Pri spracúvaní rodinnej histórie dostal sa mi do rúk rukopis mojej tety Anny Sumbalovej, rod. Zátureckej „Z mojich spomienok na Trnavu“, ktorý obsahuje aj dva záznamy o stretnutiach členov rodiny s významným anglickým historikom a priateľom Slovákov R. W. Setonom-Watsonom. Autorka písala tieto spomienky na žiadosť svojich detí a vnúčat až vyše sedemdesiatročná, preto sa môžu vyskytnúť aj niektoré nepresnosti. Neprinášajú ani podstatné nové skutočnosti, predsa však môžu byť doplnením a obohatením prác historikov, ako ich prezentuje napríklad ostatná vedecká konferencia Sláva šľachetným v roku 2010, venovaná aj tomuto významnému bádateľovi.

Anna Sumbalová, vtedy ešte Záturecká (1904 – 1985), pochádza po oboch rodičoch zo známych slovenských rodín. Jej matka, Viera rod. Dulová, bola najmladšou dcérou Matúša Dulu a Vilmy, rod. Paulíny-Tóthovej. Jej otec, MUDr. Ján Záturecký, bol synom Adolfa Petra Zátureckého, učiteľa na evanjelických. školách v Liptovskej Sielnici a Brezne, ktorý bol aj publicistom, redaktorom a spisovateľom. Najväčší význam má však jeho zberateľská činnosť, najmä jeho dodnes neprekonaná zbierka slovenských prísloví a porekadiel.

MUDr. Ján Záturecký bol od roku 1903 lekárom v Trnave a orientoval sa najmä na slovenskú klientelu z blízkeho okolia. Rodina Zátureckých sa rýchlo zapojila do miestneho spoločenského života a postupne aj do politickej činnosti. Jeden z mnohých nekrológov po pohrebe dr. Zátureckého v r. 1935 (od r. 1925 bol šéf lekárom Čs. štátnych železníc v Bratislave) hodnotí jeho politickú činnosť takto:

„Do trnavského pobytu patrí aj najčulejšia činnosť Zátureckého. Trnava bola hodne pomaďarizované mesto, vtedy ešte aj s dosť veľkým zlomkom Nemcov. Málo tam bývalo našich ľudí, a menovite inteligentov, hoci Trnava bývala dávno predtým kultúrnym strediskom slovenského katolíctva. Teraz dvaja evanjelici, Ivanka a Záturecký spojili sa s katolíkom Martinom. Kollárom a vniesli čulý národný život do udivenej Trnavy, ktorá nebola zvyklá počúvať inteligentov hovoriť po slovensky. Slovenské haleny títo traja viedli v celom kraji trnavsko-pezinskom a pekná práca mala aj zaslúžený výsledok: Kollár bol napriek teroru madeirských poslancov trikrát zvolený za poslanca, Ivanka raz (v Pezinku). Dr. Záturecký ako lekár bol hodne známy a populárny pre svoju vľúdnu dobrosrdečnú povahu, ktorou si získal mnoho ľudí. Bol zvolený i do stoličného výboru, kde bránil svedomite záujmy slovenských roľníkov.“

Nemožno sa preto čudovať, že Anton Štefánek priviedol do pohostinnej domácnosti Zátureckých aj R.W. Setona-Watsona:

„Roku 1906 hľadal na viedenskej univerzite pramene pre svoje práce o Uhorsku anglický historik R. W. Seton-Watson, píšúci pod menom Scotus Viator. Bol obdivovateľom Maďarov. Poznal sa tam s ním mladý Anton Štefánek, ktorý ho oboznámil so skutočnou situáciou a vzbudil v ňom záujem o voľby, ktoré vtedy u nás prebiehali. Tak sa Scotus Viator ocitol aj v Trnave, kde ho informovali o národnostnom útlaku Slovákov Milan Ivanka a môj otec. Navštívil aj Martin a iné mestá. V Martine mu hovoril o slovenských veciach na spoločnom obede v Národnom dome Matúš Dula, vtedy miestopredseda Slovenskej národnej strany, ale aj iní národovci. To malo potom za následok veľké policajné vyšetrovanie v Martine. Scotus Viator obrátil svoje pôvodné sympatie k Maďarom na Slovákov a v tom zmysle potom písal svoje knihy a aj konal, keď sa rozhodovalo o našom mieste v povojnovej Európe. Na cestách po Slovensku (vtedy Hornom Uhorsku) získal mnoho poznatkov, ktoré spolu s prameňmi o slovenskej histórii, hospodárskom a kultúrnom živote, ktoré mu poskytli slovenskí vzdelanci, uverejnil v knihe Národnostná otázka v Uhorsku.

Seton-Watson rád dokladal svoje práce štatistickými údajmi. Podobnú metódu použil aj Matúš Dula. V liste dr. Alojzovi Kolískovi z 12. júna 1914 píše, ako uhorské úrady začali pohon proti Slovákom v Martine za to, že sa stýkali so Setonom Watsonom. Žiada Kolíska, aby to oznámil Setonovi-Watsonovi (fotokópia bola odtlačená v Slov. denníku zo 14. júna 1939, s. 4). Dula podnikal práve akciu na rozšírenie slovenských škôl. Žiada od Kolíska údaje „koľko nás Slovákov v Uhorsku, na Morave (na Slovácku a Valašsku) a v Amerike. Koľké teritóriá obývajú moravskí Slováci v to počítajúc aj Valachov.“ Prvá svetová vojna ďalšie kroky M. Dulu a martinských Slovákov už prekazila. Na Scotusa Viatora sa mohli Slováci vo svojej tiesni vždy obrátiť, aj sa obracali. I keď snáď nie je v ľudských silách opisovať históriu celkom objektívne, Scotus Viator mal poctivú snahu podávať ju pravdivo. Patrí mu preto naša vďaka.“

Politická činnosť trnavských Slovákov aj návštevy Setona–Watsona nezostali bez úradnej odozvy. Uhorské úrady „začali pohon“ nielen proti Martinčanom, ale vyšetrovali aj dr. Jána Zátureckého a dr. Milana Ivanku dokonca zbavili poslaneckého mandátu za „údajne poburujúce reči pri voľbách (v skutočnosti len bránil materčinu a chcel ju presadiť na školách a úradoch), Ivanku odsúdili na celý rok štátneho väzenia vo Vacove a veľkú peňažitú pokutu… Ten proces mal Scotus Viator vidieť zblízka.“

Problémom sa nevyhli ani rodinní príslušníci dr. Zátureckého. Jeho druhá dcéra spomína: „… v maďarónskej Trnave mali naši vždy horúcu pôdu pod nohami. Pred maminkou si ktosi na ulici aj odpľul a nazval ju ruskou špiónkou.“ Preto keď musel dr. Záturecký narukovať v r. 1914 ako vojenský lekár, uchýlila sa Viera Záturecká s oboma dcérami do rodičovského dulovského domu v Martine.

Prvé stretnutie Setona-Watsona s rodinou Zátureckých popísala Anna Sumbalová-Záturecká asi podľa rozprávania rodičov, prípadne iných členov rodiny. No pri druhom stretnutí už bola sama hostiteľkou anglického historika, ktorý sa liečil u jej manžela, prof. MUDr. Jaroslava Sumbala. Prof. Sumbal bol prednostom II. internej kliniky v Bratislave, v roku 1930 sa stal riadnym profesorom na Lekárskej fakulte UK a niekoľko funkčných období bol jej dekanom a prodekanom. Je považovaný za jedného zo zakladateľov slovenskej kardiológie.

„R. 1929 prišiel Scotus Viator znovu na Slovensko, aby sa presvedčil, ako sa vyvinuli pomery za 10 rokov po oslobodení. Pri tejto ceste vážnejšie ochorel. Liečil sa na bratislavskej internej klinike, kde ho prednosta prof. dr. Kristián Hynek zveril môjmu manželovi, v tom čase doc. dr. Jaroslavovi Sumbalovi, ktorý sa pár rokov predtým vrátil z dvojročného štúdia na kardiologickom ústave v Londýne. Manželka Setona-Watsona náruživo pestovala hudbu, aj sám Seton-Watson ju mal rád. Tak aby sme im čakanie počas rekonvalescencie spríjemnili, pozval ich manžel k nám na občasné kvarteto. Pani Watsonová hrala prvé husle, prof. Wiškovsky z krčnej a nosnej kliniky druhé, manžel čelo a prof. Reinsberg z kožnej basu. Zopakovalo sa to potom v Piešťanoch na dlhšej Watsonovej rekonvalescencii, kam nás všetkých pozval na víkend riaditeľ kúpeľov Winter.

Scotus Viator dal manželovi svoju knihu Sarajevo, ktorá práve vtedy (r. 1929) vyšla v českom preklade s týmto venovaním: Na pamiatku siedmich týždňov krajnej láskavosti a stálej pozornosti v štátnej nemocnici od veľmi vďačného pacienta R. W. Setona-Watsona. Piešťany, 26. X. 1929.

R. 1931 vydal R. W. Seton-Watson za spolupráce slovenských autorov a za pomoci dr. A. Kolíska zborník Slovensko kedysi a teraz. Z prípravy tejto „slovenskej roboty“ mám na pamiatku od oboch spoločný pozdrav na pohľadnici z Londýna. Keď som r. 1946 pri ceste do Anglicka navštívila pani Watsonovú, povodila ma láskavo po Oxforde a Seton-Watson poslal po mne manželovi svoju inauguračnú prednášku na stolici štúdií v Oxforde s titulom „Česko-slovensko vo svojom európskom umiestnení“ (Czechoslovakia in its European Setting, Oxford 1946, 20 str.). To bolo posledné stretnutie s naším anglickým priateľom Slovákov.“