Spisovateľ Björnstjerne Björnson bol v druhej polovici 19. storočia najvýznamnejšou osobnosťou v nórskom verejnom živote. Jeho divadelné hry sa hrali v mnohých krajinách, jeho romány nachádzali stále nových a nových čitateľov nielen v celej Škandinávii a Nemecku, ale aj v Taliansku, Francúzsku a krajinách Strednej Európy. Keď roku 1903 dostal Nobelovu cenu za literatúru, oslavovali ho ako filmovú hviezdu, kdekoľvek sa na Severe zjavil. Jeho meno poznali intelektuáli, politici a umelci v celej Európe. Predstavitelia slovenského národnoemancipačného hnutia s vďačnosťou spomínali na Björnsona ešte dlho po jeho smrti, pretože r. 1907 vyzval civilizovaný svet, aby odsúdil potláčanie slovenského jazyka uhorskou vládou.

Kto však bol Björnstjerne Björnson a v akom súzvuku sú jeho politické vízie spred viac než sto rokov so situáciou, v akej sa nachádza Nórsko v dnešnej Európe?

Björnstjerne Björnson sa narodil 8. decembra 1832 na malej fare v strednom Nórsku. Keď mal päť rokov, presťahovali sa rodičia s ním na faru pri jednom zo západných fjordov, kde vyrastal uprostred sedliakov, chodil s ich deťmi do školy, hrával sa s nimi a hovoril ich dialektom, hoci ako syn evanjelického kňaza, ktorý v tej dobe bol štátnym úradníkom, sa doma s rodičmi zhováral po dánsky. Ako desaťročného ho poslali na gymnázium do najbližšieho mesta Molde, kde neskôr, ako dospievajúci mládenec, čerpal impulzy z revolúcie, ktorá na jar 1848 prepukla vo Francúzsku a prehnala sa celou Európou. Revolučnú vzburu v mnohých krajinách potlačili policajné a vojenské sily, ale samotný duch revolúcie, ktorým sa mladý Björnson dal inšpirovať, v ňom prebýval i naďalej a pomáhal mu v dlhoročnom mierumilovnom zápase o politické a spoločenské reformy v nórskej spoločnosti.

Nórsko bolo v časoch Björnsonovho detstva zaostalou krajinou, biednou perifériou Európy, no počas jeho života sa v krajine postupne rozvinuli demokratické inštitúcie, ktoré boli základom pre premenu Nórska v moderný nezávislý štát. Spoločenské zmeny a hospodársky rozvoj postupovali závratným tempom a Björnson sa stal jedným z architektov reforiem, ktoré pretláčali predstavitelia demokratického a národného hnutia. Tí postupne prevzali moc z rúk vysokých úradníkov na kráľovskom dvore, aby ju odovzdali Nórom a ich zástupcom. Práve toto demokratické hnutie z druhej polovice 19. storočia a nie náleziská ropy a zemného plynu vytvorilo základ modernej nórskej spoločnosti.

Björnstjerne Björnson písal romány, hry, básne, no dnes naňho myslíme najmä ako na veľkého architekta nórskej nezávislosti, zástancu mieru a práv malých národov. V roku 1814 sa Nórsko Kielskou dohodou oddelilo od Dánska a víťazné mocnosti vo vojne proti Napoleonovi, t. j. Francúzsko, Rusko a Anglicko, odovzdali krajinu francúzskemu generálovi Jeanovi-Baptistovi Bernadottovi, v tom čase čakateľovi na švédsky trón. Bernadotte dostal Nórsko na znak vďaky za podporu víťazných mocností v ich snahe zvrhnúť Napoleona a ako kompenzáciu pre Švédsko za stratu Fínska, ktoré sa dostalo pod nadvládu Ruska.

Dánsky princ Christian Fredrik, neskorší kráľ Fredrik VIII., sa pokúsil získať nórsky trón na základe dedičného práva. Skončilo sa to však tým, že do mestečka Eidsvoll bolo zvolané konštitučné zhromaždenie, na ktorom predstavitelia vidieckeho a mestského obyvateľstva z celej krajiny podpísali 17. mája 1814 novú nórsku ústavu. Tá zaručovala slobodu prejavu, slobodu písaného slova, náboženskú slobodu, potvrdila práva roľníckeho obyvateľstva a právo krajiny byť nezávislým štátom. Naproti tomu voličské právo patrilo i naďalej zámožným občanom a výlučne mužom. Princ Christian Fredrik sa spoliehal na to, že veľmoci nakoniec budú akceptovať a rešpektovať vôľu novozrodeného nórskeho národa. Po krátkej a skôr symbolickej vojne sa princ vrátil do Dánska, kým Jean-Baptiste Bernadotte dosiahol svoje a utvoril kráľovskú úniu Nórska a Švédska, ktorej panoval ako kráľ Karl Johan (tak ho volali Nóri), resp. Carl XIV. Johan (ako ho volali Švédi) od roku 1818 do roku 1844. Karl Johan a jeho potomkovia vládli ako prísni, no milosrdní otcovia v oboch častiach únie. Kráľ formálne prijal nórsku ústavu z roku 1814 so všetkými jej demokratickými právami. Ibaže práva boli formálne, nie skutočné a ľavé krídlo nórskeho parlamentu nazývaného Storting zápasilo celé polstoročie o to, aby sa základné práva zakotvené v eidsvollskej ústave aj uplatňovali. Roku 1837 bolo v Stortingu schválené právo miestnej samosprávy, roku 1842 právo na slobodu prejavu, roku 1884 zákony parlamentarizmu a roku 1898 všeobecné volebné právo.

Björnson prišiel do Osla, ktoré sa vtedy volalo Christiania, roku 1850 ako študent a čoskoro sa už aktívne zúčastňoval na politických diskusiách v Študentskom spolku a v mestských novinách. Bol prívržencom robotníckeho hnutia, ktoré neskôr polícia rozpustila. Roku 1856 odišiel do Bergenu na západnom pobreží, aby prevzal vedenie novozaloženej Národnej scény, prvého profesionálneho divadla v Nórsku, kde herci už nemuseli hovoriť na javisku po dánsky, ale smeli bez obavy z trestu hovoriť po nórsky. Björnson zrejme ako jeden z prvých skutočne pochopil dve podstatné veci:
1/ Ozajstnú demokraciu nemožno dosiahnuť bez rozpustenia únie.
2/ Rozpustenie únie proti vôli európskych veľmocí by bolo možné iba vtedy, keby celý národ so všetkými politickými stranami a spoločenskými triedami v Nórsku bol schopný vytvoriť také silné spoločenstvo, že oponenti a nepriatelia by sa museli zmieriť s tým, že osamostatnenie Nórska je nevyhnutný a nezvrátiteľný fakt. Björnsonovou veľkou zásluhou bolo, že vedel takú alianciu vytvoriť a že zároveň dokázal v Nóroch prebudiť pocit sebauvedomenia, ktoré v rozhodnej miere prispelo k rozpusteniu únie so Švédmi.

Björnsona možno prirovnať k brilantnému kartovému hráčovi, ktorý vie vyhrať celú hru vďaka tomu, že zahrá správnou kartou v správnej chvíli. Jeho historickou úlohou bolo prebudiť vo vidieckom obyvateľstve (najmä u sedliakov) presvedčenie, že môže získať politickú moc, ak využije demokratické práva a zvolí si zo svojich radov zástupcov do parlamentu. Björnson zahral sedliackou kartou: Začal svoju literárnu kariéru roku 1857 románom Synnove zo Solbakkenu, prvým zo série sedliackych príbehov. Kniha sa stala literárnou senzáciou nielen v Nórsku, ale na celom Severe a nesporne prispela k tomu, že nórski sedliaci získali sebaúctu a sebavedomie, aké potrebovali, ak sa mali stať reálnou politickou silou v krajine.

Ako riaditeľ bergenského divadla sa Björnson zúčastnil koncom 50. rokov 19. storočia predvolebnej kampane do parlamentu. Podarilo sa mu odstrániť starých členov a otvoriť Storting mladším a oveľa radikálnejším poslancom, ktorí sa potom aktívne zúčastňovali na politických diskusiách. V tomto prípade hral kartou politických diskusií, keďže chápal parlamentarizmus ako politický nástroj, ktorý by nebol účinný bez politických strán, čo nahradili staré kliky a klany. Zápas o vytvorenie ľavicovo orientovanej strany, ktorá by vytvorila v Stortingu frakciu a presadzovala politické reformy, trval celých tridsať rokov.

Roku 1860 odcestoval Björnson do Dánska a neskôr do Talianska, kde napísal viacero divadelných hier o hrdinoch a udalostiach zo staronórskych dejín. Jeho jednoznačným úmyslom bolo na príkladoch z bohatej histórie Nórska poukázať na dôležitosť hnutia za nezávislosť. Tentoraz hral historickou kartou. Pripomenul divákom zo všetkých spoločenských tried a vrstiev, že Nórsko má svoje vlastné národné dejiny a že bolo schopné existovať ako nezávislý národ predtým, než sa ocitlo pod nadvládou Dánov a neskôr Švédov. Svojim krajanom vštepoval hrdosť na vlastné dejiny, na svoju vlastnú národnú identitu. Dovtedy – a bolo tomu tak niekoľko desaťročí – sa na nórskej zástave v hornom rohu hneď pri žrdi nachádzala malá vlajka Švédska. Björnson podporoval požiadavku, aby nórska zástava bola “čistá”, bez švédskej “ozdoby” (od roku 1879 je tomu naozaj tak).

Björnson bol významným účastníkom polemík v dennej tlači, polemík o demokratickom súdnictve (porota zložená z obyčajných ľudí) a o právach žien. V 80. rokoch dochádzalo k ostrým výmenám názorov medzi Stortingom a bernadottskou dynastiou, keďže kráľ, konkrétne Oskar II., viac ráz odmietol podpísať zákony prijaté v Osle. Björnson prehovoril v 70. a 80. rokoch na celom rade stretnutí s občanmi, kde si ho prišli vypočuť a pozrieť stovky a tisíce ľudí. Vrcholným podujatím bolo zhromaždenie na svätom mieste v Stiklestade, kde roku 1030 zavraždili legendárneho kráľa Olava Haraldssona, prezývaného svätý Olav. Björnson tam opakoval heslo: Buďme hrdí na svoju nezávislosť a obvinil švédskeho kráľa z toho, že zaobchádza so svojimi nórskymi poddanými ako so sluhami. Keď sa ktosi z davu spýtal, či Nóri budú ochotní zrušiť úniu, ak sa ponižovanie neskončí, Björnson položil túto otázku davu a viac ako šesťtisíc mužov a žien zvolalo: Áno! Áno! Áno! V tomto prípade hral Björnson dvoma politickými kartami súčasne: kartou svätého Olava a kartou kričiaceho davu.

Na jar 1884 bol kráľ Oskar II. nútený akceptovať vytvorenie vlády v Nórsku, ktorá mala väčšinovú podporu v parlamente. To bolo skutočné víťazstvo parlamentného systému v Nórsku. V tom čase postupovala industrializácia veľmi rýchlym tempom, čo sa odrazilo aj vo vzniku národného priemyslu najmä v Christianii (Osle). Znamenalo to tiež nárast robotníckej triedy a meštiactva, ktoré zaujímalo čoraz kritickejší postoj ku švédskej nadvláde, najmä v otázkach zahraničnej politiky. Nórska obchodná flotila totiž získavala prevahu na svetových moriach. Roku 1892 rozhodol Storting o vzniku nezávislej nórskej konzulárnej služby. Kráľ Oskar II. toto rozhodnutie odmietol a nórska vláda na protest proti jeho kroku odstúpila. V Christianii sa konala mohutná demonštrácia na podporu odstúpivšieho premiéra a jedným z rečníkov bol Björnson, ktorý prehovoril k najpočetnejšiemu davu, aký sa kedy v hlavnom meste zhromaždil.

Otvorený zápas sa podarilo oddialiť o takmer dvadsať rokov. Kráľ Oskar II. uvažoval nad vojenskou akciou, no Storting nakoniec ustúpil. Björnson dal nórskej politike zbohom a odcestoval do cudziny. Čoskoro však prekvapujúco zmenil svoj názor. Uvedomil si totiž, že ľavicová strana postupuje v otázke únie prirýchlym tempom, čím rozdelila Nórov na dve skupiny. Stal sa teda „hovorcom“ pragmatickejšieho postoja a žiadal občanov, aby sa z minulých porážok poučili a čelili ťažkostiam s rozvahou a dôstojnosťou. Vo svojej majstrovskej partii politika vsadil na poslednú kartu: Veľkí nórski prieskumníci a bádatelia uskutočnili výpravy do arktických oblastí, a keď sa najväčší hrdina spomedzi nich, Fridtjof Nansen, vrátil z trojročnej cesty k severnému pólu, Björnson rečnil pred päťdesiattisícovým davom v christianskom prístave. Objaviteľské výpravy vedené nórskymi prieskumníkmi do končín, kam predtým nikdy ľudská noha nevstúpila, prispeli k procesu sebaúcty a sebavedomia nórskeho národa. Björnson to pochopil ako jeden z prvých a hral kartou veľkých bádateľov. Napriek tomu kráľ Oskar II. aj naďalej odmietal priznať Nórsku rovnoprávne postavenie v rámci nórsko-švédskej únie. Björnson a jeho spolubojovníci si uvedomovali, že uskutočniť trvácnu demokratickú premenu krajiny možno iba zánikom únie a znovanastolením samostatnosti a nezávislosti Nórska.

V 90. rokoch 19. storočia strávil dlhší čas v Taliansku. Rozhorčila ho švédska propaganda schvaľujúca reakciu kráľa na požiadavky Nórov, a tak sa rozhodol napísať sériu článkov pre popredné európske denníky na podporu nórskeho stanoviska k tomuto konf liktu. Mal už vyše 60 rokov a jeho meno spisovateľa a bojovníka za slobodu národov bolo známe v celej Európe. Svoje články publikoval v Neue Freie Presse vo Viedni, v Le Courrier Européen v Paríži, vo Frankfurter Allgemeine a Berliner Tageblatt, ako aj v The Daily Chronicle v Londýne. Keď roku 1894 zabil taliansky anarchista francúzskeho prezidenta Carnota, Björnson napísal článok Rada extremistom, v ktorom varoval socialistické hnutia na európskom kontinente, aby nepoužívali bomby a teroristické útoky ako prostriedok na dosiahnutie svojich politických cieľov. Inak by totiž v liberálnych buržoáznych štátoch, ako napr. vo Francúzsku a Nemecku, mohli byť nastolené vojenské diktátorské režimy, ktoré by potlačili akýkoľvek pokus socialistov o prevzatie moci. Jeho články čítali intelektuáli, politici a vôbec vzdelaní ľudia vo Francúzsku, Nemecku i v Rakúsko-uhorskej monarchii. Najväčšiu popularitu nesporne dosiahol postojom v afére Dreyfus, keď obraňoval francúzskeho dôstojníka Alfreda Dreyfusa, ktorého obvinili zo špionáže v prospech Nemecka a odsúdili na doživotie vo väznici na Dia-bolských ostrovoch (Francúzska Guayana).

Keď Dreyfusa nakoniec prepustili, Björnson napísal článok, v ktorom obšírnejšie a detailnejšie než ktokoľvek iný pred ním analyzoval antisemitizmus vo Francúzsku. Táto aféra vyniesla na denné svetlo všetky rozpory, aké sa v bohatom Francúzsku prejavovali. Akoby existovali dve rozličné krajiny: jednou bolo Francúzsko klerikalizmu a militarizmu s koreňmi v stáročnej rasovej nenávisti, v náboženskom prenasledovaní a v strachu z osvietenstva a vzdelania. Tou druhou krajinou bolo Francúzsko vzdelaných a slobodných ľudí. Prvá francúzska revolúcia priniesla trvalé politické zmeny v Európe, no sami Francúzi museli „skúšať“ svoju revolúciu znova a znova. Bola na príčine ich sebeckosť, ktorá sa prejavovala navonok v skepticizme voči všetkým cudzincom? Francúzi nenávideli Talianov, nenávideli Židov, nenávideli protestantov a nedôverovali Rusom. Dreyfusova aféra naplno obnažila fakt, že nedôvera a nočné mory prevládali nielen v mysliach vysokých úradníkov a vojenského velenia, ale aj v mysliach samých vladárov a že v tejto nedôvere už klíčili semienka novej vojny.

Po celé roky hovoril Björnson o nebezpečenstve zbrojenia, ktoré by mohlo ohroziť mier v Európe. Ako člen organizácie Spoločnosť za mier chápal najmä situáciu malých národov na našom kontinente a bol si vedomý toho, akým výzvam musia čeliť:

Jestvuje spôsob, ako zabrániť vojne, a ja sa domnievam, že nastal čas ten spôsob vyskúšať. Jedinou cestou pre malé európske národy, ktoré si úprimne želajú mier, je spojiť sa.

Podľa Björnsona sa mali konflikty medzi národmi riešiť na základe medzinárodných zmlúv, a to arbitrážou. Podporoval arbitráž ako metódu riešenia bilaterálnych konfliktov. Sklamal ho totiž fakt, že európske mierové hnutie sa čoraz častejšie stávalo arénou kongresových mierotvorcov a mierového turiz -mu, t. j. arénou ľudí, čo chodili z jedného mierového kongresu na druhý, rečnili a diskutovali (bez dosiahnutia akýchkoľvek výsledkov), kým súčasne tí samí „mierotvorcovia“ utláčali ľudí a menšiny vo vlastných krajinách.

Roku 1903 udelili Björnsonovi Nobelovu cenu za literatúru. Odcestoval do Štokholmu, navštívil švédskeho kráľa Oskara II., ktorý bol ešte vždy aj panovníkom Nórska, a nechal sa oslavovať tamojšou vysokou spoločnosťou. V nórskych médiách sa zjavili kritické poznámky na adresu muža, čo zrazu akoby zabudol na politické ciele, za ktoré vždy bojoval. V rozhodujúcich chvíľach roku 1905, keď sa nórsko-švédska únia konečne rozpadla, Björnson stál mimo politického diania a osobne nijako neprispel k jej zániku. Ale už o pár týždňov nato obraňoval právo Nórov na nezávislosť v článkoch publikovaných v popredných denníkoch nášho kontinentu. A práve intelektuáli z utláčaných národov a národnostných menších v celej Európe so záujmom čítali tieto články.

Bol medzi nimi aj právnik Eduard Lederer a ďalší dvaja Česi. Roku 1907 napísali Björnsonovi o tom, že uhorský štát vládne pomocou lží a útlaku a že obeťami tohto útlaku je desať miliónov nemaďarov, medzi nimi aj Slováci. Najnovším príkladom tohto bezprávia bol Lex Apponyi, teda zákon navrhnutý grófom Apponyim, ministrom kultúry a školstva, ktorý umožňoval úplnú maďarizáciu základných škôl v celom Uhorsku. Björnson grófa Apponyiho poznal ako pacifistu a protagonistu mierového hnutia. Na medzinárodnej konferencii o mieri v Christianii roku 1899 si vypočul jeho brilantné prejavy a obaja si dokonca podali ruky. No teraz už mal po krk „kongresového turizmu“: Maďar nemôže byť priateľom mieru, ak najprv zo všetkého neobráti svoj hnev proti bezpráviu, akého sa Uhorsko dopúšťa nespravodlivým volebným právom na nemaďarských obyvateľoch ríše.

V septembri 1907 pozvali Björnsona na mierovú konferenciu do Mníchova. Odpovedal, že pokladá za veľkú česť byť pozvaný na také vznešené zhromaždenie. Nemôžem však tajiť, že čoskoro podniknem veľmi ostrý útok proti tým členom medzinárodného mierového hnutia, ktorí síce vystupujú ako zástancovia mieru, no doma utláčajú podmanené národy, zle s nimi zaobchádzajú, resp. nečinne sa prizerajú, ako ich utláčajú iní. (…) Ak by sa na kongrese napríklad zjavil ako predstaviteľ svojho národa gróf Apponyi, minister školstva v Uhorsku, pricestujúc priamo z dejiska týchto ohavností, učinil by som všetko, čo je v mojich silách, aby som ho donútil opustiť zhromaždenie. Björnsona nonšalantná reakcia grófa Apponyiho rozhorčila. Odpovedal mu, že Lex Apponyi je hrubým zásahom do ľudských práv. Brať deťom ich materinský jazyk je to isté ako odtrhnúť dojča od matkinho prsníka.

Konflikt sa vystupňoval v októbri 1907. Jeho dejiskom bola Černová pri Ružomberku a príčinou vysvätenie tamojšieho kostola. Andrej Hlinka, kňaz pochádzajúci z Černovej, sa zaslúžil o to, že dedinčania sa pozbierali na výstavbu chrámu, a preto mal kostol vysvätiť. Biskup Párvy ho však predtým suspendoval a Hlinka sa práve v tom čase nachádzal na Morave. Maďarská cirkevná vrchnosť sa rozhodla, že vysviackou poverí slovenského kňaza Pazúrika. Obyvatelia Černovej sa však proti tomu postavili a bránili farárovi a jeho sprievodu dostať sa kočmi ku kostolu. Maďarská vrchnosť to chápala ako protest a provokáciu. Žandári začali do davu strieľať. Zabili 15 ľudí a okolo 60 dedinčanov zranili.

Björnson o Černovskej tragédii napísal článok Najväčšie priemyselné odvetvie Uhorska. Okrem iného v ňom povedal: Maďarskí kňazi, maďarská polícia a maďarské guľky vysvätili slovenský kostol pod dohľadom svojho patróna, ušľachtilého Maďara, grófa Apponyiho.Ďalej upozornil na to, že maďarskí učitelia knihou a bičom, zákonom a zbraňou zavádzajú všade maďarčinu. Dôvod, prečo sa Maďari musia takto správať, je veľmi jednoduchý: Nie je ich dosť. Sú menšinou vo svojej vlastnej krajine. Nereprodukujú sa dosť rýchlo. Tento článok vyšiel v štyroch slovenských periodikách (Národnie noviny, Slovenský týždenník a ďalšie). Protiútok prišiel veľmi rýchle: anonymne vo viedenských Neue Freie Presse. Björnsonovi chceli jeho protivníci zapchať ústa. Podarilo sa im to práve v týchto novinách, kde jeho články nemohli vyjsť. Ba podali na súde sťažnosť proti Národným novinám, Národnému hlásnikovi a Zvolenským novinám, že dali preložiť a publikovali Björnsonov článok Najväčšie priemyselné odvetvie Uhorska. Redaktora Vladimíra Hurbana uznali vinným a odsúdili na dva mesiace väzenia.

Björnson pochopil, že nemožno očakávať žiadnu pozitívnu zmenu maďarskej politiky voči malým národom v Uhorsku, pokým sa nezmení politika Rakúska. Preto sa jeho ďalšie články venovali rakúskej politike a rakúskemu konceptu štátu, ktorý sa dal zhrnúť do týchto slov: Štát je uniformná inštitúcia, ktorá utláča všetko a všetkých v mene germanizácie či maďarizácie. Tento zastaraný koncept porušuje ľudské práva a vytvára obraz nepriateľa. Akoby Európa nikdy nezažila epochu osvietenstva, akoby nikdy nevypukla Francúzska revolúcia, akoby nikdy nejestvovali slobodné štáty Severnej Ameriky, akoby nikdy nevznikla švajčiarska konfederácia. Proti uniformnému konceptu štátu Björnson vyzdvihuje moderný koncept: Štát je spoločenstvo rovnoprávnych národov a toto spoločenstvo spočíva na ním samým akceptovaných zákonoch zaručujúcich ochranu nezávislosti štátu a na rovnakých pracovných podmienkach pre všetky časti spoločenstva (t. j. národy).

Aké riešenie teda Björnson odporúčal, za aký typ štátu sa prihováral? Mala to byť konfederácia, či nový štát, štát Slovanov? Björnson znova prešiel do útoku, keď v novinách Wiener Tagesblatt komentoval hroziaci zánik denníka Neue Presse:

Už dlhý čas bolo a je zvykom, že pokiaľ ide o súčasné udalosti v Uhorsku, nesmú zaznieť v Európe žiadne iné názory, iba tie vyslovené a napísané Maďarmi. Táto tyrania sa skončila, takže dnes je na programe dňa, aby žiaden iný názor nezaznel aspoň v Uhorsku.

Neue Presse si netrúfli Björnsona ďalej publikovať. Preto poslal článok do iných veľkých novín vo Viedni, do Die Zeit. Článok zároveň vyšiel v Le Courrier Europeen, v mníchovskom časopise März, v talianskom Lo Spettatore a v dánskych novinách Politiken. Björnson dosiaľ bránil iba Slovákov, no teraz jeho obrana zahŕňala aj iné národy, napr. Rumunov: Lídri veľkomaďarskej kliky, čo vládne v Uhorsku, verejne ohlásili svoj cieľ zničiť duchovnú elitu tohto národa, aby si ho úplne podrobili. Preto zatvárajú rumunské gymnáziá a múzeá, preto sa vyššie vzdelanie smie poskytovať iba v maďarčine, preto všetky učebnice dejín musia glorifikovať Maďarov. Súdne stíhajú každého, kto je odvážny a talentovaný a obraňuje jazyk a práva svojho národa. Rumuni ako poslanci, spisovatelia, kňazi, učitelia či redaktori sú vystavovaní všemožným ústrkom a prekážkam, aké len vládcovia majú k dispozícii, a v dnešnom Uhorsku je takých spôsobov a praktík neúrekom.

A Björnson pokračoval:
Narodil som sa ako príslušník slobodného a nezávislého národa. V Nórsku, ani v ktorejkoľvek inej severskej krajine nepoznáme volebné podvody. Falšovať voľby je v našom ponímaní rovnaký zločin ako otráviť studne s pitnou vodou. Veľkomaďari chcú urobiť Slovákom to isté, čo Švédi spravili nám. (Použil som výraz „veľkomaďari“ ako paralelu k výrazu „veľkošvédi“.) Ale tak ako Švédi nad nami nezvíťazili, tak nezvíťazia ani veľkomaďari. Poznám veľmi dobre ten druh zápasu, pretože bol súčasťou procesu, ktorý priniesol Nórom slobodu.

Takýmto spôsobom starý zástanca utláčaných spojil zápas o nórsku nezávislosť, ktorého bol takmer polstoročie aktívnym účastníkom, so zápasom o národné práva Slovákov.

Aký bol Björnsonov najvýznamnejší prínos k riešeniu problémov, v ktorých sa angažoval? Podľa mňa Björnson prispel v Nórsku k transformovaniu formálnych národných práv, aké zaručovala ústava prijatá roku 1814, na skutočné demokratické práva, čím vlastne ako prvý objavil a formuloval zložitý, dynamický vzťah medzi národným zápasom o nezávislosť a univerzálnym bojom o ľudské práva. Nikdy nebol nacionalistom, ani izolacionistom. Tvrdil, že národy musia byť slobodné, až potom sa dobrovoľne budú chcieť spájať do konfederácií, aby si tak zabezpečili vlastný blahobyt a život v mieri.

Na začiatku nového storočia pociťoval Björnson sklamanie z povrchnosti nórskych politikov, najmä predstaviteľov sedliackeho stavu, ktorí získali zásadný politický vplyv práve vďaka jeho literárnemu dielu. Teraz však netlieskali európskym víziám národného barda, nerozumeli jeho angažovaniu sa za mier a spoluprácu malých krajín. Nezdieľali jeho dlhodobé perspektívy v oblastiach ako: škandinávske spoločenstvo štátov, európska štátna rada, zmluvy, ktoré by zabránili budúcim vojnám, pangermánske združenie štátov, ktoré by nakoniec prerástlo do celosvetového združenia krajín.

Vo svojom veľkom prejave na historickom návrší Skamlingsbanken v Dánsku roku 1907, kam si ho prišlo vypočuť viac než desaťtisíc Dánov, vyzval Björnson malé národy Európy, aby sa združovali v spoločenstvách, tak ako to robia veľké národy. Postavil si otázku, ako sa môžu tri severské národy znovu dať dokopy. Jednotlivé krajiny by sa nevedeli samé ubrániť. Mali by sme sa spojiť v hľadaní väčšieho spoločenstva aj s inými malými národmi Európy. Mali by sme podpísať zmluvu o neutralite s Belgickom, Holandskom a Luxemburskom. Aj so Švajčiarskom – a už by bolo viac než 20 miliónov ľudí zjednotených v mieri a za mier. A potom by sme hľadali ďalej. A prečo nie hneď dohodnúť sa s Nemeckom? (V Björnsonovej dobe žilo asi 40 miliónov Nemcov.) Máme niečo proti nemeckému národu? Nemáme. A predsa musel Björnson pripustiť, že sa Nemecka bojíme. Báli sme sa ho pre jeho totalitné politické inštitúcie. Nemci nemajú rešpekt voči inému národu, povedal. Strach nám naháňa moc ich polície, strnulosť byrokracie a ich militarizmus. A okrem toho sa z nás Nemci vysmievajú. Tak tvrdia Dáni, a majú pravdu. Pre malý národ je kľúčovou otázkou aliancia. Musíme mať na pamäti, koľko významných iniciatív predložili a ustavične predkladajú predstavitelia malých národov. Björnson sa domnieval, že popredné osobnosti z malých krajín by sa mali zísť a hovoriť o tom, ako predísť novej vojne. Politici všetkých malých štátov by mali mať spoločný cieľ: zabezpečiť mier v Európe vytvorením spoločenstiev malých národov, ktoré by spoločne čelili prípadnému útoku niektorej z mocností. Výhľadovo najpodstatnejším cieľom bola aliancia medzi Nemeckom a Francúzskom.

26. apríla 1910 zomrel Björnson v Paríži a o pár dní nato asi 75 000 Nórov sprevádzalo jeho rakvu cestou k cintorínu v Osle. Bývalý najkontroverznejší nórsky intelektuál sa stal národným hrdinom, symbolom hrdého národa. Začal sa pozoruhodný proces. Björnsonove rôznorodé veľké iniciatívy sa zredukovali a kontroverzné aspekty jeho polemík, článkov a prejavov zapadli prachom. Revolučný Björnson, ktorý po celý svoj život kritizoval výkon moci zo strany kráľových vysokých úradníkov, ktorý požadoval všeobecné volebné právo, porotný systém na súdoch a parlamentarizmus, tento revolučný bard tiež ostro útočil na dogmy kresťanstva, vrátane dogmy Kristovej božskosti a svätej Biblie ako Božieho slova. Bol zástancom liberalizácie žien, ba dokonca aj práv homosexuálov. Len čo však zomrel, celú Björnsonovu tvorbu mali reprezentovať básne a sedliacke poviedky, ktoré však neodhaľovali autorov kontroverzný postoj k problémom jeho doby. Perspektívy Európy, ako ich načrtol, ostali pre nórsku spoločnosť, čo hľadala vlastnú cestu k sociálnemu štátu, neznáme a zabudnuté.

Od skončenia 2. svetovej vojny sociálnodemokratická strana čoraz menej a menej hovorila o demokratickom zápase v 19. storočí, hoci práve takto by bola mohla obhájiť svoju vedúcu úlohu pri tvorbe moderného Nórska. Od 60. rokov 20. storočia sa preto Björnson postupne strácal zo zorného poľa tých, čo sa zaujímali o “príbeh národa”. Björnsonova doba sa videla ľuďom priveľmi vzdialená, keď zrazu objavili ropu v Severnom mori a keď sa Nórsko stalo od roku 1972 dôležitým vývozcom ropných produktov a zemného plynu. Nóri dnes zažívajú a užívajú si rastúci životný štandard, o akom väčšina národov sveta môže iba snívať. Isteže, aj v Nórsku existujú sociálne problémy, ako napr. drogovo závislí, ako starí ľudia zápasiaci s chudobou, ako nezamestnanosť medzi mladými ľuďmi. Zároveň je však Nórsko krajinou extrémne individuálnej slobody a rovnosti medzi mužmi a ženami. Rešpekt voči úradom a úradníkom, ktorý bol pre nás typický ešte v 50. a 60. rokoch minulého storočia, sa stratil v nenávratne. Väčšina politických strán má jednu a tú istú agendu: Koľko z bohatstva a blahobytu, čo nám priniesla ropa, smieme použiť a koľko z toho máme zanechať ďalším generáciám. Ďalšou otázkou, ktorá dnes zaujíma politikov, je prisťahovalectvo zo vzdialených kultúr a svetadielov. No najdôležitejším problémom, aký Nórov trápi, sú otázky znepokojujúce všetkých na tejto zemeguli, a to globálne otepľovanie, imigračná vlna z Afriky a celosvetová ekonomická kríza.

Björnstjerne Björnsonovi som venoval osem rokov štúdia a práce a štyri zväzky biografického diela obsahujúce 3000 strán. V nich som sa pokúsil vytrhnúť zo zabudnutia a zachrániť pamiatku tejto mimoriadnej svetovej osobnosti. Nie som si celkom istý, či som uspel. Tak či tak, hoci sa na zápas o národnú nezávislosť v 19. storočí zabúda či možno už aj zabudlo, Nóri majú dnes vďaka tomu, čo museli ich predkovia prestáť a vybojovať, v krvi odpor voči politickým úniám ako takým. Podľa mňa odrazom tejto starej skúsenosti s absenciou rovnoprávnosti v nórsko-švédskej únii pred rokom 1905 je odmietnutie Nórov stať sa členom Európskeho spoločenstva (Európskej únie) v rokoch 1972 a 1994.

Björnson kedysi apeloval na malé štáty v Európe, aby sa spojili, pretože majú spoločné záujmy. Ani v rámci Európskej únie nie je totiž jasné, či to, čo je dobré pre Nemecko a Francúzsko, je dobré aj pre Slovensko a Dánsko. Malé štáty by mali donútiť veľmoci, aby sa vzdali hegemonistických ambícií a spoločne vytvorili trvalý mier v Európe. To kedysi tvrdil Björnson, no jeho úsilie o zjednotenie európskych národov a o zabránenie veľkej vojny neuspelo. Štyri roky po jeho smrti vypukla 1. svetová vojna. A predsa treba dúfať, že vzťahy a väzby medzi štátmi Európy sú dnes také silné, že nový vojnový konflikt na našom kontinente neprichádza do úvahy.

Preložil MILAN RICHTER

*

Túto esej v neskrátenej podobe predniesol Edvard Hoem 10. mája 2012 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Uverejňujeme ju so súhlasom autora v skrátenej podobe.

EDVARD HOEM
nar. 1949, nórsky spisovateľ, básnik a dramatik. Píše po novonórsky. Vyštudoval filozofiu a literárnu vedu na Univerzite v Osle. Pôsobil ako dramaturg a autor pri Det Norske Teatret a neskôr ako riaditeľ Teatret V° art v mestečku Molde. Debutoval r. 1969 zbierkou básní Zelení hudobníci. Druhou knihou bol „lyrický román“ Krajina medu a popola. Vydal 15 románov, z ktorých viacero vyšlo aj v preklade do nemčiny, angličtiny, ruštiny či češtiny (Kompy lásky; Domovina Detstvo; Ave Eva; Robinson, tvoj anjel; Matkin a otcov príbeh a iné), 3 knihy poézie, niekoľko kníh esejí a polemík, knihu historických príbehov, knihu žalmov a balád a monografiu Björnsonovho otca. Napísal 7 divadelných hier a 4-zväzkovú monografiu B. Björnsona (dosiaľ vyšli 3 zväzky). Preložil celý rad divadelných hier, najmä od W. Shakespeara (Romeo a Júlia; Kráľ Lear; Kupec benátsky; Othello; Macbeth a iné). Za svoje dielo dostal viacero ocenení, vrátane Ceny kritikov, Doblougovej ceny Švédskej akadémie a Ibsenovej ceny. Je členom Akadémie Björnstjerne Björnsona v nórskom Molde.