mohol.“
„Ba áno,“ dotušoval starosvat. „Pán Boh dal vám hodnú dievku, a tú – ak by to i vám i jej po vôli bolo – mieni si avde náš veľkomožný pán ku boku svojmu pripojiť ako vernú a úprimnú manželku.“

Takýchto obradov a zvykov je po rozprávke roztrúsených viac – a všetky sú potom ešte dôkladne vysvetlené v Chalupkovom výklade.

Nerozprávkovo, skôr poviedkovo pôsobí aj pomalý opis Ľubkinho odchodu z domu, pri ktorom čoraz viac ľutujeme Ľubkinu matku:

„Po sobáši sadli mladí do zlatej kolimahy, ostatní svadobníci do striebornej a medenej, a keď popri dome vdovinom sa viezli, kázala Ľubka pohoničovi, aby pošibal kone. Mater vybehla na ulicu, aby sa od dievky odobrala, ale nedostala sa ani do pol cesty, už jej svadba z očú zmizla. – Tam na ulici padla od žiaľu potupená mať; úprimní susedia zaniesli ju do domu a uložili na jej lože, z ktorého viac nepovstala. Nevďaka dievkina ju umorila.“

V rozprávke, ktorú si z Hornej Lehoty odniesla Božena Němcová, niet o smrti matky ani zmienky, matka je iba zarmútená, že sa s ňou dcéra poriadne nerozlúčila – a aj ten zármutok dokázala Němcová vybaviť jedinou vetou: „Matka, všetka zarmútená, stála na prahu a za nich sa modlila.“

Tempo rozprávania je u Němcovej určite rozprávkovejšie. Tempo Chalupkovej rozprávky je poviedkové. No aj keby hneď chcel Chalupka napísať rozprávkovú poviedku (veď termín „poviedka“ vo význame „rozprávka“ aj sám používa), alebo aj keby sa mu táto žánrová koláž podarila celkom nezámerne, stal sa malý zázrak: poviedkovosť posilnila rozprávkovosť.

Aj v rozprávke, ktorú má Němcová, je totiž čosi nerozprávkové – je to jej ukrutný koniec. Aj keď sa to priamo nevysloví, vieme že Ľubka zomrie hladom. Iba za pýchu, a taký krutý trest? pýta sa čitateľ a búri sa v ňom nielen cit pre spravodlivosť, ale aj cit pre vyváženú architektúru rozprávky. Tým, že Chalupka si dal tú prácu a nechal Ľubku zaviniť matkinu smrť, dosiahol poviedkovými postupmi rozprávkovú rovnováhu.

Všetko nasvedčuje, že z ušľachtilých dôvodov náš veľký bard pravdy raz v živote aj mystifikoval – on sám bol tou „slepou starenou horno-lehotskou“. Naozaj poriadne sa obracal Samo Chalupka pri náhrade ľudovej rozprávky, aby odčinil to, že ju zašantročil.

A Boh ho za toto pokánie odmenil a dovolil mu podať dva krásne autorské výkony, ktoré môžeme pokladať zároveň aj za obohatenie našej romantickej prózy a národopisnej eseje.