Stalo sa raz, že sme sa ja a moja žena ocitli na besede medzi školákmi v Ostrihome a keď sme rozmýšľali, čím ich zaujať, spomenuli sme si na Balassiho Bálinta, čiže na Valentína Balašu.

Tento Shakespearov súčasník (na rodený 20. októbra 1554 na zvolenskom zámku) písal totiž po slovensky aj po maďarsky. Maďari ho pokladajú za zakladateľa svojej lyriky (v roku 2004 oslavovali Balassiho rok). Takisto my ho považujeme za jedného z prvých slovenských básnikov – vďaka jeho slovenským veršom, zachovaným vo Fanchaliho kódexe.

Na ostrihomskej besede sme však porozprávali deťom hlavne o jeho hrdinskej smrti v boji proti Turkom – padol 30. mája 1594, práve v Ostrihome. Jeho telo síce preniesli do rodinnej hrobky v Hybiach, no legenda hovorí, že telu chýbala jedna noha – ostala vraj na bojisku.

Ostrihomské deti príbeh nad -chol a sľúbili nám, že budú tú nohu hľadať, a ak ju nájdu, dôstojne ju pochovajú. Nielen noha – nadšeného obdivu, je hoden aj samotný básnik. Už napríklad len to, ako si popri obsahu dával záležať aj na vybrúsenej forme. Jeho obľúbená deväťveršová strofa, rýmovaná systémom a-a-b-c-c-b-d-d-b, vstúpila aj do slovníka poetiky ako Balašova/Balassiho stanca. Nezaslúžil by si, aby sme si aj jeho maďarské básne preložili do slovenčiny? Urobil som v tomto smere aspoň prvý krok a už dávnejšie som sa o preklad jednej z nich (v spolupráci s priateľom Lacom Koncsolom) pokúsil. Preklad ostal v rukopise – jeho prvými čitateľmi sú teda čitatelia tohto fejtónu:

O VEČNEJ A TRVALEJ POVAHE MOJEJ LÁSKY
Domy aj paláce
aj hrady strmiace
aj mestá sa zrútia raz,
mocenské výsady,
majetky, poklady –
všetko si to vezme čas,
ruže, čo voňali,
ľalie, fialy
budú skaze napospas.

Doznie cveng medailí,
z polí aj maštalí
nepretrvá ani pach,
z brál piesok ostane
a z piesku povstane
čosi iné na mapách,
anjelsky krásny zjav,
sláva i dobrý mrav,
zanechajú iba prach.

Zem zhúžva staroba,
hory sa rozdrobia,
more vyschne ako pec,
stemnejú nebesá
aj slnko skryje sa,
všetko príde na koniec,
aj písmo v mramore
pluh času rozorie,
z veci vznikne iná vec.

Aj tvrdé obmäkne,
škaredé opeknie,
závisť zmizne ako dym,
všetko je predmet zmien
a všetko má svoj deň,
keď sa treba lúčiť s tým –
len moja láska nie,
tá ďalej poplanie
spolu s ohňom pekelným.

Nuž, ak je skutočne
aj snívať zbytočné,
že ma lásky zbaví vek,
a darmo Júliu
prosím, nech lieči ju –
skôr mi Lazár podá liek –
tak aspoň ako dar
Júlii pošlem pár
nesmrteľných básničiek.