Pôvod, čiže príbuzenskú a duchovnú genézu, má náš jubilant na závidenie: starý otec Ján Pálka – signatár martinského Memoranda národa slovenského a zakladateľ garbiarstva na Slovensku; stará matka Darina Jurenková, Myjavčanka – sesternica Milana Rastislava Štefánika; pokrvní sú aj Svetozár Hurban Vajanský, lekár Leva N. Tolstého dr. Dušan Makovický, hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, Bohdan Pavlů, zakladateľ hlasistických Prúdov a veľvyslanec 1. ČSR, strýkova manželka bola dcérou Milana Hodžu. Jeho otec JUDr. Karol Pavlů – advokát, významný odbojár v skupine Justícia, počas 2. svetovej vojny väznený a zomrel, keď mal jeho syn osem rokov; matka Ľudmila Pálková-Pavlů bola prvou hlásateľkou slovenského rádiožurnálu. V príbuzenstve mohlo by sa pokračovať, nechceme však riskovať oslávencovu mrzutosť, stačí povedať, že práve takouto rodinou do života vyslaný nemal počas komunizmu na ružiach ustlané: matku-vdovu s desaťročným synom v rámci tzv. akcie B násilne vysťahovali z Bratislavy do Ilanova. Triednym pôvodom biľagovaný, ale nadaný absolvent Vysokej školy ekonomickej, odboru národohospodárske plánovanie, stal sa v r. 1972–74 riaditeľom závodu Slovšport, ale ako nestraník musel zo závodu odísť. V rokoch 1974–90 pracoval na technickom zabezpečovaní filmu v slovenskej televízii a od roku 1991 pre PPA Controll a.s.

Funkcie? Ocenenia? Od r. 1991 do 1993 a od 1999 do 2003 prezident Združenia podnikateľov a člen Hospodárskej rady vlády, od r. 1993 viceprezident Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania, od r. 1994 viceprezident Francúzsko-slovenskej obchodnej komory, od r. 2004 čestný prezident Združenia podnikateľov a nositeľ stavovského vyznamenania Za podporu a rozvoj malého a stredného podnikania – a ďalšie iné, o ktorých hovorí curriculum vitae.

Ešte ocenenia? Stačí povedať, že v roku 2003 dostal štátne vyznamenanie prezidenta Slovenskej republiky a v r. 2009 ocenenie takpovediac európske: od nikoho iného ako prezidenta Francúzskej republiky: Chevalier de L’ordre national du mérite, Rytier národného rádu za zásluhy.

Homme de mérite teda, zaslúžilý človek ako vravia Francúzi – možno k nim pridať, že je podporovateľ a donor záchrany kultúrnych pamiatok v Bratislave, koncertov komorných orchestrov, výstav výtvarných umelcov, vedeckých konferencií SAV, podporovateľ Nadácie proti rasizmu a intolerancii.

Náš sedemdesiatročný zaslúžilec iste vie, že zásluhy a sláva – to je len poľná tráva, najmä na Slovensku a v rodnej cirkvi, ako sa neraz presvedčil. To, čo ho do takýchto aktivít pohýna, čo ho vedie a v mene čoho koná, je čosi iné a nepatrí svetu, jeho odmenám a lacnej priazni: – a je to práve to, čo si pôvodom a rodinnou výchovou nesie v sebe ako duchovné a národné dedičstvo, ako záväzok a mravný odkaz predkov. Toto ho urobilo tým, čím je; ťažko definovateľné, lebo sa dostáva darom, a žije a koná v človeku ako charizma, ktorú s obdivom a úctou sledujú tí, ktorí ho poznajú.

A práve toto ho po Novembri 1989 viedlo do práce na roli najdedičnejšej: na obnove rodnej Ev. a. v. cirkvi, konkrétne bratislavského zboru.

Stal sa jeho dozorcom práve v čase, keď sa materiálne dedičstvo zboru nachádzalo v dezolátnom stave, o ktoré dokonca pri pasivite a chybách kompetentných pomaly, ale isto prichádzal. Podnikateľský bystrozrak viedol Ing. Karola Pavlů k zrušeniu nevýhodnej zmluvy odpredaja budovy ŠUPky, a pretože nijaká banka pre nesolventnosť nebola ochotná udeliť zboru pôžičku na obnovu obrovskej budovy bývalej ev. nemocnice, nachádzajúcej sa už-už v agonickom spánku – on z vlastnej firmy dal zboru bezúročnú pôžičku, rovnajúcu sa ničomu inému ako celoročnému zisku jeho firmy. Urobil aj iné veci, tieto sú však najväčšie a pre tých, čo vedia uprieť aj nos medzi očami, viditeľné a neodškriepiteľné.

Kto sa pamätá na predsmrtný stav tej budovy, na bezdomovcov, ktorí do nej chodili viac ako spávať, na programovo ubytovanú paniu s troma psami, ktorí nevolaných obyvateľov odháňali, kto spočítal množstvo kontajnerov odpadu najrozličnejšieho druhu – a sledoval potom heroické úsilie tohto muža revitalizovať už-už umierajúcu budovu, premeniť jej rozpadávajúce sa priestory na vzhľadné a kultivované, cirkevnému zboru prinášajúce výnosné prenájmy – od rôznych sociálnych, humanistických, aj charitatívnych inštitúcií, medzi ktoré patrí neziskový, ale už existujúci evanjelický vysokoškolský internát a budúci starobinec – kto si všetko toto spočíta a uvedomí, neubráni sa obdivu a musí vzdať poklonu tomu, kto z nemožného urobil možné, ktorý vzdušnú, „nereálnu“ víziu mohutnosťou talentu a vitálnou energiou premenil na viditeľnú, hmatateľnú skutočnosť.

Že takémuto človeku ide v pätách závisť a nevraživosť chamtivcov? Na Slovensku bežná, v bratislavskom evanjelickom zbore až nekresťanská, až neuveriteľná. Závisť a chamtivosť ľudí, ktorí sa chcú zmocniť toho, čo on vybudoval; ľahkou cestou ťažiť z toho, čo stvorila drina a nezištnosť iného. Závisť a chamtivosť tých, ktorí morálkou a schopnosťami stoja hlboko pod ním.

Vzdoruje im zdedenou aristokratickosťou svojho ducha a mravnou prevahou: vedomím, že to, čo urobil a robí, je spravodlivé a dobré. – Čím iným a čím väčším môže človek obdarovať sám seba? Čím iným vôbec a čím väčším môže byť obdarovaný už tu na zemi?