Vítanie rána
Vitaj myseľ zázračná!
Dlho sme sa nevideli –
od včera.
Viem, bez zábran budeš chodiť
po poliach úrodných,
zbierať zrná rozosiate
po záhonoch zelených.

Mnohé z nich klíky majú,
zapustené korene.
Iné už šťavnaté plody.
To všetko je v záhrade
pre mňa stvorené.

Uvedené motto-báseň sa dotýka toho, čo tu píšem omnoho viac, ako by sa mohlo zdať. Keď som dostal ponuku napísať niečo o Neveste hôľ, bol som práve zaujatý rozsiahlejšou prácou o otcovi, ktorú som nazval „František Švantner a jeho Nevesta hôľ“. Nazvať niečo predtým, ako to vytvoríme, má výhodu prinajmenšom v tom, že duch dostane ťahúňa, ktorý dokonca vie, kde má ísť. Zostal som znechutený, lebo mi ho niekto vypriahol. Ako mám písať o Neveste hôľ, keď som sa sotva dostával do tempa o podmienkach a dôvodoch otcovej tvorby, a Nevesta hôľ sa mi strácala a zase vykukovala len v akýchsi myšlienkových hmlách? Bol by som sa s podobnými problémami trápil azda aj dlhšie, našťastie „objednávací“ email prišiel večer a ja som išiel spať spokojný a hlavne spoliehajúci sa práve na tú zázračnú myseľ, ktorú oslavujem v básni.

Popíšem vám teraz niečo – opakujúcu sa skúsenosť, ktorá ma neprestáva fascinovať už dlhé roky a je žriedlom mnohých mojich myšlienok. Zobudil som sa okolo tretej – to ja tak zvyknem. S uspokojením kvitujem, že zázračná myseľ je tu. Samozrejme ma napadlo včerajšie trápenie a vyplávalo slovo „ponor“. Mama, ktorá si až nadmieru všímala všetko, čo sa týkalo otca a jeho tvorby, často spomínala, že práve tento pojem bol pre neho centrálny, ak chcel charakterizovať umeleckú tvorbu. Hovoril napríklad „Dielo musí mať svoj ponor“ alebo „Spisovateľ by mal mať myšlienkový ponor“. Neviem prečo, ale práve vtedy sa mi prestalo to slovo páčiť. Veď predsa ponoriť sa nestačí. Musíme ten drahokam významu či krásy vyniesť na svetlo pre seba aj iných. Zanedlho mi napadlo synonymum – „vhľad“. V tom význame ako som ho chcel mať, je to bohemizmus a nenapadol mi náhodou. Čítam totiž už len české knihy, lebo o veciach, ktoré ma zaujímajú, sa u nás nevydáva takmer nič. V nich je dosť frekventované, ak sa chce vyjadriť spôsob myslenia vo významoch, ktoré sú hlbšie pod povrchom konkrétnosti.

Hodil som si kocku. Predstavte si obyčajnú hraciu kocku, ktorá má strany označené striedavo dvomi farbami reprezentujúcimi dva významy slova „vhľad“. Pri hodení padne buď jeden alebo druhý. Cieľ môjho myšlienkového hádzania je naozaj zvláštny. Významu, ktorý padne, dodatočne priradím – nazvem to „heuristická potencia“. Je to význam „hodný tvorby“. Aby som ho ako taký pochopil, musím slovo – v našom prípade „vhľad“ svojsky analyzovať: vhľad. A mám obraz: niečo v čom som, z čoho vychádzam a vo vnútri čoho hľadím. Že je to význam zhodnocujúci sa v tvorbe – taký, ktorý generuje novotvar, môžem dokázať tým, že napíšem báseň, či už hlavným, riadiacim motívom bude slovo alebo k nemu prislúchajúci obraz. Je to bezprostredná tvorba, tvorba akoby náhodná, spúšťaná orákulom vnímaného významu alebo krásou znaku. To, že možno hovoriť o estetike znaku, je dosť prekvapujúce. Nebudem to zatiaľ rozvádzať, lebo každý asi čaká, kam vlastne idú moje úvahy. Nuž teda: všeličo ma presviedča o tom, že práve Nevesta hôľ bola tvorená bezprostredne. Vyššie som popísal verbálnu, teda len parciálnu reprezentáciou skutočného priebehu takejto tvorby. Ak vedomie rozhodne – neviem ako, že nejaké náhodne vybrané slovo či myšlienka má heuristickú potenciu, spustia sa kontinuálne spojitosti, akoby sa chcelo manifestovať, že sa jedná o ontologickú úroveň bytia, v ktorom pravda o vypovedanom je len poznaným názorom a celá vystúpi len v kontinuálnom vzťahu na iné výpovede. Viem a uvedomujem si, že pravda v umení nie je to isté ako v metafyzike. Ale aj tak mi nejde do hlavy, prečo otec reagoval na kritiku týkajúcu sa reálnosti Nevesty hôľ slovami: „Všetko, čo je tam som prežil na vlastnej koži.“ Jedná sa teda o osobnú skúsenosť a pravda subjektu a umelecká pravda sa spolu kryjú.

Posuniem riešenie tohto problému na neskoršie a vrátim sa k predchádzajúcemu motívu. Prinajmenšom môžem z neho vydestilovať predpoklad, že pri bezprostrednej tvorbe je podstatný a určujúci začiatok. Nevesta hôľ začína obrazom. Je reálny a mne veľmi blízky, lebo som ho vídaval v mladosti – je to obraz Bystrej. Prietržiny v Neveste hôľ je Bystrá. V skutočnosti „Prietržiny“ je miestny názov vlhkého, často podmáčaného pozemku pri mýtňanskom potoku. Štiavnička, odkiaľ prichádza novopečený hájnik, je miesto sútoku Bystrianky s Hronom. Stála tam veľká píla. Či aj lesná správa, neviem. Vyhorené múry píly sú tam ešte dnes. Na ľavej strane, popri Hrone začínajú haly podbrezovských železiarní. Tam dennodenne merali bystrianski chlapi svoju cestu za prácou. Pešo osem kilometrov tam aj nazad. Školské deti tiež – samé či v skupinkách.

Otec (a aj mama) vídaval prvý obraz z Nevesty hôľ každý deň. Popíšem ich cestu zo školy. „Ich“ preto, že láska medzi nimi začínala za detských čias a pocity hájnika reprezentujú ich pocity a sú to pocity mladej lásky. Hájnik je vo vstupnom obraze Nevesty hôľ totožný s autorom. Netreba hádam pripomínať, že hájnik videl očami lásky.

Stará podbrezovská škola stála na križovatke cesty do Hornej Lehoty, pod kostolom. Prešli asi kilometer na Štiavničku, potom celým Pieskom, mostom cez odvodnenú Bystrianku. (Väčšina jej vôd tečie podzemným tunelom do elektrárne na Piesku – vybudovali ho talianski zajatci po Prvej vojne.) Vyštverali sa na Krámliská, potom zase dole, úzkou dolinou popri Bystrianke, cez Švantnerovu lúku a uvideli – teraz príde prekvapenie: krajinu „dobrého človeka“, Platóna. Možno to otec vedel, ale skôr nie, že obraz Bystrej–Prietržín so svojou okolitou prírodou je obrazom sveta platónskeho dobra.

Začalo mi byť jasné, že moja zázračná myseľ ma doniesla do inej duchovnej krajiny – krajiny hermeneutiky a že sa musím veľmi snažiť, aby som odôvodnil svoje predošlé slová. Je vôbec možné vidieť ideu? Určite áno, ak to, čo volám videnie idey, znamená pochopiť ju v jej uskutočňovaní. Predpoklad, že tento proces prechádza dejinami myslenia a je podstatný v kultúrnych posunoch, bude tvoriť podložie mojich ďalších úvah.

„To je možno zaujímavé, ale zdá sa, že si úplne vedľa. Čo ťa vedie k tomu, že obraz – integrálny vizuálny vnem ľudskej a prírodnej skutočnosti, ktorú vidí pomaly každý lokálpatriot v tej svojej rodnej konkláve (pozoruhodné, ako sa tu zrazu začína pridružovať módna bachelardovská kategória miesta či domu), prisudzuješ význam – ako si to nazval? Aha: uskutočňovaniu idey? A prečo vlastne miešaš do Švantnera Platóna a ešte k nim lepíš Nietzscheho?“ To sú prvé, rozhorčené a múdre námietky, znalé veci.

Určite sú to otázky namieste. Prv, ako sa nimi začnem zaoberať, malý a jednoduchý príklad toho, čo chápem pod pojmom „uskutočňovanie idey“. Synchronicita je spôsob vnímania (v najširšom význame tohto slova), v ktorom je ľudské neoddelené od prírodného či kozmického a je vlastné Číňanom. V našej západnej kultúre sa takéto chápanie sveta prisudzuje ešte nedostatočne diferencovanému detskému vedomiu. To ale vôbec nevadí „detským“ Číňanom, aby nevalcovali západný nadutý svet. V ďalekej minulosti čínskych dynastií mal mudrc rangu Platóna vhľad do skutočnosti, že ľudské a prírodné, dokonca kozmické je jedno jediné kontinuum. Formuloval to do slov a vznikla idea synchronicity. Nemyslím, že by bolo treba veľa úvah na to, aby sa uzavrelo, že kontinuálne chápanie skutočnosti vedie k úplne odlišnej morálke. Tá má priamy dopad na „obchodnícke myslenie“. My, pod vplyvom kresťanstva, vždy pokladáme obchodníkov tak trochu za nemorálnych. Číňania však nie. Aj celý tzv. bulvár, produkovaný médiami, je založený na tlaku pretrvávajúcej morálky na všade manifestovanú slobodu. Keď sme slobodní, prečo odopierame slobodu iným tým, že odsudzujeme ich konanie? Paradoxom je, že „akože“ neodopierame, morálne a zlomyseľne áno.

Jednou z hlavných podmienok objektívnej hermeneutickej analýzy diela je minimalizovanie historizujúceho pohľadu. Neprípustným sa stáva práve to, čo všetci robíme, ak hovoríme o minulosti – transponovanie zosúčasneného pohľadu na skutočnosť po priamke fyzikálneho času. Naopak: sme nútení pochopiť videnie sveta práve vtedy, keď autor tvoril dielo. Ošemetná situácia nastane vtedy, ak je autor vizionár a jeho dielo má taký charakter. Vtedy atmosféra diela, ktoré vzniklo v aktuálnej minulej dobe a možno mu vtedy nikto nerozumel, je podobná a dokonca totožná so súčasnou. Vízia sa v čase naplnila. Pokiaľ takou nie je, nie je explicitne zrejmá či viditeľná, jej významy zostávajú skryté a náznakové, čo má pre čitateľa zvláštne tajomné čaro, vzbudzujúce fantáziu, ktorá má nakoniec vždy estetickú hodnotu. Z hľadiska týchto myšlienok je Švantner pre interpretáciu obzvlášť inšpirujúci.

Pokúsil sa niekto o pochopenie kultúrnej situácie (myslenie, jednanie, morálku, náboženské predstavy) niečoho, v Európe málo vídaného – slovenskej dedinskej kultúry? Určite áno – je predsa zakódované v umení. Nielen v ľudovom, ktoré viac či menej vedecky interpretujeme, ale aj v umeleckých dielach, vzniknutých v aktuálnej minulosti, či post, ako dejinná inšpirácia. Čo však uniká, je skutočná kultúrna situácia ľudí, ktorí žili v dobe vzniku umeleckého diela. Dá sa predsa ľahko nahliadnuť, že názorakokoľvek fundovaný a vnímavý, tvorcu umeleckého diela na kultúrnu situáciu doby, ktorá je predpokladom a predmetom jeho výpovedí, je niečo úplne iné. Pravdupovediac, vzťah existencia (nerád používam slovo „život“) – jej umelecká reprezentácia najadekvátnejšie vyjadruje ľudové umenie. To však je, ako bolo povedané, predmetom vedeckých výpovedí alebo opakovania v tzv. tradícii. O skutočnej tradícii sa dá hovoriť vtedy, keď je minulé kontinuálne viazané s prítomným. To sa však na Slovensku nestalo, lebo ešte raz: tradícia nie je zachovávanie tradícií, ale ich kontinuálne rozvíjanie v kultúre. „Existenciálny zlom“ podľa všetkého nie je vlastný len ľuďom, ale aj národom. Jeho nepochopenie má vždy fatálne následky. Nešťastia sa valia za nešťastiami, bez toho, aby človek či národ vedel, odkiaľ idú a prečo sú. Tento vhľad nepadá z neba, ale je skúsenosťou kom-binácie vnímanej a zámernej (v zmysle dialektických zákmitov prežívaného) existencie.

Malé odbočenie nemôže byť dôvodom na opustenie hlavného smeru a ten sa mi práve pomocou neho trochu vyjasnil. Musím ukázať, že hlavná postava, hájnik v „stave mladej lásky“ je totožný s autorom, tiež v „stave mladej lásky“ a dôkaz totožnosti bude to, že nielenže obaja videli ten istý obraz, ale aj že jeho interpretácia ako sveta platónskeho dobra je pravdivá v tom zmysle, že adekvátne postihuje chápanie sveta vtedajšími ľuďmi.

Niet pochýb, že slovenská dedinská kultúra sa vyznačuje nebývalým bohatstvom. Nakoniec svedčí o tom folklór. Každá dedina, v každom údolí mala svoj. Zabúda sa však na tie, ktoré akoby ho nemali. Medzi ne patrí určite Bystrá. Nenosil sa kroj, hoci pár kilometrov okolo Brezna už áno. Nepamätám sa na originálne piesne či tance. Na druhej strane, Bystrania hrávali divadlá a chodili s nimi po okolí. Príčiny treba hľadať v inom sociálnom podloží, ktoré určovala kombinácia práce okolo majetku s prácou v továrni. Podobne na tom bola Jarabá, ale Mýto a Valaská už nie. Prevládala tam práca okolo majetku a na poli. Dokonca Brezno, kráľovské mesto, bolo mestom veľkých, bohatých sedliackych domov. Z dnešného pohľadu bola Bystrá na vyššej kultúrnej úrovni – ach, ten historizujúci pohľad!

Kostol, škola, horáreň, richtár – to sú momenty duchovného a mocenského sveta dediny. K nim sa pridružovali hasiči a krčma, kde sa okrem pitia riešili problémy dediny a sveta. Bystrá kostol nemala – postavila si ho až po Prvej vojne. Na pobožnosti sa chodilo do Mýta, Valaskej aj Brezna. Náboženskej viere však boli podrobené všetky duchovné potreby ľudí. Inými slovami: Myšlienky o veciach obecných boli u týchto ľudí nevyhnutne myšlienkami o kresťanskom Bohu. Ak sa mám pohnúť ďalej, musím spraviť malý exkurz o veciach náboženstva.

„Náboženský postoj je veľmi pozorné staranie sa o veci, ktoré človeka presahujú.“ To sú – možno trochu pozmenené Jungove slová, ktoré postihujú všetky relativizujúce pohľady na náboženstvo. Slovo „presah“ sa v kresťanstve chápe ako to, čo sa týka Boha, čiže mimo ľudskú skúsenosť a poznanie. Psychoanalytik Jung, ktorému prešli cez ruky tisíce pacientov, zahŕňal podľa všetkého do presahu aj javy tzv. hĺbkovej psychológie. Trochu odbočím, ak poviem, že otec bol podľa mamy veľmi vnímavý na psychické javy – svedčí o tom aj jeho záujem o Dostojevského a Poea. Je potom poruke vysvetlenie reality Nevesty hôľ. Jednoducho: vnímal psychické javy. Ktoré sú reálne a ktoré nie? To nie je podstatné. Podstatné ale je, akým literárnym jazykom sa dajú reprezentovať.

Prvý obraz však nehovorí nič o takomto chápaní presahu – naopak, ma pôvodné, kresťanské zafarbenie. Je poruke povedať, že hájnik videl krajinu dobrého (kresťanského) Boha. To je v súlade s videním sveta cez vieru vo vtedajšej kultúrnej situácii. Veta typu „boží svet“ už ale nevyjadrovala jeden z najhlbších základov viery, ale prešla do hovorového jazyka ako fráza, z hľadiska viery síce pravdivá, ale každodennosťou tak sekularizovaná, že sa chápala ako neutrálne pozadie akéhokoľvek hovoru. Prvý obraz Nevesty hôľ sa potom stáva čistým umením – akýmsi verbálnym šperkom, vsadeným do diela.

Ja celý problém vidím trochu inak. Kto sa aspoň trochu vyzná v teológii vie, že kresťanská viera je prepevná stavba rozumu, ktorého uzávery sú spojené konkrétnymi mystickými skúsenosťami. Vie aj to, že ten rozum zdolavychádzajúci z konkrétnosti, je aristotelovský a zhora – svet ideí, je platónsky. Požiadavky viery nespĺňa sám ani jeden, ale len oba. O to, aby boli pevné a nepreniknuteľne spojené jeden do druhého, sa postarali plejády najlepších mysliteľov počas dvoch tisícročí. Oba filozofické systémy sa stali v kresťanstve vývinovými prúdmi myslenia, v ktorých všetky turbulencie – herézy sa prispôsobovali meandrom viery. Rozumová a citová zložka bola tak neustále vyvažovaná. No treba povedať, že to bol a je „program“ oficiálnej cirkvi, ktorý má samozrejme aj svoje morálne dôsledky.

Existenciálne tlaky každého subjektu boli a sčasti aj sú v západnom svete kompenzované práve týmto filozoficko-náboženským systémom. To, čo uniká u každého subjektu spod kontroly a čo zostáva nevy-povedané do society, je interpretácia nosných myšlienok systému, vyjadrených otázkami typu: Je či nie je Boh? Čo je Boh? Keď je Boh dobrý, prečo ja trpím? Kde je Boh? A podobne. Na všetky tieto otázky veriaci dostávajú odpovede dianím v kostole. Pre časť z nich sú prekryté mystickým prežívaním liturgie, vôbec nevstupujú do vedomia a nemajú teda zmysel. Veľká časť však s nimi zápasí a nutkania viery im neustále dávajú nádej na ich zodpovedanie. Zodpovedaná otázka je potom daná hĺbkou vzhľadu – využitím citovo intelektuálnej výbavy subjektu. Posvätné sa sekularizovalo – je to heréza. Dôležité je znova zdôrazniť, že je to heretizujúci pohľad subjektu. Na jeho úrovni je viac či menej artikulovaný, ale v dialógu či sociológu je mlčaním.

To je duchovno hájnika z Nevesty hôľ. Nebol tým „obyčajným ľudom“, ale vzdelaným hospodárom lesa a hory, poznajúcim zákony ich využitia. Ak bol veriaci, čo vtedy bol každý, odpovedal si na otázky, ktoré každému dáva duchovno heretizujúco…

Oba filozofické prúdy Západu vlievajúce sa do kresťanstva zostávajú bez neho filozofiami vstupujúcimi do vzdelania cez vedy a vedomosti. Stávajú sa názormi, ktoré v mysli kombinujeme, keď si kladieme najobecnejšie otázky. Či si to uvedomíme alebo nie, skončíme pri absolútne. Ale absolútno v takomto myslení už nie je kresťanský Boh, ale platónske dobro. Je odfilozofované a v rámci názorov je to ideál – karikatúra Dobra. Švantner postavil na začiatok Nevesty hôľ opis obrazu videného očami človeka v stave mladej lásky, ktorý má v mysli zmysel vlastnej existencie v smerovaní k ideálu. Veľká väčšina ľudí zmysel svojej existencie takto vidí aj dnes, nech sa už pokladajú za akokoľvek moderných. Prinajmenšom to očakáva od niekoho iného. Čo iné, ak nie toto je známy Happy End? Vyhýbame sa myšlienke, že niečo skončí tragicky.

Ak autor postaví na začiatok svojho diela ideálny svet videný postavou, ktorá je nositeľom deja aj celej poetiky, potom môže nasledovať už len regres jej modelovanej existencie do zlomu, do iného modelu existencie. Umenie totiž – každé v rámci svojich možností a svojimi nástrojmi, nerobí ani viac ani menej, len modeluje existenciu chápanú ako neustávajúci prúd menlivostí či stálostí, ktoré preciťujeme v sebe aj mimo seba. A tajomný rozhovor so srdcom, ktorý je vkomponovaný do prvého obrazu, je predtuchou niečoho podstatnejšieho ako je prázdna pragmatika estetiky umeleckej figúry.

*

MATEJ ŠVANTNER, narodený 26.06.1945 v Bystrej, mladší syn Františka Švantnera. V roku 1968 ukončil štúdium Aplikovanej fyziky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK Bratislava. V rokoch 1969 až 1980 pracoval ako vedecký pracovník na Fyzikálnom ústave SAV Bratislava. V r. 1980 obhájil rigoróznu aj ašpirantskú prácu v odbore Fyzika tuhých látok. Publikoval v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Od roku 1980 pracoval ako vedúci vývojový pracovník v ZVT Banská Bystrica, kde aj žije. V súčasnosti je na dôchodku. V roku 1976 sa oženil s MUDr. Ľubicou Zigmundovou. Majú spolu dvoch synov – Martin (1977), Ján (1983). Poéziu a krátku esejistickú tvorbu začal písať po príchode do Banskej Bystrice. Nepublikuje ju.