Vždy, keď myslím na Púchov, kde som prežil prvé roky svojho života, spomeniem si aj na evanjelického farára Petra Škodáčka, najlepšieho priateľa môjho otca.

Na internete som našiel o ňom iba pár riadkov – že patril za vojny medzi odbojárov i medzi tých, čo zachraňovali Židov. Nič však o tom, že sa zaslúžil o obnovenie Štefánikovej sochy v Považskej Bystrici, že bol jedným z aktérov povojnového volebného víťazstva DS, potom jej poslancom, krátko aj členom Zboru povereníkov, a teda po roku 1948 aj jedným z tých, ktorých – ak neemigrovali – čakala pomsta v stalinistickom štýle.

Na púchovskej stanici ho v roku 1951 oslovil človek, ktorý tvrdil, že prišiel zo Západu s dôležitým poslaním a nemá peniaze. Peter Škodáček mu dal tisícku a – hoci videl, že je to provokácia – pustil to z hlavy. O pár dní si prišla poňho Štátna bezpečnosť a za neudanie provokatéra ho odsúdili na päť rokov. Po prepustení z väzenia ho prichýlil lekár Ľudovít Štúr ako kuriča na chate v Makove, neskôr pracoval v Slovenskej knihe v Žiline.

Často vtedy navštevoval mojich rodičov a stávalo sa, že zastihol doma iba mňa. Absolvoval som s ním nezabudnuteľné rozhovory – porozprával mi aj všetko, čo som sa túžil dozvedieť o jeho kauze. Nikdy sa nesťažoval, prijímal aj zlo s humorom.

„Keď chce človek prežiť, zje hocičo. Zjedli sme v Leopoldove fazuľu, aj keď v nej škrípali kamienky,“ smial sa.

„A vy ste vedeli, že je to provokatér, a predsa ste to nehlásili?“ vypytoval som sa.

„Na 99 percent som to vedel, Ľubko. Ale na jedno percento nie. Tak som si to jedno percento radšej odsedel.“

Čím krutejšia doba, tým väčšie vzory ušľachtilosti nám zanecháva. Pred príbehom Petra Škodáčka by dal určite dole klobúk aj ten svetoznámy spisovateľ, čo s nahlásením provokatéra nezaváhal.

O Petrovi Škodáčkovi sa zmieňuje František Mikloško v knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť, i ja som mu venoval spomienku v Žilinskej knihe, ale nie je to trochu málo? Slovenská demokracia žije aj z hrdosti na volebný zázrak v roku 1946 – mali by sme si častejšie pripomínať ľudí, čo príslušnosť k značke DS odtrpeli, a zastaviť sa občas aj na cintorínoch, kde ležia. V prípade Petra Škodáčka bude na to práve tohto roku dvojnásobný dôvod: uplynie sto rokov od jeho narodenia. Pochovaný je v rodinnej hrobke v Košťanoch.

P. S.
Zaslúžil sa aj o vybudovanie evanjelického kostola v Považskej Bystrici, kde mu nedávno odhalili pamätnú tabuľu. Pán farár Škodáček patrí aj do literárnych dejín – istý čas bol šéfredaktorom časopisu Svojeť. (Ľ. F.)