JÁN DORUĽA: O krajine a vlasti starých Slovákov
Slavistický ústav Jána Stanislava, SAV, Bratislava 2011

Pod názvom O krajine a vlasti starých Slovákov vydal Slavistický ústav Jána Stanislava SAV koncom minulého roku publikáciu profesora Jána Doruľu. Je súhrnom siedmich autorových úvah, ladených vcelku polemicky. Ich spoločnou témou je neutešená situácia v slovensko-maďarských vzťahoch (v historických súvislostiach, ale najmä s dôrazom na súčasnosť). Kniha je venovaná „svetlej pamiatke slovenského historika Ladislava Deáka“, ktorého odchod (v novembri minulého roku) je pre slovenskú historickú vedu i pre naše celkové kultúrne povedomie nedoceniteľnou stratou.

Pre všetky kritické úvahy knihy je príznačná autorova široká rozhľadenosť v problematike, na ktorú sa zameriava. V úvodnej polemike Veľký košický Maďar Sándor Márai Doruľa dokumentuje, ako tento vzdelaný maďarský intelektuál a spisovateľ (z pôvodne ponemčenej košickej židovskej rodiny) na celý život až fanaticky uveril šovinistickej fikcii veľkého Uhorska, podľa ktorej od samého svojho zrodu Uhorsko bolo výlučne maďarské. Spočiatku ho vraj tvorilo výlučne maďarské obyvateľstvo, ktoré až neskôr („počas storočí“) „spoločnosť Maďarov doplnila Nemcami, Slovákmi, Židmi“. (Vo svojej analýze Máraiových názorov sa Doruľa opiera o jeho pamäti, ktoré v slovenskom preklade pod názvom Zem, zem!… vyšli roku 2010 v Kalligrame.)

Podľa Máraiových pamätí napríklad „v Košiciach sa nikdy nehovorilo po slovensky“. Podľa neho Slovenska ako takého nikdy nebolo (ani po rozpade Uhorska). Aj potom existoval len Felvidék (Horná zem), prípadne „končiny, kde sa… usalašili cudzinci“. Pričinením týchto „cudzincov“ a vinou „diktátu“ nazvaného „mierové zmluvy“ (Trianon 1920, Paríž v roku 1947) jeho „vznešené Košice… opäť padli do rúk Čechom“. Oni sú totiž tými „cudzincami“, ktorí ovládli celý Felvidék. Podľa Máraia tým „opäť triumfovala malomeštiacka, nacionalistická, šovinistická propaganda benešovcov, vydávaná za demokraciu“.

Ako je možné, že autor s takto osvojenou primitívnou propagandou a s takýmito antihumánnymi názormi a nevraživosťou k viacerým národom vytvoril na druhej strane literárne dielo pozoruhodnej hodnoty? Nuž, literárne dielo nezodpovedá vždy intelektuálnej vyspelosti autora (a naopak). U Máraia nejde totiž len o zničujúcu nevraživosť voči („neexistujúcim“) Slovákom a Čechom, ale o nevraživosť k Slovanstvu vôbec! Príchodom Červenej armády do Maďarska jeho antislovanská fóbia vyvrcholila, keďže teraz „hrozilo nebezpečenstvo všetkým, čo sme sa narodili ako Maďari“ (akosi „pozabudol“, že s jeho narodením sa „ako Maďar“ to bolo trochu inak). Napodiv nešlo o obavy zo šírenia ruského komunizmu. Ten vraj „pomaly alebo rýchlo prekoná svoju ideológiu a prax“. „Strašidelné“ však „bolo to, že prišiel Slovan“ a s ním „hrozba slovanská“.

Obávam sa, že tu vypichnuté názory a postoje neboli a nie sú medzi našimi južnými susedmi nijako ojedinelé. Najmä terajšia maďarská vládna garnitúra sa na nič tak nekoncentruje, ako na utuženie všetkých celouhorských (v zmysle celomaďarských) pomenovaní, väzieb a súvislostí. V rokoch najzúrivejšej maďarizácie – na prelome 19. a 20. storočia – vtedajšou vládou nanútené a uzákonené pomenovania všetkých obcí a zemepisných názvov celého Uhorska stalo sa po -menovaním „na večné časy“.

(Na pomaďarčenie názvu rodnej obce Lukovištia /Köhegy/ Krasko reagoval veršami: „Rodná vieska zostudená kýmsi cudzím menom“. Bez podobného „zostudenia“ nesmie ostať nijaká slovenská osada ani dnes, bezmála po sto rokoch od zániku Uhorska. Všetko sa robí na udržanie a posilnenie idey večného Veľkého Maďarska.)

V nedávnej dobe bol v Európe jeden vyvolený Herrenvolk, rasovo údajne čistý, a preto predurčený byť vládcom na celom kontinente. Dôsledkom jeho rozpínavosti boli dve svetové vojny. V súručenstve s ním svoje mocenské záujmy uplatňoval i veľkomaďarský šovinizmus. Po porážke v druhej svetovej vojne sa spomínaný „panský“ národ zdemokratizoval, vzdal sa aj požiadavky navrátenia údajne „mierovým diktátom“ odobratých území (prinajmenšom v tomto zmysle nevyvíja nijaké aktivity). Veľkomaďarský výbojný šovinizmus tak ostal v Európe osihotený a zatiaľ bez primeranej pozornosti vo svete.

Naši južní susedia svoju zahraničnú i vnútornú politiku (ako vyplýva z celej Doruľovej knihy) orientujú v zmysle upevňovania povedomia, že územie niekdajšieho Uhorska ostáva trvale existujúcim (maďarským) územím: toto povedomie dôsledne a systematicky šíria a upevňujú. Napríklad už aj spomenutým kategorickým používaním maďarských názvov (kanonizovaných v čase najtvrdšej maďarizácie) všetkých obcí a miestopisných názvov niekdajšieho Uhorska, nátlakom na susedov, aby rešpektovali maďarské písanie všetkých historických osobností (takisto zavedené v čase najtvrdšej maďarizácie), prideľovanie maďarského štátneho občianstva občanom z celého územia niekdajšieho Uhorska a podobne (o všetkom tomto sa podrobne píše v glosovanej knihe). Nemožno nepriznať, že hoci ide o veľmi nebezpečné tendencie, nie sú bez úspechu doma i vo svete, dokonca že im podliehajú aj niektorí „naši“ historici (ako ich polemicky spomína Doruľa).

Pomenúvanie Slovenska názvom Felvidék či Horné Uhorsko je „prejavom obnovovania predtrianonskej kontinuity s celou jej nepoučiteľnou protislovenskou nevraživosťou a hrubým ignorovaním slovenskej štátnosti […] prejavom agresívnej maďarskej iredenty“ (Doruľa).

Nemali by sme byť nevšímaví a ľahostajní k tomu, čo sa robí u susedov. Pretože ide jednoznačne aj o nás! Aj z toho dôvodu si kniha profesora Doruľu zaslúži osobitnú pozornosť. Je slovom načase.