Od ódy k elégii. Rovinsko, juhozápad. Smrť matky

I. NIEKOĽKO ASPEKTOV PONOVEMBROVEJ TVORBY I. ŠTRPKU
Tvorba básnika Ivana Štrpku, jedného z trojice Osamelých bežcov (spolu s P. Repkom a I. Laučíkom), má niekoľko zásadných polôh: filozoficko-analytickú, ironicko-demýtizačnú a zážitkovo-spomienkovú, ktoré sa neraz vzájomne prelínajú. V autorovej ponovembrovej tvorbe, na ktorú sa v tomto texte zameriavam, sa dominantnou stáva najmä prvá z nich. Básne z tohto obdobia majú mnoho styčných bodov a prienikov s témami tvoriacimi hlavnú líniu Štrpkových esejí; zamýšľa sa v nich nad pohybom a prúdením spoločenskej reality transformovanej zo socialistickej na demokratickú, čo so sebou zákonite prináša okrem pozitív aj obmedzenia, negatíva a riziká iného druhu. O nich sa Štrpka rozpísal predovšetkým v knihe Kŕč roztvorenej dlane, ktorá je, napriek svojej esejistickej podobe, metaforickým uchopením a spracovaním novodobých zmien a premien. Podľa básnika ani v demokratických časoch nenastal výraznejší zlom; usudzuje, že sme nezvládli slobodu a jej elementárny, no nevyhnutný predpoklad – zvnútornenie, pretože vonkajšia sloboda bez tej vnútornej, ku ktorej sa radí i zodpovednosť za rozhodnutia a činy, je neúplná, ak nepovieme rovno klamlivá. Hoci niektoré názory, ktoré vytvára na kontraste minulého a súčasného, majú v sebe určitý utopizmus, pre autora sa stávajú tematicky neprestajnou výzvou, ku ktorej sa – hedonizmom a konzumom poznačenej spoločnosti v novej situácii – pridáva aj ďalší problém, a tým je túžba vlastniť, s čím je prepojená aj nepretržitá úzkosť zo straty vlastníctva (tejto téme sa venoval už v knihe Všetko je v škrupine).

Po roku 1989 Štrpka teda oveľa zásadnejším spôsobom roztvára problematiku etiky, morálky, zodpovednosti za seba i za druhých, čo uskutočňuje stupňovaním tém ako neschopnosť samostatného rozhodovania, závislosť od názoru iných, kolektivizmus premietaný ako stádovitosť či popieranie individuality, originality a ich zamieňanie si s egoizmom, venuje sa témam každodenného pragmatizmu, vyberania čo najvhodnejších stratégií dovoľujúcich jednoduchšie a bezproblémovejšie prežitie. Jeho tvorba nesie stopy filozofickej koncepcie E. Lé -vinasa, zamýšľajúceho sa nad západnou tradíciou zaujatou otázkami bytia vecí, pričom otázky bytia s druhými akoby boli odsúvané do úzadia. Práve Lévinas stavia do zorného poľa „tvár“ toho druhého, ktorá by mala pre každého jednotlivca znamenať neprestajnú výzvu, posolstvo a z toho vyplývajúcu zodpovednosť; zaznáva odľudštený svet manipulácie a násilia, v ktorom sloboda a spomenutá zodpovednosť akoby strácali svoje miesto.

Okrem otázky slobody, zodpovednosti, bytia s druhými však básnika v tomto období znepokojujú aj témy vnímateľnosti a uchopiteľnosti sveta ako takého; pracuje s obrazmi krivenia povrchu evokujúcimi faloš, nerovnosť, nejednoznačnosť, tajomstvo skrývajúce sa za bodom zakrivenia. To súvisí aj s násobením, ktoré sa stáva nosnou témou mnohých jeho básní, s čím je úzko prepojená i komunikácia, svet prehovoru, neraz explicitne zaznamenaný ako hlasy – nielen vonkajšie, ktoré môžu byť mnohohlasom, echoláliou, (ne)počuteľnosťou seba i druhých v komunikačnom smogu: „Slová (neposkytujú a) nehľadajú svoju vlastnú / citlivosť. Slabiky? Hlásky? Všade je plno roz- / mazávajúcich sa významov a vecí. Krik. A hluk.“ (Bebé: jedna kríza, s. 31), keď si sám subjekt uvedomuje svoj podiel na tomto komunikačnom zamorení: „Ohlušujem. Som ohlušovaný.“ (Bebé: jedna kríza, s. 31), ale aj hlasy vnútorné.

Spochybňovaniu vypovedaného sa Štrpka venoval v podstate od začiatku tvorby, hoci pojmovo nie celkom jednoznačne – ide o to, že autor nezaznáva vypovedané, ak je to živá, pravdivá, konkrétna reč, prehovor osoby, pre ktorú je aj bytostne záväzná, čo je deklarovateľné na postoji, teda činoch. V tomto zmysle sa cíti sám ako tvorca zviazaný s tým, čo vytvára. Napokon Štrpka svoj autorský postoj k prežívanej realite v básňach prezentuje, negeneruje ho, pretože k písaniu pristupuje s hotovými hodnotovými a morálnymi kritériami, v optike ktorých sa usiluje zhodnotiť, pomenovať rôzne javy, a tým i svoju nezmieriteľnosť s nimi. Z textov je zrejmá bytostná zainteresovanosť na napísanom, čo vplýva aj na existenciálne pocity z toho plynúce, na prevahu pesimizmu, tragizmu, skepsy, evidentných najmä v zbierke Tichá ruka. Desať elégií. Štrpka-básnik a Štrpka-človek teda nemá spor s tým, o čom vypovedá. Napísané a žité je u neho v súlade a slúži mu ako prostriedok analýzy, poznávania, prenikania pod povrch, odhaľovania súvislostí i protichodností. Básnik skôr spochybňuje jazyk, pojmy, ich vyprázdnenosť (nenasledovanie konkrétnym činom, skutkom). V tejto fáze tvorby k danej problematike pridružuje i zahltenie človeka slovami (aj vlastnými), ktoré mnohokrát nič neznamenajú, čo korešponduje s nastolenými témami o manipulácii masmédiami, informáciami, ktoré znecitlivujú, vytvárajú bytosti, pri ktorých už nie je jasné, či sú subjektom alebo objektom (Tichá ruka, s. 103), rezistentné voči druhým a ich utrpeniu, pretože vďaka záplave presne a na žiadaný efekt vykalkulovaných informácií sa stávajú iba pasívnymi, nezainteresovanými vnímateľmi, ktorých sa zobrazované bytostne dotýka iba vo chvíli vzhliadnutia. Napokon to je efekt, ktorý médiá vyvolávajú – v konečnom dôsledku otupujú subjekt nielen voči iným, ale i sebe, pretože ponúkajú zástupný život, ktorému chýba autenticita, hĺbka, vytvárajú, pove -dané I. Štrpkom, „bábky“. Toto všetko sú zásadné problémové oblasti (čiastočne naznačené už v predchádzajúcej tvorbe), ktoré sa usiluje básnicky obsiahnuť, preto častejšie vystupuje do popredia spochybňovanie komunikácie prostredníctvom komunikačných technológií, sietí, namiesto tej tvárou v tvár, keďže nedokáže vyvolať básnikom toľko zdôrazňované zvnútornené precítenie, plnohodnotné prežitie – je iba umelým odrazom.

II. OD ÓDY K ELÉGII. ROVINSKO, JUHOZÁPAD. SMRŤ MATKY
V roku 1990 Štrpkovi vychádza kniha Krásny nahý svet, ktorá však chronologicky patrí do obdobia 70. rokov, keď vznikal jej rukopis. Jeho umeleckú tvorbu v tomto období otvára teda až kniha Rovinsko, juhozápad. Smrť matky (1995), kde, ako to vyplýva už z názvu odhaľujúceho tému, vymieňa ódické tóny s prevahou superficitnosti, o ktorej písal v súvislosti so Štrpkovou tvorbou Peter Zajac, za elegickejšie ladené básne; prichádza teda k istému vývinovému posunu, hoci treba zdôrazniť, že v Štrpkovej tvorbe sa superficit s deficitom prelína.

Elégia, lyrický útvar smutného, melancholického vyznenia, v ktorom autor vyjadruje bolesť zo sklamania či straty, sa u Štrpku nerealizuje v čistej genologickej podobe, napokon v druhej polovici 20. storočia by bola takáto žánrová čistota vnímaná skôr ako nežiaduci anachronizmus, jeho ponovembrová tvorba má však mnoho prvkov, ktoré s elégiou súvisia (o elegickosti ako výrazovom archetype lyriky pozri Rédey, 2010). Najvýraznejším je neprestajné vyjadrovanie deficitnosti, čo má spojitosť najmä s dezilúziou z kultúrneho, spoločenského ale aj politického smerovania novonaštartovanej krajiny, ovplyvnenej paradoxne odrazu nadbytkom a konzumným spôsobom života (implicitne prítomného i predtým), čo nie je v súlade s básnikovými etickými princípmi, deklarovanými od počiatkov. Preto tu elégia naberá rozmer, aký jej prisúdil Friedrich Schiller objasňujúci fundament elegického postoja, ktorým je napätie medzi skutočnosťou a istým ideálom (podľa Žilka, 1984, s. 206 – 207), teda reálnym a žiaducim. Okrem noetickej a estetickej funkcie, ktoré môžeme popri apelatívnosti sledovať od začiatku Štrpkovej tvorby, sa tak v tejto fáze uplatňuje vo veľkej miere i funkcia argumentačná, čiastočne persuazívna (súvisiaca s angažovanosťou na žiaducej zmene), ojedinele badať i momenty moralizátorstva (keďže táto zmena nenastáva). Negatívna, až pesimistická tonalita básnickej výpovede, zdôrazňovanie absencie, deficitnosti, osamelosti na niektorých miestach súvisí i s akýmsi životným bilancovaním: „Mám skoro päťdesiat.“(Majster Mu, s. 49) a s kontextom smrti, v ústrety ktorej kráčame bez ničoho, zbavení väzieb a pút, osamotení, pretože smrť je absolútne individuálna záležitosť.

Ak v tvorbe z osemdesiatych rokov možno evidovať niekoľko momentov podieľajúcich sa na scivilňovaní Štrpkovej výpovede, čím mám na mysli najmä prinášanie tém súvisiacich s detstvom, rodinou, partnerským vzťahom či súkromným životom v meste, nájdeme ich i v autorovej ponovembrovej fáze. Obrazy dotýkajúce sa mestskej reality tu však nadobúdajú často charakter akejsi apokalyptickej vízie, najmä v zbierke Tichá ruka. Desať elégií(2006), kde sú ulice ponorené do chaosu, dezorientácie, hluku. Vyjadrovanie deficitnosti sa stáva kľúčovou témou, prameniacou napr. v zbierke Majster Mu a ženské hlasy (1997) z absencie „Ktosi odišiel. A čosi / zmizlo navždy.“ (Majster Mu, s. 6) a z osamelosti, samoty subjektu napriek známemu prostrediu vlastného bytu, reflektovaných ako prázdno a prežívaných ako peklo: „Závan horúceho prievanu / privrel a hneď aj pootvoril nepriehľadné zasklené / dvere za mojím chrbtom. / Prudko sa obzriem / (pri tom zázname) cez plece. / Nadvíham okuliare. Vo dverách / je prázdno. Nič. Nikto. Peklo. / Nehybné lepkavé leptavé popoludňajšie / svetlo prázdnej kuchyne.“ (Majster Mu, s. 19). Napokon slovo prázdno je v jeho tvorbe z ponovembrového obdobia jedným z najčastejšie používaných. Elegické ladenie básní dotujú i obrazy tmy, dažďa, lesa, lístia, slovné spojenia ako nemý telefón, prázdny byt, ľudoprázdna ulica, hlasné mlčanie, ploché ticho, vykastrované svetlo, holá púšť, prázdne prehltnutie, tehotenstvo prázdna a v zbierke Tichá ruka. Desať elégií sa nedostatok spája aj s autorovou dominantnou farbou – modrou: „Modro sa stráca“ (Tichá ruka, s. 36). Mnoho básní tak vovádza čitateľa do atmosféry, v ktorej subjekt postráda druhého človeka, pričom potreba jeho blízkosti je neutíchajúca.

Kým teda o dovtedajšom období Štrpkovej tvorby (t.j. o 70. a 80. rokoch 20. storočia) písal P. Zajac ako o období ódickom, od zbierky Rovinsko, juhozápad. Smrť matkymôžeme u Štrpku hovoriť o perióde s opačnou tendenciou. Ódu strieda elégia charakteristická nedostatkom, čo básnik pri tejto knihe naplno uplatňuje, aby tak vyjadril nie tradične chápaný zármutok, smútok nad smrťou matky, skôr rôzne vnímané a nazerané dôsledky, ktoré absencia takej dôležitej bytosti, akou matka nesporne je, vyvoláva, zároveň mu to umožňuje konfrontáciu s tematikou smrti i vlastnej smrteľnosti.

Existenciálnu, veľmi intímnu tému straty blízkeho človeka uchopuje primárne filozofujúco, v menšej miere potom spomienkovo, k čomu využíva i dovtedajší obrazový repertoár, javiaci sa ako dostatočne flexibilný a progresívny, napriek tomu zostávajúci vo svojom významovom jadre stabilný. Píše napríklad o škrupine, ktorá sa tu „navždy uzatvára do svojej / oslnivej nepriestupnosti“ (Rovinsko, s. 16), čo so sebou prináša definitívne ukončenie akejkoľvek možnosti ďalšieho vývinu, života; o brnení, pancieri zastupujúcich človeka, ktorého život je smerovaním k smrti: „Škrupina sa rozpína. Obruč sa / láme. Obloha praská. A s ňou / sa rozplýva aj celá všeobjímajúca / studená vášeň, ktorú Smrť / bez prestania nečitateľne ryje / na hladké oslňujúcobiele steny / každej škrupiny, do ligotavých plechov / všetkých pancierov.“ (Rovinsko, s. 88), o miznúcej stupaji, púšti či zhrdzavenej bránke.

Neprítomnosť blízkeho človeka nechápe primárne a výlučne ako stratu stability, istoty. Zomieranie matky, ktorú tu pars pro toto zastupuje ruka, najskôr živá, teplá, potom chladnúca, vníma lyrický subjekt, úzko prepojený s básnickým, aj ako individuálnu skúsenosť s vlastnou smrteľnosťou: „Teraz / nás učíš tvojej dlhej smrti. A našej / vlastnej, s ktorou si len tak slepo / žijeme. Rodíš nám oči / preňu a zrak pre náš / vlastný zrod.“(Rovinsko, s. 42 – 43). Toto bezprostredne sa dotýkajúce poznanie prináša množstvo protichodností – subjekt sám seba nazýva horúčkovitým bežcom (Rovinsko, s. 108), ktorý uniká pred otázkou „čo rodí vo mne pomalá / smrť matky“ (Rovinsko, s. 108), zároveň si uvedomuje, že smrť a život spolu úzko súvisia: „Tvoj jediný, dlhý, neochvejný škrt / nás stavia znova nahých pred život. // Tvoja bolesť, diamantový škrt nebom.“ (Rovinsko, s. 110) – doposiaľ nepoznaná, hraničná životná situácia mu teda poskytuje významný priestor na analýzu zásadných otázok o sebe, o ľudskom bytí.

Absencia je neprestajne naznačovaná prostredníctvom atmosféry prázdnoty, priezračnosti a ticha. Prejavuje sa v pocitoch odcudzenia, cudzoty pri návrate domov – domov však u Štrpku vytvárajú ľudia (i keď, ako už bolo naznačené, vždy synekdochicky zastúpení časťami tela, zriedkavejšie vecami), preto pri príchode na miesto, kde už viac nie je dôverne známa osoba, básnik v jemných náznakoch načrtáva pocity vykorenenia: „Nazízam / úzkou škárou poštovej schránky.“ (Rovinsko, s. 20). Štylisticky príznakové sloveso nazízať naznačuje až akúsi neadekvátnosť nazerania do priestoru, ktorý bol pred rokmi dôverne známy, no časom sa stal miestom, kam subjekt viac nepatrí, pričom si túto nespolupatričnosť uvedomuje. Intenzívne pocity absencie spriaznenosti, prijatia, sa usiluje preklenúť sprítomňovaním si minulého prostredníctvom spomienok na detstvo: „Hlboké červené antukové školské / basketbalové ihrisko s temnou / škvárou na dne – na ktorom / mokvá krvou moje dávne koleno“(Rovinsko, s. 21), „Dužina, plná sladkej šťavy a čiernych zrniek / semien, má v suchých ústach zabudnutú / sviežu chuť dávnej chvíle zrodu / prvého úderu a posledného zvonenia / v ringu dávnych det-ských výkrikov.“ (Rovinsko, s. 22).

Výpoveď o dlhom zomieraní matky, reflektovaná aj cez obraz „osirievajúcej drene“ (Rovinsko, s. 30), akéhosi prazákladu ľudskej bytosti, možnosti existencie, ale implikujúcej  i archetypálne dedičstvo predkov, rodu (u Štrpku je častý tiež obraz kosti), je podávaná aj prostredníctvom každodennej reality rodinného života. O chorobe a umieraní je jej partnerom, teda otcom subjektu, referované akoby mimochodom, na okraj bežnej, rutinnej činnosti: „Udalosti sa dovŕšili. Na zožltnuté / stránky novín s jarnými dátumami / opatrne kladie (otec, pozn. V. R.) jablká do definitívnych / radov – ako navždy. Cez jeho ruky prejde každý zrelý plod. Matka / tu už s nami dlho nebude: / dni s nocami sa nerozlíšiteľne premiešali / a bolestivo naplnili pod šupkou, hladkou / ako novorodencova pleť. Jedovatý / plod pod ňou vytrvalo rastie ďalej“ (Rovinsko, s. 25 – 26). Samotnú smrť potom zachytáva až symbolistickým obrazom kosenia – kedy sa pole mení na púšť, z úrodného sa stáva neúrodné. Po smrti matky sa premieňa celý svet na svet bez tieňa (Rovinsko, s. 60).

Štrpkove obrazy sú až akési vecne referujúce, analyzujúce skôr vonkajšie dianie a prejavy ako vnútro subjektu, práve cez vonkajšie sa však vnútorné ukazuje ešte zreteľnejšie, takže to neznamená, že by išlo o „menej hodnotný“  spôsob zaznamenania intenzívneho vnútorného prežívania, skôr naopak, čo napokon odráža aj zachytenie osamelosti, až akejsi stratenosti otca. Jeho vnútorný stav približuje prostredníctvom extenzívnosti vonkajšieho priestoru: „Tatko, statočný / starý zemeplavec, stále sám / v celom rastúcom dome“ (Rovinsko, s. 66), „A ďalej starostlivo opatruje tú jej / neúplnú neprítomnosť. Celé dni / stráži (správy o počasí a) dve staré hrdzavé / železné brány – na začiatku a na konci / čoraz viacej rozrastajúceho sa dvora.“ (Rovinsko, s. 67). K jeho situácii po smrti manželky, ktorá sa však nikdy celkom nevytratila, pretože pretrváva v spomienkach a sprítomňujú ju každodenné drobné rodinné rituály, sa vracia aj v zbierke Hlasy a iné básne, kde text Tatkove okuliare začína filozofujúcimi otázkami, pátraním po odpovediach a pokračuje veršami, ktoré majú až prozaický charakter: „Po maminej smrti otec tvrdohlavo býval ďalej / sám v starom poloprázdnom rodičovskom dome. / Jeho nepredstaviteľne zafúľané okuliare sme potom / (až do konca) často nachádzali zapadnuté na najne- / očakávanejších miestach v záhrade“ (Hlasy a iné básne, s. 61). Otca si v spomienkach vyvoláva cez okuliare a oči, striehnuce paradoxne nie na vizuálny, ale auditívny vnem, ktoré sa krížia: „samé vo dne a v noci nepretržite zaostrovali / a striehli na ten hlas, ktorý už nikdy neuzrieme / prichádzať zvonka“ (Hlasy a iné básne, s. 61). Pripomenutie si matky nájdeme aj v záverečnej básni knihy Majster Mu a ženské hlasy, rovnako v zbierke 25 básní, kde píše o mame „pod zemou“ a otcovi vnútri domu zbierajúceho „plnými rukami (…) prázdne plody / neprítomnosti“ (25 básní, s. 15), na čom je zreteľná Štrpkova záľuba vo vytváraní obrazov pozostávajúcich z konkrétneho, uchopiteľného a abstraktného pojmu, v zhmotňovaní abstraktného.

Rovinsku sa Štrpka posúva do polohy, ktorej dominuje silná, neprenosná osobná skúsenosť, na ktorú nestačia slová, napriek tomu sa stretávame priam s bytostnou potrebou o nej referovať. No práve tak ako v predchádzajúcej tvorbe, kde je individuálne ľudské prežívanie nezachytiteľné, netransformovateľné do slov, i tu básnik vníma reč len ako „bledé čmáranice píšuce sa samé“ (Rovinsko, s. 46), ktoré nedokážu „nahú, ticho usmievavú / tvár (…) / opakovať ani obsiahnuť“ (Rovinsko, s. 73), podobne ako ne môžu dostatočne vystihnúť, vysloviť prázdnotu, zostávajúcu po smrti blízkeho, pretože slová nestačia a dané pocity nejde nijako transkribovať (Rovinsko, s. 58), „na strmom brehu nemej elégie, / vo vode, ktorá siaha mimo slov“ (Rovinsko, s. 69). Napriek tomu, že pojednáva o zložitej situácii, nesie významné posolstvo – nepripúšťa beznádej. „Neprestávaj.“ (Rovinsko, s. 17) sa stáva neutíchajúcou výzvou Štrpkovej poézie, čo dokazuje, že básnik ani vo vyobrazovaní umierania a smrti neupadá do melanchólie, pátosu či gest nihilizácie, ponecháva aspoň holú nádej (Rovinsko, s. 30), ktorá, napriek tomu, že je iba holá, stále zostáva nádejou, pretrvávaním, možnosťou.