JÚLIUS VANOVIČ: Za kulisy života.
Existenciály Ingmara Bergmana.

Bratislava: F. R. & G., 2011

Budu se snažit si zapamatovat, o čem jsme mluvili. Budu tu vzpomínku nosit v obou rukou tak opatrně, jako by to byla mísa. Až po okraj plná čerstvě nadojeného mléka… Bude mi to znamením a velkým dostatkem.“
(INGMAR BERGMAN Z FILMU SIEDMA PEČAŤ)

Knižná edícia časopisu Fragment sa v roku 2011 rozrástla, po Chvále a skepse, knihe venovanej Alexandrovi Matuškovi (2007), a po Nových antidialógoch (2010), vznikajúcich vo väzbe na tridsaťdeväť rozhovorov so slovenskými spisovateľmi, teda na Antidialógy zo šesťdesiateho ôsmeho roku, prichádza na svet ďalšia z kníh Júliusa Vanoviča. Tentoraz zhmotnená v slove esejí o „filozofovi filmu“, o Ingmarovi Bergmanovi a jeho „drámach v sklenej guli“, o umení, ktoré zjavilo či vyjavilo existenciálne pocity viacerým generáciám 20. storočia, výkrikmi i tichom prehovorilo za človeka v ohrození.

Je napísané vzácne slovo o krízových dielach, ktoré svoje podnety načierali zo života vnútorného, v osamotení, i zo života vonkajšieho, spoločenského, no v každom prípade zo života ťažko pochopiteľného, pretože zneisteného. Aj preto si Július Vanovič volí spôsob ponoru do hĺbok a tajomstiev bergmanovských filmov i textov a nazerá na ne cez prizmu umenovedného poznania a poznania krízovej, dialektickej teológie, ba i transcendentálnej filozofie a psychológie. A tak komponuje esej o existenciálnej reflexii sveta, o obrazoch „filmovej reči“ i textoch Bergmanových scenárov a próz, pokračuje ďalej až za kulisy života a smrti i filmu, načrtáva paralely medzi životom a umením, medzi životom a smrťou (vojna, holokaust, atómová hrozba, príchod „osloboditeľov“ mimo ostrovný priestor…), jedným z dôležitých motívov v Bergmanových dielach, a rozkrýva medzitextové či kontextové súvislosti (napr. J. Barč-Ivan, A. Bednár, F. M. Dostojevskij, S. Kierkegaard, A. Strindberg, E. Swedenborg, F. Kafka, A. Camus, P. Sartre a ďalší; teológia, filozofia, psychológia…). Július Vanovič postupuje od existencialistického Bergmana k Bergmanovi, ktorý je vo filmovom umení považovaný za evanjelistu nezrozumiteľnosti a pritom za jednu z najvýznamnejších osobností svetovej kinematografie, ba putuje i ďalej k mysliteľovi, umelcovi a filmárovi, ktorý zúročil podnety absurdnej drámy i postmoderné impulzy a ľudskosť, ktorá ochorela, liečil šokom a hororom. Autor knihy o existenciálach Ingmara Bergmana formuluje svoju motiváciu písať o „hovorcovi našej generácie“ a o jeho umení jednoznačne – „zasahuje človeka v najcitlivejšom strede jeho bytosti, ktorá musí pod silou Bergmanovho umenia nejakým spôsobom odpovedať“. A Július Vanovič odpovedá aj za iných, respektíve, volí si ťažšiu cestu a putuje za bergmanovské kulisy životai filmu, a čo je ešte recepčne náročnejšie, reflektuje aj bergmanovské cesty za kulisy smrti, lebo za ne syn evanjelického kňaza vo svojej tvorbe celý život nazeral.

Kniha je rozdelená na osem častí – Malý subjektívny prológ, Na ceste k sebe samému, Za kulisy života a smrti, Tri podoby lásky, „Nová optika“, „Citoví analfabeti“, Štyri horory, Posledné filmy. Autor v prológu potvrdzuje inakosť umelca i jeho „emancipovaných“ divadelných drám na javisku filmového plátna v kontexte svetovej kinematografie, „diagnostikuje“ filmárovu spriaznenosť s literárnym existencializmom i absurdnou drámou, no najmä predznamená Bergmanovo upevňovanie „redukcie v metafyzickom zmysle“, teda smerovanie k tomu, „čo je spirituálne, existenciálne, univerzálne, trvalé a všeľudské“. Korene Bergmanovho tvorivého oscilovania medzi mysticizmom a naturalizmom identifikuje v zdrojoch detstva, v synovstve (Bergman je synom kňaza) i v prebývaní v severskom prostredí, no predovšetkým v stratenej ilúzii Boha. Autobiografické Laterna magika, Nedeliatka, Spoveď, Dobrá vôľa, ale aj pamäti Bergmanovho kameramana Svena Nykvista Úcta k svetlu či Premeny Liv Ullmannovej pomáhajú Júliusovi Vanovičovi nájsť kľúč k bergmanovským existenciálam z filmových správ o nevysloviteľnom. Nasleduje kapitola, ktorá je reflexiou raných „nebergmanovských“ filmov (Štvanica, Kríza, Väzenie), náčrtom o „ružovej sérii“ (Lekcia v láske, Sny žien, Úsmevy letnej noci), ako aj zasväteným prienikom do Večera kaukliarov. Autor dešifruje posolstvo filmovej výpovede (cirkus ako metaforu sveta), odhaľuje paralely s Barčovou-Ivanovou drámou Dvaja a predznamená návratnosť výkriku „Eloi, eloi, lama sabachthani?!“, ktorý stelesňuje základný pocit človeka v 20. storočí a bude zaznievať z Bergmanových filmov. Prechod Za kulisy života a smrti v umení a myslení znamená ponor do filmových výpovedí Siedmej pečate, Prameňa panny a Lesných jahôd. Poznanie sa úročí v pririeknutí zmyslu filmovým, existenciálnym „otázkam života a smrti“, v dekódovaní estetickej účinnosti umeleckých postupov, v pýtaní sa na genézu filmových výpovedí a na ich filozofické, teologické, axiologické a estetické aspekty, no predovšetkým v hľadaní a nachádzaní „nového sakrálna v dejoch, klíme a symboloch“ Bergmanovej tvorby, v dôraznom prisúdení bytia životu, nie smrti v moderne barokizujúcich filmoch. Tri podoby láskyvo filmoch Ako v zrkadle, Hostia večere Pánovej, Mlčanie sú v kontexte trilógie odkryté ako príbehy hľadania Boha, hlbiny bytia (Tillich), avšak film od filmu so vzostupnou mierou zúfalstva a šifrovaným zmyslom i nádejou v nadväznosti na negatívnu teológiu a „v zjavení“ filozofickou filmovou rečou. V „Novej optike“ nazerá Július Vanovič predovšetkým na filmy z konca 60. a začiatku 70. rokov – Hanba, Šepoty a výkriky, Persona, Hodina vlkov a Náruživosť, aby odkrýval nevysloviteľné tajomstvá zobrazené filmovou rečou a aby napriek stupňujúcim sa hrôzam (apokalypsa, vojna, nezrozumiteľnosť sveta, násilie, zlo a krutosť, smrť…) vo filmoch spolu s Bergmanom predpovedal aj zmysel existenciálnej a duchovnej krízy človeka, a tým je záblesk nádeje („v podobe denníka, záverečného monológu, dialógu alebo … presvecujúceho skutku“, že kríza môže byť aj podnetom na premenu človeka. „Citoví analfabeti“ sú prenikavou sondou do šesťdielneho televízneho seriálu s názvom Scény zo života manželského. Július Vanovič v kontexte Bergmanovej tvorby načrtáva jej ďalšie smerovanie k aktuálnym problémom dnešného sekularizovaného človeka a jeho partnerských vzťahov. Reflektuje človeka, ktorý ešte viac osamel, už ani netuší Boha, aby diagnostikoval jeho „postmoderný“ životný pocit a krízu manželstva (zápas Eróta a Agapé). Štyri horory alebo Jesenná sonáta, Tvárou v tvár, Zo života bábok a Hadie vajce tvoria filmové „podložie“ na reflexiu problémov genézy Bergmanových filmov a ich konfliktov i možností interpretácie, na komponovanie poznania o patológii dnešného človeka a sveta, o prechodoch a splývaní sna a skutočnosti, o intenzifikácii či kulminovaní hrôzy, otrasu, hororu, šoku, ktoré sa prostredníctvom triády (tremendum – fascinosum – numinosum), zdá sa, zúročili aj v Bergmanovej tvorbe. V poslednej kapitole Július Vanovič premýšľa nielen o Posledných filmoch – Fanny a Alexander, Po skúške, Sarabande a ich malých veľkých svetoch z rozhrania života a divadla či širšie umenia. Zisťuje blízkosť medzi Bergmanom a tými, ktorých umelec spoznával, aby cez nich spoznal seba (Dostojevskij, Kierkegaard, Kafka, Strindberg), a pomenúva jej zdroje. Zaznieva aj zásadné a sumarizujúce slovo o hlbinách umenia (postavy, priestor, postupy, podnety…), ktoré pracovalo s ostatnými na stavbe katedrály (Bergman) a revitalizovalo aj kresťanské témy, pýtalo sa krikom i mlčaním a hľadaním strateného Boha vzdorovalo prázdnote.

Tam, kde sa končí príbeh mágie filmu a životný príbeh jeho mága, tam sa začína iný, osobný príbeh čítania, videnia, poznania, teda Vanovičova mágia kultúrnotvornej eseje o bergmanovskej „laterne magike“… Zúročovanie porozumenia zo spriaznenosti pri hľadaní hlbiny bytia, zúročovanie prekonanej cesty do hĺbok tvorby jednej z najvýraznejších osobností 20. storočia sa stáva jedinečným a inšpiratívnym spôsobom, ako pripraviť cestu iným, ako vykročiť na cestu za Bergmanovým tvorivým odkazom, za kulisy života i smrti a porozumieť mlčaniu nebies nad sebou…