Súčasná francúzska spisovateľka Sylvie Germainová (1954, Châteauroux), uznávaná autorka vyše dvadsiatky románov a esejí, vyštudovala filozofiu na Sorbonne, dizertačnú prácu o ľudskej tvári („Perspectives sur le visage: transgression, dé-création, transfiguration“) napísala pod vplyvom svoj ho profesora Emmanuela Levinasa. Do literatúry vstúpila v roku 1985 románom Kniha nocí (Le Livre des nuits), ktorý získal šesť prestížnych lite rárnych cien. V tomto diele ako i v jeho pokračovaní, Jantárová noc (Nuit-d‘Ambre, 1987), sa vyníma strhujúca rodinná sága niekoľkých generácií Pénielovcov, odo hrávajúca sa v časoch minulých, situovaná ďaleko od moderného sveta, v ktorých pretrváva udržiavanie pôvodných tradícií a rituálov „ľudí vôd a zemí“. Pod rúškom klasického rozprávania nadobúda príbeh prvky bájky, rozprávky či legendy, ktorými autorka citlivo preodieva ťaživé udalosti 20. storočia. Z niekoľko ročného pobytu v Prahe, kde Germainová vyučovala filozofiu, vzišla trilógia románov, Plačka pražských ulíc (La Pleurante des rues de Prague, 1991), Nekonečnosť (Immensités, 1993) a Odlesky soli(Éclats de sel, 1996). Autor ka v nich odhaľuje neistú situáciu disidentov v čase normalizácie, obnažuje viacero podôb Prahy a necháva vyniknúť hlasom českých umelcov, Jána Patočku, Bohuslava Reyneka, Bohumila Hrabala a tých, ktorí tápali nad údelom slova a uznali bytie mystéria (L’Univers de Sylvie Germain, s. 51).

Už v prvých románoch sa vynárajú otázky zmyslu ľudskej existencie, utrpe nia či religiozity, ktoré umocňujú eseje Ozveny ticha (Échos du silence, 1996), Céphalophores(1997) alebo Etty Hillesum (1999). Záujem autorky skúmať zložitosť sveta a ľudskej podstaty sa opiera predovšetkým o interpretáciu Biblie, ktorá poukazuje na mystický rozmer jej literárnej tvorby a na jej osobitý vzťah s Bohom. Ten, hoci často zahalený odevom noci a výkriku, nepredstavuje v jej ponímaní postavu vymyslenú či vzdialenú, ale čosi nevypovedateľné, večne unikajúce, ktoré Germainová neúnavne konfrontuje s útrapami človeka a s prítomnosťou zla vo svete. Pesimizmus, zúfanie, temnota, ktoré nemilosrdne doliehajú na osudy postáv, nevyváži pomätenosť, násilie, únik ani samovražda, lež ak schopnosť zachytiť „vzdychy ticha“. Tam sa podľa autorky skrýva protipól bolesti, východisko z trápenia, ako napríklad v románoch Dieťa medúza (L’Enfant Méduse, 1991), Pieseň neláskavých (Chanson des mal-aimants, 2002), ktoré boli preložené do slovenčiny, alebo Tobiáš z močarísk (Tobie des marais, 1998) a Magnus(2005).

Tak ako literárne postavy, diskrétne a osamelé, aj biblické motívy, obrazy a symboly sa do jej diel vkrádajú nečakane a bez ohlásenia (Les Personnages, 2004); spisovateľka sa necháva unášať „dychom neznámeho“, ochotne sa poddáva nečujnému šepotu vánku, ktorý v nej klíči, narastá, vanie, hneď kvíli, buráca túžbou byť vypočutý, byť prečítaný. Tak sa zrodili i jej literárne začiatky, cez vytrvalý šelest biblického zápasu Jakuba s Anjelom z knihy Genesis, ktorý podľa Germainovej prislúcha každému človeku.

Potenciál výtvarného umenia, ktoré vyniká sugesciou a tajuplnosťou, sa uplatňuje vo veľkej miere aj v Germainovej románoch, či už odkazmi na obrazy maliarov, hrou so svetlom a farbami alebo prenesením terminológie výtvarného umenia do štruktúry diela. Zaujímavá je esej Patience et songe de lumie`re: Vermeer (1993). Väčšmi ako status umeleckého diela zaváži maľba výzvou k pomyselnému dialógu a rozjímaniu.

Na pomedzí počuteľného – nepočuteľného, viditeľ ného – neviditeľného sa črtá aj esej Improperia, ktorú sme vybrali z diela Ozveny ticha (1996). Človek vo svojom súžení kričí, volá, no Boh mlčí. Kde sa skrýva Boh v čase tohto vlčieho veku?